Prvá z poviedok bláznivej Štefany

Kde nebolo, tam bolo tombolo a kde bolo, tam tombolo nebolo. Písal sa 27. jún roku roku pána 2016. Vtedy som to prvý krát spozorovala, neopakovateľný zážitok, ktorý sa zarezal do mojej pamäte tak hlboko ako sa pílka zareže do jarného bukového dreva.

Ako som vyššie spomenula, bol krásny septembrový deň, slnko svietilo a babie leto bolo na obzore. Nikdy som necítila také šťastie ako v tento deň- 26. november 2015. Vtedy, vtedy som to prvý krát uvidela. Veľké, nadýchané a maslom prepchaté, parené buchty mojej babky Zdeny. Zdena, ako veľmi starostlivá sesternica ich piekla každý utorok pre celú obec. Najviac si na nich pochutnával starosta Majo, ktorý sa neskôr stal mojím nevlastným dedom, no nejdem predbiehať autá na 2 prúdovej ceste a vrátim sa k spomínaným buchtám. Tie buchty ako zvyčajne sedávali na kávičke v Auparku a (ne)pozorovali okolitý svet. Bavili sa o tom, o čom sa bežné buchty bavia, pozorný čitateľ však spozornie a pochopí že buchty sa nebavia, lebo sú obyčajné pečivo. Ale v Auparku boli, v BILLE za 1,79€ kde ich moja teta Magda kúpila. Tým sa nedeľný obed v mnohokrát spomínanom dátume, 13. Apríla, stal neopakovateľným pre mňa i moju rodinu.

Teta Júlia, tak ako každý dôchodca, ani moja babka nie je z rodiny Rotšíldovcov, a nemá toho veľa na rozdávanie. No jej štedrosť, jej prikázala kúpiť nie jedno, no hneď 2 balenia orechových pirôžtekov + jedny orbitky melónové. Nedeľné pirohy sa stali dlhoročným tradičným pokrmom ktorý vo mne vyvolá hŕbu emócií. Ach, jaj tie pirohy!

Jedná zo spomienok ktorá mi pri jedení pirôh vzbĺkne v hlave ako gasolínová fakľa je tá, ako dedko pred 15 rokmi poslal babičku do pi a rohy zobral na ramená, lebo už ich viac nemohol konzumovať. Jediné jedlo čo moja babka vie variť sú totižto pirohy. Ale nášmu starostovi Radovi to nevadí, lebo je pirohosexuál, jedol by jednu buchtu za druhou. No a sme tam kde sme boli. Ach, jaj tie buchty!

Našou malebnou dedinou sa neraz prehnal kôň, auto či šialený obchodník Jaro. Hlas mal ako slávik, no nebol to Jaro Slávik. Jaro Slávík je iný slávik ako tento slávik, no nie je to ani ten vták. I keď malého vtáka mal, nemyslím tým peepee-ho ale sviňu domácu, ktorú choval vzadu na dvorku. Raz si spolu v našom dvorku zaplatili AirBnB, no viac sa po ňu nevrátil. Aspoň sme mali teda kuracie rezne. Všeobecne gramotný čitateľ spozornie a uvidí asociáciu medzi sviňou a babkou Zdenou. Áno, to ona bola tá sviňa. Ach, jaj tie rezne!

Kedže vieme že 2 + 2= 4, a kuracie mäso + strúhanka = rezeň, tak moja babka Anička bola teda riadna hus.