Povedal som: Stačilo! - Tí druhí (časť 2/8)

Ako je možné, že sa každá jedna tretina premiešala a vytvorila hotový celok? Spoznali sa navzájom a neprekážali si. Stali sa pre neho spestrením, istotou, pri ktorej vedel, že nie je sám.

Na začiatok je dobré vedieť, že Lukas nikdy nemal núdzu o priateľov. Vždy bol nimi obklopený, navonok milovaný. Zo základnej školy mu priateľov zostalo málo. Väčšina tých, ktorí zostali boli Lukasovimi spolužiakmi aj na strednej škole. Práve na nej spoznal druhých, ktorí mu zostali priateľmi dodnes.

V čase, kedy je z neho pracujúci človek. V čase, kedy na priateľov vraj už neostáva čas. Tí praví priatelia zostali a dodnes miluje chvíle, keď sa spolu stretnú. Skupina ôsmych veselých ľudí, ktorí si napriek vlastným povinnostiam nájdu čas na spoločnú „rodinnú“ večeru. Samozrejme, že už to nie je tak často ako keď študovali, každý na inej vysokej škole, ale ten čas, ktorí si urobia - stojí za to. Hoci je to len raz za tri mesiace. Smejú sa, spomínajú na časy, ktoré spolu prežili. Čudujú sa ako sa veci zmenili. Zmenili sa ľudia, zmenili sa miesta, zmenilo sa toho veľa. Viac akoby si priali. Nadávajú si, vyčítajú si, no napriek tomu sa majú radi. Každý iným spôsobom. Jedného ma Lukas rád viac, iného menej. Sú ako svorka – žijú spolu, bijú sa, no stoja jeden za druhým. Týchto ľudí Lukas miloval najviac. Boli jeho prvou tretinou, ktorí ho udržali živého.

Potom prišla univerzita. Situácia sa zmenila, Lukas už nemohol byť dieťaťom, ktorý sa schoval za mamičkinu sukňu, keď bolo zle. Osamostatnil sa. Dokázal sebe a ostatným, že už nepotrebuje pomoc od rodičov, že už je veľký chlapec. Tu spoznal druhú tretinu jeho oporných pilierov. Svojich spolubývajúcich, svojich spolužiakov, svojich kolegov. Z veľkého množstva zostala hŕstka tých, ktorých stretáva dodnes. Nie preto, že musí. Z jednoduchého dôvodu – pretože chce. A oni chcú tiež. Vybrali si Lukasa a on nenamietal.

S poslednou, treťou tretinou, posledným kusom skladačky trávi najviac času dnes. Sú to jeho kolegovia, s ktorými trávi každý deň. Nie sú dementormi, ktorí vysávajú jeho energiu a radosť zo života, ale sú tými, vďaka ktorým prežíva náročné obdobia. Obdobia, ktoré sú tak psychicky náročné, že mu neostáva nič iné ako bez pohnutia ležať v posteli a hľadieť do prázdna.

Ako je možné, že sa každá jedna tretina premiešala a vytvorila hotový celok? Spoznali sa navzájom a neprekážali si. Bolo to tým, že si vyberal rovnakých ľudí on, alebo oni si vyberali jeho za to aký bol? Stali sa pre neho spestrením, istotou, pri ktorej vedel, že nie je sám. Hanbil sa, že na nich často kašlal, no niekedy sa nedalo inak. Veľakrát chcel byť sám. Mal ich – to vedomie mu stačilo. A oni napriek tomu zostali – neodišli.

Koniec druhej časti.

zdroj: https://www.pexels.com/photo/three-men-walking-on-road-between-tall-trees-1128334/

https://www.pexels.com/photo/backlit-dawn-foggy-friendship-697243/

https://www.pexels.com/photo/three-men-standing-while-laughing-1049317/

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
0
Poslať správu
Nevypísaný spisovateľ. Snílek milujúci upršaný Paríž 20. rokov, okúzlený tvorbou Hemingwaya, skazený čistou vulgárnosťou Bukowského, dotknutý umením Moneta, započúvaný do Beethovena. Analóg v digitálnom svete.

Chceš vedieť, keď Michal Pavlov pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.