24.2.2018 21:15

Existencialisti bývalého východného bloku

Post-komu*istický život na post-komu*istickej ulici.

Disclaimer: Tento blog nie je o politike, ale o pocitoch a ľuďoch. Ideológia komunizmu a obdobie socializmu sú súčasť našej histórie a zanechali na nás ako spoločnosti stopy či sa nám to páči, alebo nepáči.

Som dieťa modernej doby. Jedna z tých, ktorí nezažili socializmus a namiesto „súdruh“ vždy hovorili „pán“. Narodila som sa desať rokov po prezlečení kabátov politickej zmene, ale zbytkovú prezenciu bývalého režimu cíti každá bunka môjho tela a spracováva každý závit v mojom mozgu, aj to povestné koliesko navyše.

Kráčam po ulici, na ktorej sa tento pocit zhmotnil.

Táto ulica, po ktorej denne chodím, sa výstižne volá ulicou Cintorínskou. Okrem toho, že sa na nej nachádza skutočný cintorín s kostrovými pozostatkami kedysi živších, predstavuje aj pomyselný cmiter sovietskej architektúry. Kockaté domy bez strechy, monumenty funkcionalizmu, lemujú obe strany ulice.

Možno som jediná, v kom toto miesto vyvoláva zvláštne myšlienky, možno som jediná, kto má pocit istej zvrátenej posvätnosti tohto miesta. Celá táto dlhá ulica, ktorej dobovú autentickosť kazí len zopár novších domov, ktoré do neba vystrkujú svoje škridlové strechy ako výsmech okoliu a moderné autá na viditeľných miestach, mi pripomína celkové rozpoloženie mňa, môjho okolia a našej spoločnosti. Nie je to len spomienka na nejakú štátnu ideológiu či strohý kus histórie. Táto ulica nereprezentuje len biedne hospodárenie v mojej rodnej obci či vkus a možnosti jej obyvateľov. Je to o márnej snahe oslobodiť sa od tiaže minulosti. Je to o „kostrách v skrini“, na ktoré môžete pozabudnúť, ale nikdy ich naozaj neukryjete.

Kráčam po ulici, na ktorej sa tento pocit zhmotnil.

Hneď na rohu Cintorínskej stojí a chátra rodinný dom z dôb dávno minulých. Do času bližšieho súčasnosti ho mierne postrkuje len nasprejovaný a následne ledabolo umytý nápis spred desiatich rokov, na ktorého znenie si už dnes skoro nikto nepamätá. Ostali po ňom len nezrozumiteľné biele škvrny, ktoré kričia do sveta nejasnú správu, ktorej samy nerozumejú. Tento potlačený a následne zabudnutý pokus o akt rebélie je niečo ako náznak nádeje v tomto pekle pasivity, ktorým je toto miesto. Aj keď sa na obsah svietivo bielej vety na špinavom múre nepamätám a nespomína si naň nikto z ľudí, ktorých som sa pýtala, čím sa jeho význam zredukoval len na prázdne bezúčelné „nie!“ povedané do tváre vlastne ani nevedno čomu, stále ho obklopuje mysticky lákavý opar nekonformnosti inak neznámej v týchto bohmi zabudnutých končinách.

Na druhej strane taktiež chátra budova, ktorá však na to má menší nárok. Kultúrny dom a obecný úrad. Masívne strohá betónová stavba, ktorej každý milimeter jačí funkcionalizmom, je očividne odsúdená na rozpad za používania.

Ďalej sa ulica odvíja normálnym ničím nerušeným a nevyčnievajúcim spôsobom, po skupinke novších domov na rad prichádzajú prísne hranaté škatule. Chodník je rozbitý, ale schodný. Dokonca zmizla aj niekdajšia do pol pása vysoká džungľa buriny, ktorá tu vyše roka robila spoločnosť všetkým chodcom.

Pozerám sa pod nohy a sledujem pukliny. Niekto ma zdraví z druhej strany vozovky a ja odšomrem pozdrav naspäť nezdvíhajúc oči z chodníka. Ľudia prechádzajú, prichádzajú a odchádzajú. Vzájomne sa míňajú nielen na trotoári, ale aj v živote celkovo. Prídu a odídu jedni, prídu a odídu druhí.

Všetko sa to deje príliš rýchlo na to, aby to v konečnom dôsledku niečo objektívne signifikantné znamenalo, aj keď sme presvedčení o opaku. Ľudia nevyhľadávajú spoločnosť preto, aby porozumeli ostatným, ale preto, aby zaplnili svoje súkromné prázdno. Prázdno, ktoré sa ozýva pri nedostatku rozptyľujúcich podnetov. Všetci sme niečo ako, cynicky povedané, kratochvíľky tých druhých. Spríjemnenie času a prostriedok na zabudnutie toho, že nech sa snažíme akokoľvek, nech sa obklopíme akýmkoľvek veľkým množstvom ľudí, vo svojom vnútri ostaneme navždy každý sám. Sám a spútaný minulosťou, ktorá znamená menej ako súčasnosť, no drží kľúč ku všetkému, čo tú prítomnosť tvorí. Minulosťou, ktorej sa nezbavíme.

Svet sa točí, slnko svieti, život ide ďalej a Cintorínska sa „vlieva“ naspäť do hlavnej cesty, od ktorej sa na svojom začiatku oddelila.

H*****é K*****y 2018

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
4
Poslať správu
kasvetli kutlama

Chceš vedieť, keď Lucifer pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.