Najbohatší muž v izolácii

Počas pestrých tínedžerských dní, často v širokej, hlučnej spoločnosti. Patril som k obľúbeným jedincom. Ako jednotlivec som zbožňoval skupiny iných jednotlivcov. Býval som šťastný, vysmiaty, spontánny, sebavedomý, spokojný. Až kým som nestretol chlapca menom Matt. O niekoľko rokov staršieho. ALE vek nebol jediný rozdiel. Mal na sebe pekné, dobre padnúce oblečenie, ktoré nieslo na hrudi telo jazdca – Ralph Lauren. Jazdil na rýchlom, lesklom červenom aute – Mazde rx7. Vyžarovala z neho prenikavá vôňa exotických tanečníc. Zdieľal fotografie, príbehy zo svojich ciest do drahých, nedostupných destinácií, ako je Las Vegas. Vždy tam boli davy obdivovateľov, priateľov a tých, ktorí sa chceli stať jeho priateľmi. Toto stretnutie, táto známosť ma ovplyvnila. Zrazu ma prepadla túžba byť ako on. Bohatý. Úspešný. Dobre vyzerajúci. Pútajúci pozornosť. Známy. Samozrejme, časom sa to trochu zmenilo. Vďaka blízkym priateľom, ktorí nesplnili moje očakávania. Z toho vyplývala túžba byť nielen bohatý, ale aj lepší ako ktokoľvek iný. Túžba všetkých poraziť. Byť obdivovaný. Byť rešpektovaný. Pevné presvedčenie, že práve toto ma urobí šťastným. Opak sa stal pravdou. Na ceste k pomyselnému vrcholu – zhon, napätie, stres, vrásky na čele, smútok, bolesť, samota. Obetoval som všetky obyčajné veci, ktoré som vtedy mal, za nič. Nič živé.

Teraz, po mnohých rokoch, nastala zmena. Tak bolestivé, dych vyrážajúce priznať si, že som sa mýlil. Všetky tie roky divadla… Tá naivná predstava, viera, že keď budem mať to a to, stane sa niečo lepšie. Keď sa v týchto dňoch pozriem na Matta, ten lesk je stále tam. Drží sa jeho kostry. Ale je sám. Zostarol. Kúpil si nové hračky, uniformy. Drahý Matt, už ťa neobdivujem. Už nechcem byť ako ty. Môžem mať luxusné, rýchle auto, ale keď sa pokazí, nemám komu zavolať, aby mi pomohol. Môžem mať rozľahlé sídlo s desiatimi spálňami, ale nemám nikoho, kto by všetky tie izby naplnil láskou. Môžem nosiť hodvábne košele so zvieraťom na hrudi, ale nemám nikoho, kto by ma úprimne pochválil, ako dobre v tej košeli vyzerám. Vzhliadam, obdivujem tých, ktorí žijú v skromnosti, tichosti. Tých, ktorí jazdia na starých dvadsať, dvadsaťpäť ročných autách. Tých, ktorí nosia miliónkrát oprané lacné kúsky oblečenia. Tých, ktorí žijú vo veľkej skupine pod jednou malou strechou v neatraktívnej, ošarpanej budove. Tých, ktorí pracujú v obyčajných, neatraktívnych zamestnaniach bez perspektívy kariérneho rastu. Tých, ktorí sú vďační za tak málo.

Vidím, že najšťastnejší sú tí, ktorí sú zdraví a obklopení priateľmi. Nemajú nič extra okázalé. Nič, čo by upútalo povrchné oko chamtivého zlodeja. Ich najväčším majetkom, ich najväčším bohatstvom je zdravie a vzťahy. Rodina, priatelia – komunita. Chcem byť ako oni. Chcem sa cítiť ako oni. Ako niekto. Ako súčasť niečoho. Ako slúžiaci nejakej komunite. Napriek absencii lesklých predmetov.

PS: To neznamená, že znižujem svoje nároky. Len trhám svoje väzby s nepodstatnými vecami. Peniaze sú dôležité.