Ako som zistil, že mám rakovinu III

Konečne operácia

Po dlhej pauze, za ktorú môže aj hospitalizácia ale aj neochota čokoľvek podnikať sa opäť odhodlávam.

Na jednej strane sa to veľmi ťažko píše...rozpamätávania sa na všetko čo bolo..... na druhej strane to vnímam ako metódu na utriedenie myšlienok a spomienok...forma terapie...

__________________________________________________________________________________

Prvé, čo sa mi z tohto obdobia vybavuje je extrémny zmätok v tom, čo vlastne robiť. Kam, resp. na koho sa obrátiť. Je to vec chirurga či ortopéda? Čo bude lepšie? Prvotný zámer bol navštíviť ortopéda, avšak dátum prehliadky mi cez online systém vyhodil až niekedy koncom júna, čo bolo úplne mimo moje potreby. Kontakty rodičov tiež veľmi nepomohli.

Avšak vďaka dlhoročnej práci mojich krstných rodičov v miestnej nemocnici to už išlo celkom jednoduchšie. Operatér bol tým pádom behom pár dní vybavený. Stačilo už len jediné, prísť za chirurgom a dohodnúť sa na konkrétnom termíne.

Po pár minútach čakania ma zobral dovnútra a pozrel sa na inkriminované miesto. Skúšal to preskúmať aj hmatom ale moje úhyby mu jasne napovedali, že jeho dotyky sú maximálne nepríjemné.

Znovu sa ma opýtal na všetky tie veci ako to celé začalo, napokon na mňa smeroval otázku, kedy by som mohol zákrok absolvovať.

Dohodli sme sa po skúškach, čo bolo celkom stresujúce, keď si uvedomím, že poslednú skúšku som mal iba pár dní pred tým. Okrem toho, že bola dosť náročná, mal som na ňu iba jeden pokus, v čase ďalšieho termínu, by som sa totiž už dostaviť nemohol.

Našťastie všetko dobre dopadlo a ja som mal skúškové úspešne za sebou a pred sebou len malý zákrok s jedným či dvomi dňami hospitalizácie.

Niekedy počas tohto obdobia som už pociťoval dostatočne veľké bolesti pri chôdzi na to, aby som si zaobstaral aj tramadol, čo do určitej miery pomohlo ale samozrejme, že to nič neriešilo. V dôsledku vedľajších účinkov som ale aj ja pár dní aspoň nič neriešil...

17. jún sa blížil.

Hospitalizácia bola naplánovaná už na 16. júna, čo bola nedeľa. Chápal som, že tam musím byť už o deň skôr. Noc naviac snáď zvládnem...

Ešte pred tým ma však čakali predoperačné vyšetrenia. Hrozivo znejúci termín, ktorý napokon vôbec nebol taký strašný. Krv, EKG, kontrola internistu a návšteva anestéziológa, ktorý vám dá zopár osobných otázok najrôznejšieho charakteru. Aspon tak vyzeralo predoperačné vyšetrenie u mňa, ale každé môže byť značne individuálne. Celé to zabralo asi 3 hodiny, pričom polku času som len čakal na výsledky krvi takže sa to dalo zvládnuť.

Bola nedeľa pred operáciou. Pobalil som sa a nie úplne najlepšie naladený aj s rodičmi vyrazil. Pred odchodom som si ešte nohu zdokumentoval.

V nemocnici sa ma okamžite ujali dve sestričky. Spravili, povedzme vstupnú prehliadku a vzápätí mi napichli žilu, hneď pri príchode.....predpisy...keď sa na to pozerám spätne a mam už možnosť porovnávať aj s inými zariadeniami...

Nie len, že napichnutie žili hneď pri príchode je maximálne zbytočné ale okamžite vás to psychicky dá do roviny „pacienta“, a to aj keď vám nič nie je a nič intravenózne prijímať nepotrebujete. Ďalšia vec je maximálne nepohodlie, ktoré vám tým spôsobia.

Osobne odber krvi nemám veľmi v obľube ale zvládam ho bez väčších ťažkostí, z tohto sa mi ale regulárne zatočila hlava a zle mi bolo ešte hodinu po tom. Pýtam sa teda na čo.

Táto nemocnica bola jedinou, v ktorej platili pre mňa predpotopné predpisy a navyše mi napichli žilu rovno v záhybe ako pri odbore. Horšie miesto si už ani vybrať nemohli....

Bol zhruba obed, keď som mal prijímací proces za sebou a mohol som už len ležať v posteli. Ďalšie nariadenie, s ktorým som sa nikde inde nestretol bolo vynechať večeru a od 18:00 už ani nepiť. Vtedy som ešte nevedel ako to chodí inde takže som to dodržal.

Zvyšok dňa som prežil na messengeri, slúchadlách a notebooku...

Bolo asi 05:00, keď som zažil prvý nemocničný budíček. To je, keď vám sestrička príde zmerať teplotu a povie vám aby ste si pomaly obliekli „anjela“ a ja na ňu pozerám či jej to náhodou nej*be, že je 05:00 a ja chcem ešte spať, veď vizita je až o 07:00. A skôr ako o 8:00 ma asi operovať nebudú.

Ako som si myslel, prvé veci pokročili okolo 11:00, keď mi dali tabletku neznámeho anxiolytika, prehodili ma na druhú posteľ a viezli chodbou a výťahom až na operačný sál. Aj pod mierne povznesenou mysľou to bol nepríjemný pocit. Na operačný stôl som išiel prvýkrát.

Po pár minútach čakania a počúvania lekárov ma previezli až na operačný sál, kde mi vysvetlili čo sa bude ďalej diať. Následne mi niečo vstrekli do žile a priložili k ústam a nosu masku....behom pár sekúnd som bol mimo.

Prvú spomienku mám ako ma prevážajú nazad a ja sa pýtam po doktorovi. Zároveň ešte cítim, že som stále omámený a ospalý pod rúškou anestézie. Celú nohu mám zabalenú. Pozorujem len hadičku, ktorá mi z rany odvádza prebytočnú krv. V hlave mi ide jediné...ako to asi vyzerá a či pôjdem zajtra domov.

V každom prípade som nesmierne rád za to, že je po operácií....už žiadny problém s chôdzou...už to mám za sebou....už to len rozchodiť...

Nádor síce ešte ide na histologický rozbor ale veď....to už je len maličkosť, ktorú absolútne nevnímam....To sa ale za niekoľko dní zmení...

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].

Ohodnoť blog
9
Poslať správu
študent psychológie

Chceš vedieť, keď František Kulhánek pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.