Prečo? alebo Kam zmizlo randenie?

Prečo? Prečo v dnešnej dobe všadeprítomných pozitívnych statusov, citátov, povzbudivých výrokov od (pseudo)celebrít. Prečo sa (v podstate) mladá žena začne sama seba pýtať či je v poriadku? Či nie je problém v nej? Ak hej, tak kde? Čo robí zle?

Tak od začiatku. Slobodná 33 ročná mamička 5 ročného dieťaťa. Pracujúca, v podstate zabezpečená. Nijak extra len štandardný bratislavský zárobok, ktorý pokryje hypotéku, denné výdavky, ale extra ušetriť sa pri dieťati, ktorému chcete dopriať všetko nedá. So svojim životom spokojná, na nič sa nesťažujúca (naozaj). Snáď len.. ťahá to už druhý rok sama. Naozaj sama. Single. Byť mamou je najviac, ale to neznamená prestať byť ženou. Mužská spoločnosť sa žiada, niekedy viac, niekedy menej, niekedy naozaj chýba. Možno to je vekom, možno prioritami a možno niečo málo odžitým, ale žiadne povrchné „ONS“ ju už neberú. O sexe to nie je. Ten, bohužiaľ alebo vďaka bohu (?) je dnes už všade dostupný. Čo vymizlo je randenie. Obyčajné, príjemné, s prirodzenou postupnosťou.

Ale, aké má možnosti slobodná matka žijúca sama s dieťaťom? Občasné vyjdenie si s kamoškou do mesta, so zámerom možno niekoho stretnúť (?). Nie je prvoplánový typ. Pekná, obyčajná, ale pre dnešných chlapov nie zaujímavá. Rozumej, ani meter 80, ani 45 kg aj so šteklami, silikón nikde, na botox nemá a vlasy ma krátke. Sebavedomie jej nechýba, má sa rada a až na pár bežných ženských vecí je so sebou spokojná. Dokáže sa pekne obliecť, nalíčiť aj správať. Ale to už podľa všetkého dnes asi nestačí. Proste nezaujme. Tak to je. To nie je výlev. Takže občasné vyjdenie s kamoškou do mesta ostáva pri občasnom vyjdení si s kamoškou so zámerom sa zabaviť.

Tak skúša online zoznamky. Áno, aj toľko aj tu omieľaný Tinder. Veď čo, času po večeroch je dosť, a riadi sa heslom, nikdy nehovor nikdy. Veď keď nezaujme na živo, možno fotka s filtrom a teda dobre, jedna aj bez filtra, veď načo sa na niečo hrať. Krátky pre ostatných nič nehovoriaci, pre ňu „totálne vystihujúci“ status, a pridá aj to že je mama. Veď nech vedia do čoho idú. Tak sa lajkuje o sto dvesto, match sem, match tam. Niekto napíše, niekto vôbec. Zopár známych tvárí. To už tu všetko o Tindery bolo. Tak to vyselectuje na jedného dvoch sympatických chlapov s ktorými zdá sa je o čom, aspoň cez chat. Príde stretnutie. Nenútené, lebo tak to má rada, bezprostredné. Prebehne fajn. Hovorí si ok, uvidíme. Nemá už málo rokov na to, aby vedela že sa netreba vopred na nič tešiť ani nič plánovať. Lebo ako sa hovorí z jedných z tých citátov, „Life happens when you are busy making plans.“

Komunikácia pokračuje, príjemne, pomaly, druhé stretko na káve, tretie u neho doma. Večera, telka, rozhovor, všetko je fajn. Padne prvý bozk, dobre aj viac bozkov. Ale tam to končí. Ak sa majú stretnúť znova a má to niekam pokračovať času dosť... Zdá sa že to nevadí. Bude to ok. Po treťom stretnutí komunikácia pokračuje, sem tam vlažne, po večeroch intenzívnejšie. Ďalšie stretnutie v nedohľadne. Je to vekom keď si žena myslí že muž má byť ten iniciatívny? Ten, ktorý dá najavo že má záujem? Ten ktorý plánuje ďalšie stretnutie? Teda samozrejme ak má záujem. Nie, nebavíme sa o žiadnej emancipácii ani nič podobné. Len proste „staré dobré maniere“. Kde žena nie je tá čo loví a uháňa. Prejaviť záujem, samozrejme, navrhnúť ďalšie stretnutie, prečo nie, ale stále to držať v rovine, resp. v rukách muža. Po štvrtom stretnutí, ktoré prebehne zhodou náhod zase u neho doma, príjemný večer pri TV, rozhovor je fajn, intimita žiadna, sadá žena do auta a ide domov. Zmätená, ale zase, času na všetko dosť. Vymenených zopár správ, a posledná od nej. Koniec. Ani ťuk. Neozval sa.

Napriek niekoľko násobným „uvidíme sa“, „napíšeme si“, „veď zase na budúce prídem ja k tebe“ ... That’s it! Hotovo. Deň, dva, tri… Maže komunikáciu, číslo nie.. veď predsa nikdy nehovor nikdy :)

Ale tu prichádza ten moment. Toto tu už bolo. A nie raz. Takže. Prečo?

Prečo sa (v podstate) mladá žena začne sama seba pýtať či je v poriadku? Či nie je problém v nej? Ak hej, tak kde? Čo robí zle?