Luxus pre mňa znamená

Sem začni písať text článku...Pámätám si to jasne, tak farebne. Napriek značnej dobe, ktorá ubehla od tých čias. Čias kedy ako rodina sme vlastnili “super”, auto červenej farby – Škoda 120, ktoré ocino kúpil od ocina mojej spolužiačky. Pre rodičov veľký milník. Ich prvé auto. Konečne mohli voziť svoje deti autom, nie autobusom. Zdielal som aj ja ich syn takú radosť z auta? Rozhodne nie. Hanbil som sa. Vždy, keď sme išli po dedine, sedel som vzadu a dôsledne s extrémným sústredením som sa pozeral ďaleko pred auto aby som včas spozoroval pohyb, prítomnosť priateľov, známych. Ak oči spozorovali niekoho koho som poznal, zohol som sa dole a tváril sa pomocou rúk, že si zaväzujem šnúrky na teniskách. Dialo sa to neustále. Pri každom strete. Nechcel som aby ma videli v akom aute sa veziem.

Obdivoval som tých jazdiacich na luxusných, drahých autách obalených lesklým povrchom. Vzhliadal som k tým, nosiacim značkové oblečenie označené prestížnym erbom na hrudi. Erbom, ktorý mať na hrudi znamenalo patriť niekam. Túžba nosiť rovnaké oblečenie ako úspešní futbalisti, David Beckham. Túžba šoférovať rovnaké autá ako úspešní športovci, podnikatelia. Mať na zápestí zlaté Rolex hodinky, v zadnom vrecku mať odložený najnovší model Iphone, vracať sa domov do honosného sídla preplneného talianskym super moderným nábytkom. Slintal som o dovolenkách v tých najdrahších hoteloch, destináciách, kde zamestnanci hotelov rozmaznávajú svojich hostí drahými darčekmi.

Toto som považoval za luxus, vlastniť drahé hračky, prespávať v exkluzívnych hoteloch, letieť súkromným lietadlom, konzumovať kuchárove špeciality vo vychýrených reštauráciach.

To bolo pred tým ako som ochutnal chuť špinavej hliny na dne. To bolo pred tým ako som vyronil tisícky sĺz a prišiel o všetko.

Pracoval som v rôznych firmách na rôznych pozíciách. Robil som prácu, ktorá nestimulovala moju dušu, dušu ktorú som zapredal za peniaze. Stretol som množstvo ľuďí na rôznych miestach. Prežil som rôzne situácie v rozličných okamihoch. Prešiel som si nespočítateľným množstvom mentálnych bažín, kanálov, priepastí. Vďaka tomu, naučil som sa skromnosti, pokore ( mimo toho, že mi tieto hodnoty vštepovali rodičia ).

Preto dnes, luxus pre mňa znamená úplný opak toho, čo pre mňa luxus znamenal xy rokov dozadu. Tráviť čas s rodinou kedy chcem a v akej dĺžke ja chcem je pre mňa luxus. Mať celý deň vypnutý telefón, dáta a nebyť non stop niekomu k dispozícií je pre mňa luxus. Vstať ráno bez budíka a nechať telo zvoliť si svoj vlastný čas prebudenia je pre mňa luxus. Jesť jedlo a myslieť na to jedlo, vychutnávať si ho je pre mňa luxus. Pomaly kráčať, ďýchať prítomnosť je pre mňa luxus. Prebúdzať sa, zaspávať bez bolesti je pre mňa luxus.

Sú to všetky tie obyčajné veci, maličkosti, ktoré som si pred tým nikdy nevážil. Nevážil som si ich pretože som ich bral ako niečo garantované, samozrejmé. Až keď som ich stratil, začal som si uvedomovať ich hodnotu, vzácnosť.

Viac na www.tomasveres.sk