Cesta ku Kolobehu bola tŕnistá. Dnes som ale šťastná

Kto je vlastne Marry Rigan a aká bola tvoja cesta ku kolobehu?

S mojimi tromi deťmi som chcela byť čo najdlhšie, preto som si aj trošku predĺžila materskú dovolenku. Venujem sa im doma už jedenásť rokov a vlastne popri tom sa zrodila myšlienka Kolobehu. Pôvodne sa to volalo Rodinná zóna bez peňazí, lebo som myslela, že to bude pre 5 ľudí. Problém bol v tom, že som videla aké množstvo vecí majú moje deti. Nie preto že by mali množstvo nepotrebných vecí, išlo skôr o reálnu potrebu. Rozmýšľala som kam všetky vytriedené veci posunúť ďalej a nevedela som, bolo mi ľúto to ich len tak niekde hodiť do nejakého koša. Tak som si povedala , že prečo by som nemohla teda posúvať veci niekde tu v okolí, kde žijem, jednoducho sa rozložiť na deke a niekomu ich ponúknuť. Tam niekde sa zrodili základy Kolobehu.

Najprv som približne rok nosila veci pre 5 mamičiek,  ale nejako sa nikto ku mne nepridal. Snažila som sa robiť osvetu, prilákať viacerých ľudí. Ich častá reakcia bola, že na to nie sú  odkázaní. A tu začala osveta. Postupnými rozhovormi som sa snažila ľuďom vysvetliť, že ani ja na to nie som odkázaná, naša planéta však áno. Všetky tie veci jednoducho nezmiznú len tak. Niekedy to išlo zo mňa vybuchnúť, chodila som po sídliskách každému som o tom hovorila. Nedokázala som prestať a nedokázala som sa nechať odradiť, aj keď nikto nechodil a ľudia nemali záujem. A potom prišiel zlom.

Založila som skupinu na facebooku, kde som začala pridávať veci, ktoré som mala k dispozícii na darovanie. Začala som to ukazovať ľuďom, že toto je „IN“,  že veci ktoré nosím na darovanie, nie sú žiadny odpad. Najprv ich tam bolo päť, potom desať a keby mi niekto vtedy povedal, že tam bude skoro 6000 ľudí, tak poviem že nie, neprosím si. Veľmi podstatné bolo pre mňa to, aby ľudia pochopili prečo to robím. Nejde len o to nejaké veci zadarmo posunúť, ale vážiť si ich a potrebovala som to naučiť tak deti, ako aj dospelých.

Vlna aktuálnej popularity nielen kolobehov je naozaj veľmi veľká čo je presne vidieť aj na účasti na tvojej stránke. Sami sme boli milo prekvapení, keď sme pred dvoma týždňami založili našu stránku Karloveský Kolobeh, kde sa nazbieralo už vyše 100 ľudí. Z toho vyplýva nielen záujem, ale aj záväzok.

Určite to celé má význam a ja sa z toho strašne teším. Chcela by som ale podotknúť, že mne nejde o čísla, a o to množstvo ľudí v skupine. Nie je to len stránka o nejakých veciach, ale aj o hodnotách a komunikácii , fungovaní v spoločnosti a  má tiež veľký rodinný rozmer.

Aj vďaka tomu číslu sa ale dokáže tá dobrá myšlienka dostať medzi čo najväčšie množstvo ľudí, takže to je určite pozitívum.

To určite áno. Vďaka Kolobehu som spoznala množstvo úžasných ľudí a z mnohými sa pravidelne stretávam dodnes.

Skúsme vlastne povedať tým ktorí nevedia, čo je to kolobeh?

Kolobeh je miesto kde sa stretneme, kde sa porozprávame a kde dávame veciam druhú šancu. Vždy prízvukujem, aby si ľudia brali iba to čo, im urobí radosť a to čo vedia, že využijú. Ak doma zistia že niečo nevyužijú, môžu to priniesť na ďalší Kolobeh, alebo darovať vo svojom okolí.

Kolobehu sa venuješ naozaj dlhé roky a cesta k nemu bola tŕnistá. Faktom žiaľ je, že dobročinnosť je na Slovensku ešte stále nedocenená a v krátkom čase sa to asi nezmení. Ako to berie tvoje okolie?

Určite to berie naozaj veľké množstvo času. Na začiatku som sa trochu bála ako to budú brať spolužiaci mojich detí, ale naučila som ich, aby si stáli za tým svojim, pretože to čo robíme je správne. Ľudia v okolí ma tiež brali tak, že som tá iná, ktorá nič nekupuje sebe ani deťom, pretože na to nemá. Časom som si však všimla, že ma okolie začalo rešpektovať a ľudia si ma začali vážiť. Proste videli, že to čo robím, má svoje ovocie. Väčšina ľudí u nás na stránke, alebo na verejných akciách rozumejú tomu, že  hodnota toho, že sa niečo daruje, nie je v tom, že je to zadarmo. Je to o tom, že chránime planétu, využívame znova jej zdroje a pomáhame druhým. Tejto myšlienke rozumejú a to ma napĺňa úprimným šťastím.

Vieme o tebe že ty nekupuješ hračky ani darčeky na Vianoce, už vôbec nie zbytočnosti. Vediete s manželom v tomto duchu aj vaše deti. Ako sa vyvíjal tvoj vzťah k materiálnym veciam?

Keď som bola malá, nemali sme peniaze na nákup hračiek. Tak som sa veľakrát vynašla sama. Striehla som napríklad u susedky, kedy si kúpi nové Bravo (časopis pre mladých v 90-tych rokoch – pozn. red.) a následne ho vyradí do zberu. Potom som si ho prelistovala, videla som tam  nejaké plagáty a rôzne články o vtedajších superstar. Povedala som si však, že aj keď ho nemám, že ho nepotrebujem k životu. Dôležitejšia bola pre mňa bola hodnota rodiny.

Takže ti nevadilo že ste sa museli uskromniť?

Boli sme traja súrodenci a nikdy som to tak nebrala, že máme ako keby menej a že sa musíme viacej deliť. Boli sme rodina a to bola a je pre mňa tá najväčšia hodnota. Učili sme sa vyorávať zemiaky, jazdiť na traktore, rozprávali sme sa na poli s babkou a s dedkom. To boli pre mňa hodnoty. Ako som však rástla, tak som si hovorila, že budem mať veľké auto a veľký dom, drahé veci, zlatom budem ovešaná. Neskôr som začala cestovať, v práci som lietala biznis triedou, bývala som v drahých hoteloch. Mala som plnú skriňu vecí a napriek tomu som stála hodinu pred šatníkom a nevedela som, čo si mám obliecť. Zistila som, že to ma šťastnou nerobí. Nebolo to šťastie, ktoré som hľadala. Malé detské nožičky a úsmev na ich tvári sú pre mňa tá radosť.

Aká je tvoja najkrajšia spomienka v rámci Kolobehu?

Najkrajšie spomienky sú, keď si ľudia nájdu to čo hľadajú. Niekedy sú to aj úplné drobosti, z ktorých sa ľudia vedia tešiť. Raz si niekto našiel kľučky na okná, že to hľadal dlho a nevedel zohnať. Raz som hľadala hocijaké sandále, chodím totiž plávať do Draždiaku. Zrazu som na jednej deke videla slovenské značkové barefoot sandále vo výbornom stave. To som naozaj nečakala a bolo mi až ľúto si ich zobrať. Dievčina, ktorá mi ich darovala však povedala, že sa teší že skončia práve u mňa, tak mi až slzy vyhrkli. Tých pekných spomienok je ale veľa. Mnohí ľudia sa zoznámili, začali spolu chodiť na dovolenky, pomáhajú si. Celý Kolobeh má veľký komunitný charakter a to ma veľmi teší.

Zažila si aj niečo negatívne?

Na začiatku ľudia len priniesli veci, ale ja som ich musela triediť a ponúkať. Stávalo sa žiaľ, že mi nosili aj deravé, špinavé a aj ocikané veci. Tie som balila zvlášť do mechov a musela odniesť do odpadu. Potom som sa od kamarátky dozvedela, že na nejakej stránke o mne píšu, že si balím do tých mechov luxusné kúsky. Pritom v tých mechoch boli len tie nehodnotné veci, ktoré som vytriedila, aby akcia mala nejakú úroveň, aby to bolo pekné. To ma vtedy veľmi ranilo.

Aká bola tvoja reakcia?

Rozhodla som sa zmeniť spôsob fungovania. Preto som zvolila metódu, že ľudia si prinesú svoje deky a ponúkajú to, čo doma nepotrebujú a ak sa niečo zvýši, tak si to naspäť zoberú domov. Odvtedy sú vlastne zodpovední za svoje veci a nemám ich na starosti ja. Je to ten ekologickejší spôsob, ako doniest niekomu veľa veci a staraj sa.

Aký je tvoj názor na fast fashion a zbytočné nakupovanie? Dá sa tomu predísť alebo s tým bojovať?

Dobrovoľná skromnosť. Napríklad ak človek prestane jesť cukor, tak mu aj kakao nakoniec bude chutiť bez cukru, pretože sa mu zmenia chute. Tak je to aj v nakupovaní, ak sa človek zastaví a pozrie sa doma čo má, začne si to viac vážiť a tie veci mať rád. Potom nepotrebuje stále dopĺňať nové a nové.

Až 60 percent mladých ľudí do 24 rokov považuje klimatickú krízu a jej dôsledky za 2 najdôležitejšiu spoločenskú tému (hneď po dostupnosti zdravotnej starostlivosti) znamená to, že mladej generácii naozaj záleží na našej planéte?

V dnešnej dobe žijeme vo svete, kde všetko máme a čokoľvek si môžeme pár klikmi kúpiť cez internet. Takto by som nedokázala vychovávať svoje deti. Osobne nesúhlasím s tým ako sú vychovávané dnešné deti, ale stále verím, že rodičia vidia že niečo nie je v poriadku. Myslím že aj rodičia by mali deťom hovoriť: „Zastav sa. Nemôžeš mať všetko. A nie pretože na to nemáme financie, ale preto, že to nie je v poriadku.“ Ak veci vyhodíme tak oni nezmiznú, jednoducho tu budú stále. Práve preto verím že Kolobeh je nádej a pomáha meniť deti aj dospelých. Raz keď budú veľkí, tak si spomenú, že chodili na nejaké akcie a prečo to vlastne bolo a ako ich to zmenilo.

Aká je skladba návštevníkov tvojej stránky a akcií?

Na Kolobeh chodia ľudia od bábätiek až do dôchodcovského veku, vlastne všetky vekové kategórie. Veľakrát mi rodičia detí povedali, že im priniesli veci, z ktorých sa tešili. Čo nepoužili priniesli opäť na ďalší Kolobeh, alebo darovali cez stránku. Dôchodcovia mi zase hovoria, že si sem chodia do spoločnosti oddýchnuť.

Je nejaká myšlienka alebo zvyk ktorú by si chcela, aby si ľudia z Kolobehu odniesli?

Rada by som ich naučila jeden zvyk. Najprv si vytriediť skriňu, pozrieť sa čo mám rád a čo mi sedí. Keď sa to naučím, tak potom budem vedieť aj čo si z Kolobehu zobrať, alebo čo hľadať. Ono to časom príde, človek nemusí mať všetko hneď a nemusí si všetko hneď vyklikať a objednať. Veľakrát sa ma rodičia pýtajú, čo majú kúpiť svojim deťom na narodeniny, keď už majú všetko. Moje deti sa tešia aj na žuvačku, na 2 strane ak niečo naozaj potrebujú, tak my im to kúpime. Nežijeme prehnaným asketickým životom. Postupne sme kúpili deťom klavír, gitaru a bicie, lebo jednoducho baví hrať na všemožných hudobných nástrojoch. To sú veci ktoré u detí podporujeme.

Kolobeh je výnimočný svojim komunitným charakterom. Každý kto príde je pre mňa dôležitý, chcem sa o ľudí zaujímať a chcem vedieť čo ich trápi, ako im viem pomôcť a možno aj poradiť. Preto sa veľmi teším, že sa myšlienka Kolobehu rozšírila už aj do Karlovej Vsi.