Cesta pod Mt. Everest (základný tábor)

Keď si ale chceš prečítať autentický cestopis o tom, aká naša cesta do base campu bola, aké je to lietať s dronom v himalájach bez povolenia, koľko krát som kakal, grcal, nemal dych či mal chuť to zabaliť, si na správnom mieste!! :)

Let do Lukly (2860 m.n.m.)

Košice – Praha. Praha – Doha. Doha – Kathmandu. Kathmandu – Lukla. Letieť do Lukly tým prdítkom pre 15 pasažierov je fakt zážitok. Ako z filmu…letíš nie ponad kopce, ale pomedzi ne. Pod tebou sa míňa dedinka za dedinkou a v diaľke sa už črtajú zasnežené vrcholky strechy sveta. Ani nevieš ako, kedy alebo prečo a aj keď vľavo kopce, vpravo kopce, pred tebou kopec, zrazu to pilot položí na približne 500 metrov dlhú dráhu a prudko brzdí. Úžasný let do jedného z najnebezpečnejších letísk na svete za tebou. Uži si to, lebo na konci pochopíš, že dostať sa tam môže byť oveľa jednoduchšie ako naspäť do Kathmandu.

Phakding a Namche Bazaar (3440 m.n.m)

Po prílete sa ideme rozchodiť do dedinky Phakding asi 3 hodiny od Lukly. Ďalší deň začína stúpanie o 900 metrov vyššie do dedinky šerpov – Namche Bazaar. Dedinka má atmosféru ako žiadna iná – kopa reštík, príjemných kaviarní a zopár barov, kde ľudia ako my po zostupe oslavujú svoje úspechy. V 3500 m.n.m nemáme žiadne príznaky výškovej choroby a ládujeme sa jedlom, koláčikmi a horúcou čokoládou.

Ďalší deň v rámci aklimatizácie absolvujeme 4-hodinovú túru na vyhliadku, z ktorej prvý krát vidíme jeho výsosť – Mt. Everest. Teda… len jeho vrchol a neustále obláčiky okolo neho. Aby som neklamal, tak výšku začíname celkom cítiť. Chodíme pomaly a viac sa zadýchavame. Ak si videl film Everest, spomeň si na scénu ako detičky obehovali tím trekerov, pričom oni trošku nevládali. Tak presne táto scéna bola točená v Namche, a na tom mieste obiehali detičky aj nás pričom som tiež kukal ako pierko z diváňa.

Tengboche (3860 m.n.m.)

Jednoznačne najhorší úsek celého EBC treku. Najprv si pohodovo traverzujeme kopec, aby sme na konci zišli o 300 výškových metrov nižšie a v zápätí po kontrole povolení vystúpali nekonečný 500 metrov vysoký kopec do dedinky vo výške 3900 metrov – Tengboche. Po ceste nás predbiehajú 100-kiloví nepálci, z čoho 40kg patrí nepálcovi a zvyšok tomu nákladu, ktorý si vlečie na chrbte. Za toto každého jedného obdivujem. Stretávame aj rôznych zvieracích nosičov.

Na tomto úseku sa k nám prihovoril a pridal američan Jay. Jay bol starší, slobodný hudobník žijúci kočovným štýlom života. Ak máš rád rock, tak si popočúvaj ich kapelu Six Parts Seven.

Večer v dedinke začínam cítiť, že niečo je inak. Nebolí ma hlava, ale je mi celkom zima a moja sliznica nosa je podráždená ako suseda zhora, keď nie sú vytreté schody. Áaaa je to tu… nádcha. Super. Spotreba „hot lemon“ (v živote už nevypijem citrónový čaj) čaju a toaleťáku stúpa. Skromne sa radím k 2% chlapov, pre ktorích nie je soplík smrteľná choroba a ráno vyrážame vyššie o ďalších 200 metrov.

V Tengboche vzlietam s dronom, aby som si natočil okolie a budhistický chrám, ktorý je súčasťou dedinky. Samozrejme domáci si ma hneď točia ako si lietam tu a tam, tam a späť. Po chvíli ku mne prišiel mních z chrámu a začal mi nakladať, či mám povolenie a bla bla bla. Príjemný teda nebol, ale zahral som hlúpeho, pristál s vedomím, že som si zábery stihol aj tak natočiť a šiel späť na hotel. Myslím si, že karhať za lietanie vás môže hocikto, no zkonfiškovať drona si vyžaduje už špeciálne privilégiá (určite nelietajte tam, kde sú vojaci, kontrolné body a podobne).

Dingboche (4410 m.n.m.)

Táto časť je príjemná. Žiadne stŕme stúpania či klesania. V istej chvíli už mením šiltovku za čiapku, lebo sa začína ochladzovať. Po príchode do tepla (rozumej stále zima, ale lepšie ako vonku) si dávame polievku a oddychujeme. Zajtra nás čaká ďalší aklimatizačný deň s výstupom na kopec vo výške 5000 m.n.m. Nádcha v stave farieb lúčnych kvetov, ináč všetko v poriadku. Teda, až do noci. Bacil z nosa sa presunul nižšie. Už cez noc kašlem ako tuberák a ráno, keď som šiel povedať : „Kika,…“, zo mňa vyšiel len nejaký pazvuk…hlas fuč.

Môj návrh predsalen uskutočniť ten aklimatizačný výstup bol rázne zamietnutý so slovami: „Ti ješibe, kukaj aký si spuchnutý a ako vyzeráš…dneska nikam nejdeš“. Dobre mami. Hlas sa mi čiastočne vrátil po pravidelnom pití teplého čaju. Tu dám radu. Noste rúška, resp. bufky od začiatku treku. Dutiny sa vám poďakujú, keďže tie cesty sú veľmi prašné. Kika má širokospektrálne islandské antibiotiká…asi 10 kusov, tak som si ich naordinoval, nech neskončím so zápalom pľúc. Ešte som skočil do „Pharmacy“ obchodu s nádejou na niečo magické nepálske. Od šamana som dostal Strepsils a tú najnechutnejšiu vec na kloktanie, ako som kloktal.

V Dingboche sa zoznamujeme s kanaďanom Chrisom a jeho sherpom, pre ktorích je base camp len aklimatizácia. Ich cieľom bol Island Peak (6 189 m), čo sa im aj podarilo. Šikovní to chlapci. Meriame si saturáciu kyslíkom, kecáme a dozvedáme sa, že v najvyššej dedinke Gorak Shep zomrel človek. Dôvod nevieme… šli po neho na večeru a on už bol mŕtvy v posteli. Bohužiaľ aj také veci sa stávajú, keď podceníte výšku a ignorujete príznaky výškovej choroby.

Dugla (4620 m.n.m.)

Nie nie… stále sme to neotočili a stále bez príznakov výškovej choroby ideme ďalej. 4km cesta do ďalšej dediny začína ľahkým kopcom a potom sa tiahne údolím. Tie výhľady na okolité hory a pasúce sa yaky stoja za to. Už to začína vyzerať fakt himalájsky. Samozrejme ten chladný vzduch, studená voda a nemožnosť dýchať len nosom mi aj v tento deň posiela hlas do…

Dugla je vo výške 4600 metrov. Dávam si Fantu za 3 eurá na zacukrenie, trošku cestovín a prichádza ďalší zmrd zvaný hnačka. Toto nemyslíš vážne. Takže zvyšok dňa som sa namiesto zavodňovania v takej výške kvalitne odvodnil. A aby toho nebolo málo, deň zakončujem rýchlovýbehom zo spacáku na chodbu a olympíjskym hodom šabľou. Hneď mi je lepšie. Dobrú noc.

Neteš sa, stále sme to neotočili. Večer som sa trošku poopúšťal, ale ráno mi bolo fajn, takže optimisticky s vidinou lepších zajtrajškov pokračujeme vyššie.

Lobuche (4940 m.n.m.)

Pre mňa najhorší deň treku. Cesta začína 300 metrov vysokým nekonečným kopcom, ktorý som šiel rýchlosťou, akou platia dôchodcovia v kauflande. Je fakt pozoruhodné, ako sa telo správa v takej výške. Pár krokov do kopca a som zadýchaný. Takže kvalitne vyčerpaný a dehydrovaný idem štýlom 15 krokov a 2 minúty sedím. Môj 17 kilový batoh ma tlačí k zemi a ticho závidím tým, ktorý si zaplatili nosičov. Jay sa ma pár krát pýta, či som okej, lebo vôbec na to nevyzerám. Po niekoľkých hodinách prichádzame do Lobuche vo výške 4900 metrov. Pomaly, nasilu, ale predsa do seba napchám ryžu bez chuti a litre tekutín. Chris ma víta s úsmevom a poznámkou „Hey man, you are still alive“. Jediná dedinka, kde sa platí za ubytovanie o dosť viac (500 rupií namiesto zvyčajných 200) a neplatíte to priamo v Tea House ale v búdke pri vstupe do dediny.

V Lobuche sa už cítim fakt celkom dobre. Vystupujem na blízky kopec, nech si polietam s dronom. Cítim, že ATB zaberajú a aj dutiny sa mi uvoľňujú. Hlas je stále v péčku, ale to sa mi už v Nepále nepodarí doliečiť.

V noci ďalšia guľka do tímu. To, čo zaútočilo na moje dýchacie cesty sa rozhodlo zdolať aj Kiku. Ostávame ešte jeden deň v Lobuche a spotreba hajzláku za skoro 2 eurá je na úrovni spotreby leteckého benzínu. V noci príjemných -13, ale spacáky to zvládajú.

Gorak Shep (5164 m.n.m)

Útok na poslednú dedinu, v ktorej pred dvoma dňami išli zavolať típka na večeru a našli ho mŕtveho v izbe. Nepodceňujte príznaky výškovej choroby, lebo sa to môže skončiť fakt tragicky. Idem mierne dopredu, lebo Kika fakt nevládze, a ani sa jej nečudujem. Jej batoh má 15kg (ostáva dlhšie v Nepále), čo je aj pre zdravú ženu celkom dosť. Zase nekonečný úsek s pár krátkymi stŕmymi vzostupmi a zostupmi. Už sa ale ukazuje ľadovec a aj záverečná dolina so základným táborom pre výstupy na Everest. Po príchode sme mali v pláne výstup na Kala Patthar, ale sme úprimne radi, že sme radi, tak kašleme naň. Kopček síce ponúka krásny výhľad na Everest, ale nevadí… základný tábor je priorita.

Túto poslednú noc sa mi už aj ťažšie dýchalo. Nemohol som zaspať. Ak som aj na chvíľu zaspal, tak som sa budil na potrebu sa poriadne nadýchnúť. Pár nádychov a človek má aj tak pocit nedostatku kyslíka. Nad ránom som niečo pospal a zobudil sa aklimatizovaný bez dýchacích problémov. Vonku je -20. Všetko na seba a poďme to dobojovať. Už keď si to po tých dňoch nezaslúžime my, tak nikto.

Everest Base Camp (5364 m.n.m.)

Cesta do kempu je príjemná. Trošku mrazivá, kým sa slniečko ukázalo spoza hôr. Konečne schádzame z hrebeňa dole priamo k ľadovcu Khumbu a cieľu našej cesty. Dve partie akurát odchádzajú a máme ho celý pre seba. V novembri nie je sezóna výstupov na Everest, takže žiadne žlté stany.

Užívame, fotíme a odchádzame. Toľko dní chodenia bez sprchy a nekomfortu kvôli 15 minútam. Som úplne šťastný ako blcha, že sme to napriek problémom neotočili. Mrzelo by ma ísť dole s vedomím, že ďalšie dni môže byť lepšie a že ma otočilo niečo, čo ma môže skoliť aj doma po návšteve čínskej reštaurácie. Stálo to za to, tak ak máš rád hory, určite neváhaj!!

Odlet z Lukly

Táto časť by si zaslúžila vlastný článok, kde by som zo seba dostal všetky tie negatívne emócie, ktoré sa dajú zažiť za dva dni v tak krásnej krajine. Let máme na 8:30. Už v predvečer toho dňa sa dozvedám, že včera odletelo len zopár lietadiel a dnes kvôli počasiu žiadne. Šípim problém. Samozrejme za priaznivého počasia a ideálnych podmienkoch by to asi tak nebolo. Tak namiesto vlastného článku to napíšem v skratke:

Nečakaj žiadnu tabuľu s letmi a informovanosť.

Príde človek s 15 letenkami, ktoré už väčšinou dopredu majú majiteľa a je ňou skupina so sprievodcom, ktorý to vybavil.

Nepýtaj sa, aký let je to lietadlo, čo sa pripravuje na odlet… nepovedia vám to.

Ak sa nedostaneš do lietadla v deň svojho letu z Lukly, tak ďalší deň máš ešte väčší problém, lebo ideš na koniec poradovníka. Prednosť majú cestujúci s letom v daný deň.

Druhý deň ráno som už vyskočil na týpka v Tara Air, že dohadzujú lístky podľa známosti. Boli sme cca piaty let. Lietadiel odletelo možno 10, ale my sme stále boli na letisku. To mi nevychádza.

Nehnevali ma ani tak zrušené lety, ale tá nulová informovanosť a žiadna transparentnosť.

Druhý deň som to už nevydržal a šiel si vybaviť let helikoptérou za 450 dolárov. Čakal som na ňu síce 3 hodiny kvôli záchranným letom, ale prišla a odniesla nás 6tich do p… z tej sk… Lukly. Amen.

Na záver

Everest base camp nie je náročný trek, ak vás neprekvapia zdravotné problémy, dodržíte pravidlá aklimatizácie a máte radi hory. Choďte pomaly, veľa piť a jesť! Absolvuje ho masa ľudí všetkých národností a vekových kategórií. Technicky tam nie je nič náročnejšie ako na ceste zo Smokovca na Hrebienok.

Naša výhoda bola, že sme šli na konci sezóny a viac ľudí šlo dole ako hore. Nemuseli sme sa hnať do ďalšej dedinky, aby sa nám ušlo ubytovanie.

Malý tip na záver. Vyššie v chladnom počasí si vyberajte ubytko a izbu podľa veľkosti okien. V izbách sa nekúri. V Lobuche a Gorak Shep boli nočné teploty hlboko pod bodom mrazu ale izby boli aj tak relatívne teplé, takže v noci som sa vyzliekal zo spacáku a spal len pod perinou. Zato cestou dole sme mali v Dugle izbu s veľkými a tenkými oknami, cez ktoré bolo cítiť ten mrazivý vietor.

A na úplný koniec ťa poteším videom: