Keď niektoré veci ani čas nevylieči...

Vždy keď som mala ťažké obdobie, tak som uprednostňovala vypísanie sa zo všetkého, čo ma trápi, lebo papier znesie. Rozprávať sa mi nechcelo a nie každý vie problém iného pochopiť.

Začalo sa to všetko tak krásne. Vždy som túžila po dievčatku - dcérke. Prvý sa mi narodil syn Adamko, najväčšie šťastie môjho života a poháňač. S manželom sme sa rozhodli, že sa pokúsime ešte o jedno dieťa. Nečakali sme však, že sa nám podarí počať druhé bábätko ako sa hovorí na prvý šup. Presne 9. marca na moje narodeniny som si robila digitálny tehotenský test, ktorý mi prezdradil, že som tehotná 1-2 týždne. To šťastie bolo neopísateľné. 

Lekárka mi toto moje šťastie potvrdila na kontrole 27. marca, kedy som bola v 6týždni. Aj keď bol začiatok tehotenstva náročný čo s nevo‑ľností a fyzickej stránky týka, tešila som sa z každého jedného dňa. 

Oznámili sme túto našu novinu aj synovi, ktorý od začiatku hovoril ako bude mať sestričku Paťušku a aj najbližšej rodine, ktorá mi veľmi pomáhala, keď som nevládala otvoriť ladničku, navariť či ísť nakúpiť do potravín. Takto nejako bez ďalších vážnejších problémov to pokračovalo do 1.mája, kedy som sa neobvykle zle a slabá cítila celý deň. Chceli sme však s manželom spraviť synovi radosť a vzali sme ho na prvomájový program u nás v meste a na kolotoče. Pravdepodobne som precenila svoje sily, dlhé státie na nohách sa mi vypomstilo večernými silnými bolesťami podbruška a krvácaním. Vyrazili sme teda do nemocnice v hlavnom meste, kde ma lekár  vyšetril a skonštatoval, že na čo sa tak stresujem, ak by som potrácala mala by som iné bolesti, on to videl v poriadku. Mala som sa na druhý deň hlásiť u svojej gynekologičky pre istotu. 

Ďalšie ráno som sa k nej aj vybrala, službu mal zrovna iný lekár. Podla správy si myslel, že je všetko v poriadku. No napriek tomu ma chcel ešte vyšetriť sám. Rozhodol sa pre sono zo spodu, videla som na ňom, že niečo asi nebude v poriadku, keďže znervóznel a zavolal si na konzultáciu lekárku z  vedľajšej oridnácie. Zhodnotili, že ide o rozsiahly hematóm a musím byť okamžite hospitalizovaná. Zostala somv šoku, nemocnica, strach o bábätko, odlúčenie od syna a komplikácie s ktorými som vôbec nerátala. Tu sa to všetko začalo. Moja PN-ka a ležanie. Okrem ležania som mohla ísť len na toaletu a najesť sa. Po týždni ma primár pustil s ťažkým srdcom domov kvôli synovi, no sĺúbila som mu, že pôjdem k rodičom, kde som naozaj len ležala ale mohla som byť so synom a rodinou. Rodičia, môj muž a jeho rodičia mi v tom období ako aj v ďalšom pomáhali. čo im nikdy nezabudnem. 

Stihla som aj malú svadbičku 1. júna, ktorú mi lekárka povolila len na pár hodín so zdvihnutým prstom. Dňa 12. júna nasledovala ďalšia poradňa, kedy si lekárka myslela, že nastalo zlepšenie, že to ležanie naozaj k niečomu bolo a mne sa ten každodenný strach a len čakanie skončí. No povedala, že s ukončením práceneschopnosti ešte dva týždne počkáme a na ďalšej kontrole, ak bude všetko v poriadku ukončíme PN-ku. No ďalšej poradne som sa už nedočkala...

 ...23.6 večer som začala silno krvácať. Už vtedy som podvedome tušila, že ma čaká niečo zlé a pripravila som sa pobalená na ďalšie ležanie v nemocnici. Cesta na vyšetrenie bola tichá, plná strachu a neistoty. Povedala som si ideme do najbližšej nemocnice u nás v meste, kde som prvý krát aj ležala. Lekárka ma privítala s tým, že v tomto týždni tehotenstva ma už ajtak musí poslať do nemocnice v hlavnom meste ale vyšetrí ma nech vieme, čo sa deje. Hematóm tam bol stále rovnako veľký, čo som nechápala a ďalšia zlá správa bola, že placenta zasahuje do krčka maternice. Bola som teda poslaná do druhej nemocnice, kde ma už prijímali v silných kŕčoch a lekár mi potvrdil diagnózu placenta previa 2 štádium plus ten nešťastný hematóm. Začala sa tam moja druhá hospitalizácia, tie štyri týždne, ktoré som tam strávila neprajem naozaj nikomu. 

Starostlivosť lekárov a sestričiek bola výborná. Ten stres, plač, strach... všetko bolo ťažké na moju psychiku. Krvácala som non - stop. Boli dni lepšie aj horšie, novi boli pre mňa nočnou morou. Bála som sa zaspať, čo ma zasa čaká v strede noci, vtedy som sa vedela vždy najviac rozkrvácať a mať silné kŕče. Bábätko mi deň čo deň zachraňovali injekciami proti krvácaniu, injekciami na riedenie krvi a množstvom liekov na udržanie. 

Ja som zostávala, no spolubývajúce sa stále menili a vypočula som si množstvo neľahkých životných príbehov pacientiek. Keďže rodina mohla prísť len na krátku návštevu, rozhovory s týmito ženami ma tam často udržiavali v psychickej rovnováhe. Necítila som sa tam taká osamelá medzi štyrmi stenami s bruškom a nevedomosťou, čo príde zajtra. 

Počas tohto pobytu v nemocnici bol môj syn na týždennej dovolenke s mojou maminou. Pamätám si ako bolo pre mňa tých 7 dní tažkých. Bol odo mňa ďaleko, bez návštevy, komunikovali sme cez videohovory a veľmi mi chýbal. Keď za mnou po dovolenke prišli pozrieť, hneď ako som ho uvidela, rozplakala som sa ako malá, bolo vo mne toľko zmiešaných pocitov. Môj syn nerozumel čo sa stalo , no ja som bola šťastná, že je pri mne a mamina plakala so mnou, chápala ma. 

Všetci sme sa našu malú princezničku v brušku báli, rozprávali sme sa s ňou, hladkali bruško. Nezabudnem na deň, kedy mi počas vyšetrenia oznámili, že čakám vytúžené dievčatko, hneď ako som prišla na izbu, zavolala som mojej mamine. Povedala som jej, že čakám zdravé dievčatko, mamina plakala ako nikdy predtým a ja s ňou. Táto spomienka mi zostane navždy ako tá krásna. 

Prešlo pár dní, kedy sa krvácanie ustálilo bez nočných výkyvov, tak so mnou lekárka konzultovala párdňové prepustenie z nemcnice. Rešpekt z prepusteni sme mali obe, no chcela mi dobre, aby som sa dala doma v kruhu rodiny do psychickej pohody. Piatok 12. júla na obed ma prepustili, všetci na mňa doma dávali pozor a ja som dodržiavala prísny kľudový režim. No dlho mi táto domáca pohodička nevydržala, pretože v nedeľu večer som sa znova silno rozkrvácala. Bolesti boli tiež kŕčovité. Svoj nevybalený kufor som znova vzala, pribalila čo bolo treba, zavolala rodičov k synovi a vyrazili sme znova smer Kramáre. Cesta do nemocnice bola strašná. Niečo mi vnútorno hovorilo, že domov sa už nedostanem a že to nedopadne dobre. Ako sme vchádzali do Bratislavy, rozplakala som sa, tak som sa bála, čo ma tam bude čakať. Aké správy, či je maličká v poriadku. Hospitalizovali ma o jednej ráno, napichali injekciami a infúziami. Bábätku našťastie bilo srdiečko a vyzeralo byť v poriadku. Bola som v 22 týždni. Lekári mi už dávnejšie avizovali, že by ma v 24 týždni previezli do druhej nemocnice. Každý deň som sa modlila, aby sme do toho týždňa vydržali, pretože by maličká dostala šancu na život. 

Po tejto nešťastnej nedeli nasledovali dni v nemocnici, kedy som sa mala ako tak dobre. Jeden deň som si povedala ako sa cítim fajn, ani nekrvácam toľko, bolo to pre mňa zázrakom. V  kútiku som dúfala, že nastalo zlepšenie a možno ma predsa len ešte pustia domov. Pamätám si ako sme s mojimi rodičmi srandovali a boli aj oni radi, že vyzerám spokojne a pozitívne naladená. No prišla noc, ja som začala príšerne veľa krvácať, sestrička mi pomáhala, znova zastavovanie krvácanie. Mala som však veľké neutíchajúce bolesti, nadránom teda zavolali lekára, ktorý sa ma ale bál nejako viac vyšetrovať a dal mi pichnúť injekciu proti bolesti. Dostala som ešte nejaký oblbovák po ktorom som bola pol dňa mimo a len som spala. Dvaja lekári, ktorí mali dennú smenu ma šli potom vyšetriť, zistili, že placenta sa mi síce vytiahla hore, no bábätko malo žalostne málo plodovej vody, ktorá mi odchádzala pravdepodobne počas krvácania. Nevedeli to teda nijako odsledovať. Navyše sa mi začal dosť skracovať krčok. Po vyšetrení mi zostali oči pre plač. Lekári boli úprimní so stanoviskom, že to nevyzerá dobre a nedokážu mi viac pomôcť ako tým doterajším udržovaním. O deň neskôr zase bolesti a vyšetroval ma iný lekár, ktorý ma trošku dobil optimizmom, vraj tej vody je zatiaľ postačujúco, no hematóm ho znepokojoval a krčok, ten mi radšej ani nemeral, aby mi ešte viac neuškodil. Trošku som sa upokojila. Lúčil sa o mnou so slovami, že mám veriť, že zázraky sa dejú aj v medicíne a prežili aj bábätká, ktoré na tom boli horšie. Celý deň som dúfala, že Paťka so mnou potiahne aspoň ten týždeň v brušku a prevezú nás. Pre istotu som si stiahla appku na sledovanie kontrakcií. 

V  noci boli však bolesti v pravidelných intervaloch strielajúce do krížov. Keď sa to skludnilo, podarilo sa mi zaspať. No v nedeľu cez deň to už boli poriadne intenzívne pravidelné kontrakcie, ktoré som musela predýchavať. Na večernej vizite som všetko nahlásila lekárke. Hneď ma brala do vyšetrovne. 

Vtedy začala tá najhoršia noc v mojom živote. Lekárka zistila, že som otvorená na 1 prst a už sa bohužial nedá nič robiť, musím byť silná a mám sa pripraviť na to najhoršie. Previezli ma na pôrodnú sálu. Celé mi to ako tak začalo dochádzať vo výťahu pri sanitárovi ale doľahlo to na mňa na sále, keď sa ma pýtali na epidurálku. 

Ten plač, triaška, strach, bolesť pri srdiečku, ktoré mnou lomcovali sa nedali zastaviť. . Boli tam so mnou prítomné dve sestričky. Jednej z nich ma prišlo asi ľúto, tak sa so mnou snažila rozprávať, nech ma trošku upokojí. Viem, že to ani pre nich nebola príjemná situácia. Epidurálku som odmietla aj napriek ich dohováraniu, že nevedia ako dlho sa budem trápiť. Pichli mi niečo od bolesti. Na sálu som bola privezená okolo ôsmej, kontrakcie začali veľmi rýchlo silnieť. Priznám sa od bolesti som si aj pokričala. Lekárka bola prekvapená, aký rýchly priebeh to má. Keď už som bolesti nezvládala a cítila tlak na konečník, pochopili, že už rodíme.

 Ako sa to skončilo...

Lekárku som poprosila, nech mi potom umožní rozlúčiť sa.

Trhalo mi to celé srdce. Nevládala som. Nemala som sa na čo tešiť. Vedela som, že príde moja najťažšia chvíla v živote. Modlila som sa nech to mám už rýchlo za sebou. 

Musela som len počúvať ako a čo mám robiť. Maličká bola navyše priečne otočená, takže lekárka sa m ju snažila otočiť, aby mi pomohla, boli to muky. Keď som ju porodila, ani som nedýchala, iba som sledovala, čo sa deje. Moje bábätko už nežilo. Tie najhoršie minúty, ktoré mám a budem mať do konca života pred očami, keď je telíčko položili do bielej misky, slzy mi tiekli potokom. Prišli, položili mi misku do ruk. Zvládla som ju len pohladiť, pozrieť sa na ňu zblízka a povedať jej ako veľmi ju ľúbim a vždy budem. No vzápätí ma premohla nejaká silnejšia sila, kedy som ich prosila, aby ju vzali, lebo ja nemôžem. Nezvládla som pozerať sa na jej bezvládne telíčko, ktorému nikto nepomôže, na moje vytúžené dievčatko o ktoré som prišla. 

Vzali ju a ja som zostala už sama bez nej, taká prázdna. Vtedy som pochopila, že s ňou odišiel kus môjho srdiečka a ja už nikdy nebudem tá istá Monika ako pred tým. 

Keď sa ma pýtali, či si ju chceme pochovať, tak som nevedela nájsť slová, nedokázala odpovedať a v tej chvíli ani nevedela, či áno alebo nie. Neskôr keď mi sestričky a lekárka radili, nech to všetko už uzavriem tam v nemocnici, som sa rozhodla počúvnuť. Neviem, či by som pohreb zvládla. 

Na druhý deň som sa vypýtala domov. Síce som prišla pri pôrode o veľa krvi, bola slabá, ubolená, užialená, no nechcela som tam zostať ani o minútu navyše. Lúčili sa so mnou sestričky aj teta upratovačka s tým, že nech tomu dám ešte raz v živote šancu, no ja neviem, či to ešte niekedy dokážem. Už to nikdy nebude to moje dievčatko a neviem si ani predstaviť prejsť si tým istým znovu. 

Poďakovanie. 

Touto cestou sa chcem poďakovať svojej rodine. Manželovi, synovi, rodičom, ktorí ma po príchode domov postavili fyzicky aj psychicky na nohy. Rodičom, ktorí mi nezištne pomáhali, mamine, ktorá sa o mňa bála, aby som sa jej vrátila domov, plakala so mnou od žialu, chodila za mnou vždy kedy mohla a pomáhala s mojim Adamkom. Manželovi, ktorý mi v týchto najhorších časoch v nemocnici ukázal, ako sa na neho môžem spoľahnúť. Zvládol zamestnanie, domácnosť, byť úžasným otcom nášmu synovi a mňa držať psychicky nad vodou. Doma mi bol a je oporou pri každom záchvate úzkosti a plaču. Pri tých boľavých chvíľach, ktoré tu budú už navždy ale viem, že pri mne stojí a spolu to nejako zvládneme. Tatinovi, ktorý mi každý deň priniesol dobré jedlo, všetko čo som potrebovala a povzbudenie. Priateľom a manželovým rodičom za podporu a pomoc. V neposlednom rade sestričkám a lekárom za starostlivosť. 

Áno každý jeden príbeh tehotnej ženy je iný, no chcela som napísať, aký bol ten môj. Verím, že aj u nás ešte niekedy vyjde slniečko aj keď to potrvá veľmi dlho. Želám všetkým mamičkám len pekné a bezproblémové tehuľkovanie, aby sa dočkali toho krásneho a zaslúženého konca. 

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
4
Poslať správu

Chceš vedieť, keď monika.pazitna pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.