Ako som zistil, že mám rakovinu IV

Ranná vizita. Pozerajúc na moju nohu to veľmi nevyzerá, že by ma mali dnes pustiť. Lekári sa blížia a s nimi aj verdikt, idem domov. Som nadšený ako by som niečo vyhral.

Vzápätí si uvedomujem, že ešte nemám vyhrané. Najprv sa budem domov nejako dostať. Do akej miery bude moja chôdza narušená? Keďže ňou nemôžem vôbec ohýbať, ideálne to asi nebude.

Ihla z žili je vytiahnutá, drenáž z nohy taktiež, extrémne nepríjemný pocit. Vtedy som pochopil aký to je asi pocit, keď si postava vo filme vyťahuje nôž z tela. Na škále bolesti je to zrejme niekde inde ale predstavu o tom už mám.

Odvoz mam vybavený. Krstná ma už čaká a vzápätí mi ide na pomoc s balením lebo ako čoskoro po postavení sa zisťujem, mobilita je vskutku zásadne narušená. Barle však nedostávam, ani som o ne nepýtal.

Po rovinke to ako tak ide, no schody a nastupovanie do a z auta sú naozaj krkolomné úkony. S malou pomocou prichádzam domov a uvedomujem si, že som nepredpokladal až takýto dopad na môj pohybový aparát.

Deň o odo dňa sa to však zlepšuje a už po 3 či 4 dňoch je na tom noha ďaleko lepšie a pohyblivejšie. Postupne ju dokážem stále viac a viac ohnúť. Najviac mi pije krv sprchovanie, keďže rana má byť aspoň týždeň v suchu. Ísť do sprchy teda znamená obaľovanie nohy. Samotné sprchovanie je tiež zaujímavé....

Týždeň prechádza, moja chôdza nemá ďaleko od normálu a v sprche sa už tiež môžem omáčať komplet celý. Vyzerá to, že všetko je už za mnou. Ale výsledky z histológie akosi stále nie sú.

Lekár však vravel o týždni až dvoch. Veľkú hlavu si z toho teda nerobím. Na rodičoch už ale pozorujem neistotu a krstná tiež nevyzerá vo svojej koži. Neviem presne koľko dní ubehlo od operácie, no bola sobota a ja si na operovanom mieste hmatám opäť niečo ako malú hrčku. Beží mi mráz po chrbte.

Rodičia taktiež okamžite vidia, že mám ranu akoby opuchnutú. Deň pred tým som trochu pobehol so psom. Môže to byt preto? Zamýšľam sa. Neskôr v ten deň prichádza krstná, aby mi z rany odstránila stehy. Všetko ide ako po masle, k evidentnej hrčke sa nevyjadruje....

Na druhý deň to vyzerá lepšie. Zrejme to bol skutočne len menší opuch. S behom som to asi prehnal.

Je pondelok. 1. júl. Prvý prázdninový deň. Na tento 1. júl tak skoro nezabudnem. Vonku je extrémne teplo. Teplomer atakuje 35 stupňov. Spočiatku deň ako každý iný. Stávam zavčasu, aby som sa stihol aspoň 2-3 hodinky povenovať práci. Písal som vtedy veľmi tematický článok. Obsiahli článok cigaretách a všetkých ich účinkoch a dopadoch.

V súvislosti s teplom prichádzajú rodičia z práce domov skôr. Dávam si obed a keďže mi je už veľké teplo, znemožňuje mi to sústredenie sa na článok.

Dávam si preto výdych a zapínam si hru na odreagovanie.

Po pol hodinke hru vypínam a v celom dome počujem nezvyčajné ticho. Akoby nebol nikto doma.

Idem preto do obývačky, kde na tvári rodičov v momente pozorujem, že sa niečo stalo.

Začínam sa báť. Niekto mal nehodu? Niekto zomrel? V hlave mi sprvu bežia takéto myšlienky. Vzápätí mi otec hovorí, že máme výsledky z histológie. Nie sú vôbec dobré, dodáva. Už z tónu hlasu mi opäť prechádza mráz po chrbte.

Absolútne si nepamätám, čo presne mi potom povedal. Myslenie sa mi vtedy zastavilo. Zdá sa mi, že to bolo niečo v zmysle „zhubný nádor“.

Nedá sa slovne ani akokoľvek inak vyjadriť šok, ktorý som pocítil. Najväčšia facka, akú mi život uštedril. „Ja mám rakovinu?“ Ide mi v hlave. Nikto to slovo nevyslovuje.

V momente mi v hlave bežia všetky tie obrazy spojené s týmto ochorením. Vychudnutí bezvlasí ľudia, na ktorých oblečenie len tak visí. Sám si pamätám ako som nejedenkrát obliekal telá zosnulých, ktorí umreli práve na rakovinu. (Zhruba rok som pracoval na patológii). Boli kosť a koža. Viem, že to nie je príčina ochorenia ale liečby....no to je v tomto momente úplne jedno.

Zostávam ako obarený. Neviem čo robiť. Pijem vodu a opieram sa o stoličku. V nohách cítim slabosť. Chcem vedieť, čo presne mám, čo to je? Má to špecifickejší názov?

Mama mi toho nechce moc hovoriť, vraj, aby som to zbytočne negooglil. Vyhľadávanie informácii na internete bolo to posledné, čo ma vtedy napadlo. Nech to je čo chce, nemám najmenší záujem čítať si o tom na nete.

Myxofibrosarkom. To je moja diagnóza. Kráčam naspäť do izby....bezmyšlienkovite....netuším, čo mám robiť....ako by som mohol po tomto normálne fungovať? Prajem si, aby som sa zobudil. Ale minúty ubiehajú a stále nič.

Sedím a na mňa sa ďalej valia všetky tie myšlienky, čo bude ďalej. Uvedomujem si, že v zásuvke mam niečo na „zlepšenie nálady“, okamžite po tom siaham.

Ako ďalšie píšem kamarátke, že mám výsledky a nie sú dobré. Za pár minút mi odpisuje.....hovorím jej, že jej za chvíľu zavolám. Nie je to vec, ktorú chcem riešiť cez messenger.

Vzápätí píšem kamarátovi, či sa môžem na chvíľu zastaviť. Prekvapený poobedňajšou hodinou mi odpisuje, že môžem. V tomto momente nedokážem sedieť doma v izbe....

Beriem si auto a odchádzam. Po pár metroch zastavujem pri krajnici a volám kamarátke. Z jej hlasu počuť, že je v meste a má dobrú náladu. Opäť si nepamätám, čo presne som jej povedal....samozrejme, že na takúto správu nebola pripravená a vôbec nevedela, ako má reagovať. Bola zaskočená...nechápala....vypytovala sa ma na veci, na ktoré som nepoznal odpovede. Po pár minútach sa lúčime. Štartujem a zaraďujem D. Hlavou mi beží všeličo.....plný plyn a strom? Na sekundu mi to niekde tam vzadu preblyskne.

Snažím sa to ignorovať. Podporné látky začínajú účinkovať. Už si chcem zapáliť....veď to je už aj tak jedno.... Parkujem, volám, že som pred domom. Kamarát vychádza a myslím, že už tuší, že sa niečo deje. Bezdôvodne by som sa poobede v takom teple nikam netrepal.

Aj jemu oznamujem nové zistenia...tak ako kamarátka aj on je v šoku...nevie ako má reagovať...kto by vedel? Je ticho...nevie aké slová použiť....

Myšlienkový prúd sa nám obom zasekáva...láme...chvíľa, ktorú som v najbližších rokoch či desaťročiach nečakal.

Lúčime sa.. rozmýšľam čo ďalej....na oblohe pozorujem pribúdajúce mraky. Aj vietor silnie. O chvíľu bude búrka, ktorá ma vyslobodí z neznesiteľnej horúčavy.

Ešte kým začne, zastavujem na mieste, z ktorého je výhľad na celé okolie a zapaľujem ďalšiu cigaretu. Idem na messenger. Mám tam niekoľko správ od kamarátky....niečo sa ma pýta a zároveň sa ospravedlňuje za jej reakciu....zatiaľ čo vietor stále silnie, v jednej ruke držím cigaretu, v druhej mobil a myseľ mi odľahčujú podporné látky.

Čakám, že každú chvíľu sa spustí lejak, no nič. Len mračná a vietor. Nastupujem do auta. Idem domov. Som iný. Cítim to v sebe. Rodičia sú so psom na dvore. Presne to teraz potrebujem, pritúliť sa k svojmu psovi. Je to mláďa, bojí sa prichádzajúcej búrky. Bavíme sa dokým na terasu nepadnú prvé kvapky. Vnútri je zrazu šero.

Lars sa lepí na okná. Chce našu spoločnosť. Medzi dverami ho ešte hladkáme. Celý sa nám oddáva. Sadám si na gauč...konverzácia s kamarátkou stále pokračuje....píšem ďalšej. Stará kamarátka zo strednej. Vídame si síce len pár krát za rok ale je veľmi empatická...to je to čo teraz potrebujem.

Plán je taký, že ďalší deň ideme na onkológiu do miestnej nemocnice....mám hrôzu z toho, čo všetko sa ešte dozviem...

Jediné čo hľadám na internete je sarkóm. Otváram len wikipédiu. Dozvedám sa, že sarkómy predstavujú menej ako 1 % všetkých nádorových ochorení. Vyhral som lotériu.....