Zbohom, Slovensko!

Zhon v nohách. Napätie vo svaloch. Klapky na očiach. Všetko to, čo sa dialo okolo mňa ignorované. Videl som iba smer predo mnou. Životná filozofia sa zmenila. Už viac nebol dôvod na úsmev, radosť, pokojný, uvoľnený pohyb. Prvý krát v mojom živote stanovený cieľ. Cieľ byť bohatý, úspešný. Od toho momentu slovo nuda stratilo svoj význam. Posadnutosť vzdelávať sa. Čítať rady, lekcie, odporúčania nazbierané úspešnými osobnosťami. Hm. Ten Tomáš, čo nemal učenia a učebnice rád, teraz ponorený do kníh. Čim viac som čítal myšlienky tých úspešných ľudí, tým viac som si uvedomoval, akými neambicióznymi, malými, priemernými ľudmi som obklopený. Toto zistenie prehĺbilo presvedčenie, nie som ako vy, nie som ako ty, nepatrím sem. Neznášal som dva dni v týždni. Pondelky a piatky. Neznášal som piatky, pretože v škole sa pýtali otázku: Kam idete cez víkend? Neznášal som pondelky, pretože tí istí ľudia sa pýtali otázku: Tak čo, kde ste boli cez víkend? Čo ste robili cez víkend? Súťaž. Malo to nádych súťaže. ten kto ohúril najviac vyhral. Víťaz si odniesol dávku závisti, obdivu. Moje odpovede rovnaké. Nič zaujímavé. Veď kto z nich by počúval reči o tom, ako som čítal, robil analýzy, plány. Nevedel som sa dočkať dňa. kedy skončím Strednú školu. Popri štúdiu robenie si vodičského preukazu. V prvý deň autoškoly som sa domov odniesol úplne sám. Inštruktor sedel vedľa mňa a rozprávali sme sa o futbale. Aj on hrával futbal. V tom období pôsobil ako tréner. Nuž napriek chválam, viere z okolia skúšky na vodičský preukaz som urobil až na druhý krát. Vďaka úplnej hlúposti na kuželoch. Tá hanba prísť domov a povedať rodičom, priateľom, že som neurobil skúšky. Tie dni množstvo vyronených sĺz. Našťastie maturitná skúška zvládnutá na prvý pokus. Krátko po ústnej časti, čeliaci zvodnej, nadržanej študentke. Chcela si užiť so mnou. Aké to bolo? Neviem. Odmietol som ju. Prečo? Mám nejakú úroveň. Okrem toho, klapky na očiach.

Cieľom bolo stať sa úspešným, bohatým. Nie užívať si. Asi týždeň po ukončení stredoškolského štúdia lúčenie sa s rodinou. Cieľ jasný. Dokonca už aj spôsob nájdený. Podnikanie. Vlastná firma. To podnikatelia žili tak úžasný, bohatý, luxusný život plný slobody a vzrušenia. Preto to rozhodnute byť podnikateľom, vlastniť firmu.

Jediný problém - peniaze. Riešenie? Práca v zahraničí. Rodičia spolu so sestrou ma odviezli autom na autobusovú stanicu do Nitry. Rozlúčili sme sa a nasadol som do autobusu. Smer Londýn. Cieľová destinácia? Rozhodne nie... Trvalo mi to viac ako 36 hodín dostať sa zo Slovenska na ovocnú farmu v malom mestečku v Škótsku. Sedieť tak dlho na zadku? Nie až tak hrozné. Najhoršie na tom, nosiť so sebou aspoň tonu vážiacu tašku plnú jedla. Rezne. Paštéty. Klobásy. V autobuse do Londýna, po prekročení hraníc Slovenska stratený signál na mobile. Bez možnosti volať, SMSkovať. Našťastie dobré duše zo Slovenska, po vystúpení v Londýne mi požičali mobil a umožnili poslať SMS rodičom aby mi aktivovali roaming. Následne, v autobuse z Londýna do Dundee sa klobásy rozhodli dať vedieť o sebe. Smrad. Šíril sa z nich smrad. Cítil som sa hrozne. Unavený. Nevyspatý. A šíriaci smrad. Dlhá a zaujímavá cesta. Po vystúpení v cieľovej destinácii oslovenie potetovaného, svalnatého chlapíka a požiadanie o pomoc. Ukázal mi smer, ktorým sa mám vydať. niesť tú tašku utrpenie. Slzy v očiach. O pár momentov neskôr, ten svalnatý, potetovaný chlapík sa blížil autom po vedľajšej ceste. Spomalil a zakričal : Good Luck!. Sklad. Dorazil som tam po pár ťažkých minútach. Oslovil som prvé osoby vonku. Privolali jedného staršieho pána. Povedal som mu, že som sem prišiel pracovať na farmu. Jeho odpoveď ma takmer zlomila. Ako tá taška plná jedla. Povedal, že majú plno, že nových ľudí neprijímajú. Nemohol som tomu uveriť. Cestoval som takú diaľku autobusom, aby som sa dozvedel, že nemajú prácu?! Našťastie, nenechal som sa odbiť. Povedal som mu, že tu mám dohodnutú prácu.

V emailovej komunikácii mi to potvrdili a prišiel som sem v dohodnutý deň. Pomohlo to. Akceptoval to. Pochopil ma. Mal som pravdu. Mali na farme prácu pre mňa. Dostal som príkaz čakať. Tak som čakal. Čakal. Čakal a čakal. Do areálu skladu v ktorom sa čakal vonku pri parkovisku dorazila stará biela dodávka. Vystúpil z nej veselý chlapík. Rumun, alebo Bulhar. Ukázal mi kam si mám dať tašku, nasadli sme a cesta, šialená cesta sa začala. Jazdil ako blázon. Veľmi vtipný, milý chlapík. Celú cestu sme sa rozprávali, smiali. Z asfaltovej cesty sme prešli na poľnú cestu. Po pár stovkách metrov sme vstúpili do úplne iného sveta. Sveta , kde lúka bola posiata obrovským množstvom karavanov. Dodávka zastavila pri jednom z nich. Vystúpili sme, šofér mi zobral tašku, odomkol dvere od karavanu, ukázal čo kde je, prezradil, že mojimi spolubývajúcimi sú dve kočky zo Slovenska, odovzdal mi kľúče a odišiel.

Rýchlo som si prezrel skromne zariadený karavan, otvoril tašku a dostal facku z toho smradu. Klobásy. Roztečené. Zapáchajúce. Clá taška bola mokrá od tej šťavy. Paštéty som dal do chladničky, napísal som rodičom, že som už na karavane, posadil sa na prah vchodových dverí a premýšľal som. Netrvalo dlho a na rad prišli slzy, plač. Rodičia. Súrodenci. Priatelia. Pes Kimi. Chýbali mi. Tak moc mi chýbali...

Viac na www.tomasveres.sk