Príbehy

Prečo by som už nešla do vzťahu na diaľku

9.1.2018 23:14
Nechcem povedať, že je to zlá skúsenosť, to určite nie je, predsa len ma posunula ďalej a minimálne ma posunula ďalej v hľadaní "toho pravého". Aj keď.. Existuje vôbec?

Poznáte to.. Láska, zamilovanosť.. A tak.. Všetci si myslíme, že ten vzťah bude ako z rozprávky a s našim vyvoleným budeme spolu až kým nás smrť nerozdelí. Bullshit. Ale fakt som si to myslela. Nikdy som nemala šťastie na chlapcov a ani na mužov. Už na strednej som plakávala, že na svete nie je nikto normálny a nikdy si nikoho nenájdem. Nejaké menej vážne vzťahy som už za sebou mala, ale v ničom som po čase nedokázala vidieť zmysel. Po pár ďalších nevydarených pokusoch o hľadanie toho pravého som prestala obviňovať všetkých chlapov navôkol a začala som uvažovať o tom či sú práve chlapi to po čom skutočne túžim.. If u know what I mean. Ale.. Po chvíli hlbokého sa ponorenia do hlbín mojej mysle som zistila, že ženy pre mňa nie sú v takomto smere atraktívne a rozhodla som sa pokračovať ďalej v hľadaní nejakého poriadneho chlapa.

Zdroj

Zaregistrovala som sa na tinder a okcupid. Pokec fakt neprichádzal do úvahy, pretože asi každý z nás vie, ako to tam vyzerá a funguje. Nemyslela som si, že by som tam mohla spoznať niekoho, s kým by som sa aj reálne stretla a riešila niečo vážnejšie, ale za pokus to stálo. Držala som sa typickej ženskej taktiky "veď čakaj, on napíše prvý" a niekoľko dní si len mazala chaty s ľuďmi, ktorí ma absolútne ničím nezaujali alebo mi ponúkali sex už pred nezáväzným "ahoj". Ako som tak swipovala ľudí- áno/nie na základe fotky, jeez tá dnešná povrchnosť, zrazu som narazila na match (zhoda- tiež som od neho dostala áno) a začali sme si vymieňať správy. Hádajte, kto napísal tú prvú. Áno. Ja...Som to nebola.Chalanisko odo mňa býval až 800 km, takže by ma vážne ani len vo sne nenapadlo, že by sme savôbec niekedy mohli stretnúť. Už v prvý večer sme si vymenili snapy a nahrávali sme si cez ne hlasové správy, ktoré nám boli po 20 minútach celkom dosť krátke a začali sme si whatsappovať. Mala som taký zvláštny pocit, že sa nakoniec určite aspoň raz uvidíme. Moja angličtina bola na začiatku fakt otrasná! Písaná forma by ešte bola prechádzala cez našu stredoškolskú učiteľku angličtiny, ale tá hovorená.. To vôbec.. Jedno slovo, 10 minút pauza a potom súvislá veta. Nuž, nikdy som sa moc nezhovárala s cudzincami a už vôbec nie niekoľko dní vkuse.

Počas prvého týždňa sme si o sebe navzájom prezradili veci, o ktoré sme sa nikdy s nikým nepodelili alebo o veci, ktoré o nás vedeli len naše najbližšie spriaznené duše. Mala pocit, že mu môžem dôverovať. Po mesiaci mi prišla správa ,,Tak čo, kedy sa chceš so mnou stretnúť?" od vzrušenia mi stiahlo obe ritné polky. Až vtedy mi to všetko prišlo reálne. Dohodli sme sa, že sa stretneme v Prahe. Skonštruovali sme si program, označili miesta, ktoré chceme navštíviť a spoločne odpočítavali dni.

Bum! Zrazu som sedela vo vlaku so svojím najväčším kufrom aby som mu ukázala všetko super oblečenie, ktoré vlastním. Smer Praha, samozrejme. Čakala som na letisku a pár minút pred jeho príletom sa mi začali klepať nohy, celá som sa triasla a keby som prehovorila, určite by sa mi zlomil hlas. A to fakt nie som hanblivka! Som za každú adventure, čo ste sa už asi dočítali. Medzitým si ma obzeral nejaký nechutný chlapík, ktorý stál vedľa mňa a ja som sa prestala klepať, pretože som začala skladať teórie ako ma určite oklamal a prišiel ma niekto ukradnúť za účelom predaja na orgány.

Zrazu ho vidím kráčať ku mne, motýliky mi chceli vyletieť ušami, ale akosi sa radšej usadili v mojom žalúdku, kde robili koliečka ako rybyčka v akváriu. Prvýkrát sme sa pobozkali a ja som bola strašne zvedavá aký bude náš spoločný víkend, pretože som akosi tušila, že sa nevidíme naposledy. Nakúpili sme si nejaké jedlo, chipsy, kondómy a vydali sme sa na hotel. Rozprávali sme sa dosť dlho, kým sme začali byť veľmi cuddly. Bol môj prvý a ja jeho tiež. Keď po víkende odchádzal strašne som plakala a nechcela som aby šiel naspäť! Po jeho príchode domov mi napísal, že na letisku sa to snažil udržať, aby nebol za slabocha, ale doma vyronil pár slzičiek tiež. Oh, aké roztomilé! Z jeho odchodu som sa spamätávala ešte týždeň.

Zdroj

Za asi 2 týždne sme sa videli znova. Zas sme k sebe mali o niečo bližšie a už vtedy som si začala myslieť, že spolu budeme naveky. Tiež som sa ho párkrát spýtala, kedy ma plánuje požiadať o ruku. Poznáte ten pocit, keď ste niekoho sotva stretli, ale aj tak máte pocit, že ho poznáte celý život? Mega cliché, ale fakt som sa tak cítila. Perfektne sme si rozumeli, začali sme spolu pozerávať seriály a dokonca som ho presvedčila aby so mnou skukol aj Kardashianky. Doteraz neviem či ho to fakt bavilo alebo len nevedel ako povedať nie" mojím psím očkám. Keď odchádzal, tak som, samozrejme, plakala znova, ale cestou na letisko mi povedal, že by sa za mnou chcel do Česka presťahovať aby sme mohli byť spolu. (a to sme sa videli len 2x!!!) Šťastím som bola bez seba a už sa mi v hlave prehrávala naša svadba a koľko budeme mať malých strapatých detí.

Potom sme sa ešte videli 2x cez leto, stále bolo všetko super a začala som veriť v skutočnú lásku. Vždy som sa obávala, že keď sa raz za niekoho aj vydám, po cca roku ho opustím, pretože vznikne nejaký problém alebo sa navzájom prestaneme baviť. Túto myšlienku som si práve cez leto dostala úspešne z hlavy. Po lete však nastalo najhoršie možné obdobie, pretože sme sa nevideli 2 a pol mesiaca! Viete si to vôbec predstaviť? Po tak dlhom čase už ani neviete či vaša drahá polovička náhodou nezačala s drogami, neprepadla alkoholizmu, nevyspala sa s polkou sveta alebo sa nestala obéznym. Joke. Viem, že nič z toho by sa v našom prípade nestalo. Lenže... Začala som o našom vzťahu mať dosť veľké pochybnosti. Pravdupovediac som si hlavne zvykla na to, že so mnou nie je a to bol dosť blbý krok úplne iným smerom. Keď som ho však videla, všetky moje pochybnosti sa vytratili a opäť som bola šťastne zaľúbená.. A tiež som si nevedela predstaviť to, že by sme spolu už neboli, nikdy sa nevideli.

Odišiel. A ja som vôbec neplakala! Po týždni na mňa doľahla nová kríza s tým, že som už bola znudená z neustáleho písania a volania si. Nebavilo ma to. Aj tak sme si po 10-minútovom rozhovore nemali čo povedať. Ešte viac ma hnevalo to, že odkedy mi prvýkrát povedal, že sa za mnou presťahuje a budeme spolu šťastní až do smrti prešlo už pár mesiacov a stále sa nič nezmenilo. Pri hovore pár dní predtým ako za mnou mal opäť prísť, som mu povedala, že sa budeme musieť vážne porozprávať. Myslím si, že vtedy stiahlo polky jemu. Dosť som ho s tým zdeptala. Ale aj napriek tomu som chcela, aby za mnou ešte aspoň raz prišiel.Chcela som zistiť či mi hrabe preto, že som si zvykla nebyť s ním, alebo preto, že ho už jednoducho neľúbim. Tých pár dní ubehlo rýchlosťou blesku. Hneď ako sme sa dostali na byt, chcel aby náš rozhovor začal. Ja som mala úplne stiahnuté hrdlo a povedala som mu, nech mi dá pár minút, pretože ak teraz začnem, tak sa rozplačem a nebudem schopná povedať nič. Asi to poznáte.. Všetku energiu vložíte do toho, aby ste vyronili čo najviac sĺz a už nezostane žiadna iná na to, aby ste popri tom ešte tvorili súvislé vety. Vôbec. Po skoro hodine som začala. Že sa v našom vzťahu už necítim tak dobre ako predtým, že to všetko začalo vtedy, keď sme sa tak dlho nevideli, bla,bla,bla. On ma len objal a povedal, že je vďačný za to, že som mu to povedala, že sľubuje, že to už bude lepšie. V práci mu už skončila zmluva a môže sa sťahovať. Prvé 2 dni som bola pevne rozhodnutá, že je to naše posledné stretnutie. Ale potom sa to vo mne konečne pohlo a nechcela som aby sa to takto skončilo.

Keď odchádzal opäť som nevyronila ani slzu. A predtým? Plakávala som vždy ako malé decko a chodila som všade s obrovskými opuchnutými očiskami. Tá iskra sa jednoducho vytratila. A opäť som prežívala tú svoju už známu krízu. Pár dní predtým, ako mal prísť, som mu povedala, že som sa konečne rozhodla a naša cesta spoločne nikam nevedie. Utvrdzovalo ma v tom aj to, že už 2 týždne nemal prácu a jediné čo robil bolo hranie Counter strike. V tom čase v našich hovoroch nebolo ticho po 10 minútach ale už po týchto slovách. Pretože čo viac si asi poviete, keď si spolu voláte každý jeden posratý deň a nič nové sa nedeje? Presne tak. Nič. Aj preto som možno očakávala, že to vezme úplne v pohode. Ale namiesto toho som dostala milión výčitiek ako už nikdy nebude k nikomu milý, ako ma neznáša a ako si ma všade zablokuje, pretože ma nechce vidieť šťastnú s niekým iným. Napísala som mu, že som chcela, fakt veľmi, aby to medzi nami skončilo v mieri. Toho sa chytil a napísal mi ,,Preto by sme si ten spoločný víkend mali spraviť najkrajší aký sa len dá!" Vtedy sa mi zastavilo srdco. My sme sa rozišli. A on chce aj tak za mnou prísť? A týždeň spať v jednej miestnosti? Akože fakt? Hneď som to trošku usmernila, čo bol môj absolútny koniec. Za všetko mi poďakoval, napísal Bye a tým sa to skončilo. Samozrejme si ma o pár dní zablokoval na instagrame a o deň na to pre istotu aj na facebooku. Predtým mi však stihol odoslať správu o tom, ako mi asi nikdy neodpustí a ako čakal, že spolu budeme dokonca života.

A teraz vyzerám ako najväčšia bitch na svete. Vidí len tú svoju verziu. To, že ja som sa s ním rozišla. Bezdôvodne. Nie, len sme si po určitom čase prestali rozumieť, pretože som za ten takmer rok dosť dospela, začala mať iné priority, iný pohľad na svet a on zostal zaseknutí tam, kde sme sa spoznali.

Presne toto je dôvod, prečo by som si už nikdy nechcela začať s niekým na diaľku. V prvom rade sa s takým človekom vidíte strašne málo a pri tej vízií spoločnej budúcnosti vás drží len to, že sa jeden presťahuje za tým druhým. Aj napriek tomu, že ste spolu len niekoľko mesiacov, nepoznáte sa dostatočne dobre. A hlavne nie v úplných banalitách a maličkostiach, pretože tých pár dní v mesiaci sa môže ktorýkoľvek z vás hrať na úplne iného človeka. Cudzí jazyk neberiem ako bariéru, určite som sa v angličtine ohromne zlepšila. Ale.. Je tu to ale. Môj bývalý priateľ v podstate nepoznal moje skutočné ja. Môj prejav v materinskom jazyku sa neuveriteľne líši, rovnako ako aj môj humor. Taktiež mi bolo mnohokrát ľúto, keď som mu nemohla povedať nejakú úžasne nadupanú príhodu, keďže v angličtine by tá vtipná časť vôbec nedávala zmysel. Pár krát som sa o to pokúšala. Ale... Fakt to nedávalo zmysel. A naviac to nebolo vôbec vtipné. Ja som mohla plakať smiechom a s jeho kútikmi nepohlo ani o stupeň.

Je to moja osobná skúsenosť, ktorá sa nanešťastie skončila úplne inak ako som si to predstavovala. Myslela som si, že som dostatočne silná na to, aby som taký vzťah dokázala udržať, ale byť s niekým vkuse len online miesto toho aby ste spolu boli fyzicky je fakt naprd. Objatie v ťažkej situácií pár hrejivých slov v chate fakt nenahradí. Stretávanie všetkých šťastných párikov na ulici, ktoré spolu môžu byť v daný moment tiež nepomáha. A to ani nehovorím o všetkých kamoškách, ktoré práve trávia víkend s priateľmi a vy si teda môžte vínkom v piatkový večer pripíjať so svojim odrazom v zrkadle.

Long distance relationship je len pre neskutočne silných jedincov, ktorý majú môj neskutočný obdiv.. A tiež Vám to všetkým neskutočne prajem!

A čo vy? Šli by ste do takého vzťahu?

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.
Priemerné hodnotenie
zatiaľ málo hodnotení
Ohodnoť blog
Pre hodnotenie sa musíš prihlásiť!
Prihlásiť
8 komentárov
75
Nahor

Tento autor zatiaľ nepublikoval žiadne ďalšie príspevky.

Ďalšie články, ktoré by ťa mohli zaujímať
NEVIEŠ KAM CEZ VÍKEND? Zopár tipov na skvelé aktivity!
Choré riadky chorého Aspirinu
Red Band Society
Tatársky biftek, odkiaľ naozaj pochádza?
Klenoty Tatier priamo pod Gerlachom
SNEAKERSTORY #1 NIKE CORTEZ