Obyčaje vol. 1

pokiaľ si dobre pamätám, pofukoval jemný vánok, nebol to však letný vánok jemne pohľadzujúci moje telo, vietor mal ostrú hranu ktorou sa mi zarezával do tváre prenikavým chladom a zobúdzal moje unavené a opuchnuté oči. autobus prišiel na čas, ako vždy, kolesá sa kotúľali po rozpadnutom betóne pokrytom riedkou vrstvou roztrúsených kameňov pričom vydávali už všetkým známy zvuk. dopredu sa tlačil starček s igelitkou a vyzeral, že napriek tomu že jeho zvráskavené telo už vôbec nevládze držať krok, jeho myseľ je bystrá, že sa na prvé miesto pri vstupe chce pretlačiť aj keby ho to stálo vlastnú česť pri hádke s druhými cestujúcimi. naozaj odhodlaný sa postavil pred môj batoh a takmer vytŕčal z nástupišťa. autobus zastavil priamo pred jeho nosom a on svoje telo po otvorení dverí ľahučko povzniesol hore schodmi k vodičovi. vodič mladý, v košeli, ako má každý vodič, s udržiavanou bradou sedel v sedačke s pérovaním, obklopený vlajkami tímov a miest v ktorých bol, alebo mu nejaku z nich priniesol kolega, to mi bolo vlastne úplne jedno, len som sa chcel dostať do vnútra, aby som sa zachránil pred ranným mrazom, ktorý vrážajúc do mojich nozdier, vzbudzoval vo mne pocit sviežosti. čakalo ma však veľa cestovania, na sviežosť som sa necítil a moje telo už vôbec nie. sadol som si hneď na prvé sedadlo, autobus mal obrovské čelné sklo. cestu som sledoval ľahostajne, moje oči boli ponorené v myšlienkach spolu s mojim mozgom, zážitok ako tento ma čaká prvý krát a ja sa cítim nadšene, zmes pocitov nemožných pomenovať spolu s eufóriou a únavou sa tlačil do každého z mojich zmyslov a zatieňoval akúkoľvek schopnosť vnímať okolitý svet. čakalo ma dobrodružstvo, cítil som sa popiči.

Lietadlo malo motory zapnuté, no ledva vydávali zvuk a technici sa okolo neho pohybovali ako malé cvičené opičky, ktoré presne vedeli čo majú robiť a kam ísť. Sedel som inde ako Erik a Natália, ale mal som knihu a sluchátka, bol som vlastne rád že sa nemusím podrobiť žiadnemu povinnému "pokecu" o tom, ako sa všetci tešíme a sme celí bez seba, pretože vôbec nevieme čo nás čaká. Motory sa rozbzučali o čosi viac a lietadlo sa pohlo smerom, ktorý vo mne vzbudzoval geniálnu energiu, išlo preč. bolo by mi úplne jedno kam vlastne ide, ale išlo preč, prečo od starostí a bežných konverzácií v starých dobrých podnikoch, od otrepaných fráz a inside jokes. od okukaných tvári a sivých budov.

Roma.

všetky cesty vraj vedú do Ríma, moja sa akosi na túto púť zaplietla tiež a výsledkom spontánnej kúpi letenky za pár drobných boli 2 noci strávené v hosteli kdesi v centre mesta, dvadsať minút od Colosea a ostatných turistických atrakcií. Prišli sme večer, noc bola teplejšia ako doma, jemne objímala moje telo zatiaľ čo sme na stanici zisťovali ako sa s Ciampina dostaneme do centra.

mierne poprchalo, pod nohami mi čľapkala voda stlačená medzi podrážkou topánok a asfaltom Rímskych ciest. Erik a Natália boli z cesty ustatí no videl som na ich tvárach jednoznačné nadšenie a zvedavosť. ich oči skákali z jedného bodu na druhý a snažili sa zachytiť čo najviac za čo najkratší čas. pocit v novom meste, pocit v neznámom prostredí, je to pre mňa ako droga, verím tomu že pre veľa ľudí, minimálne pre všetkých tých ľudí stojacich na ulici schovávajúc sa pod skladajúcimi slnečníkmi, slnečníky však nechránili ich hlavy od augustového slnka, ale od novembrového dažďu. všetci však vyzerali náramne uchvátení zmesou nových tvári a cudzej hudby, piva za 5 eur a žien i mužov jednoznačne hľadajúcich zábavu.

rozhodli sme sa po príchode, že sa vyberieme na menšiu prechádzku ku Coloseu a cestou sme si dali za úlohu naplniť naše vyhladnuté žalúdky v niektorom z bistier alebo rýchlych občerstvení. večera o porcie predjedla v čínskej reštaurácií nás zrovna nezasýtila, ale postačila ako zážitok ktorý podporil náš apetít vydať sa na ďalšie pokračovanie našej prvej prechádzky v Ríme. sediac za stolom s prázdnymi tanierami sme uvažovali, že proste ujdeme. aj tak nás tu nikto nepozná, nikto by nás nenašiel, lenže mať na palube takéhoto zážitku párik nie zrovna zvyknutý na "punkáčsky" prístup k životu nebolo plus, od tohto plánu sme upustili, zaplatili nezdravú sumu za porciu tváriacu sa ako špičkový chod a rozlúčili sa s malým aziatom v sametovej veste a bielej košeli, s pohľadom premeriavajúcim naše pohyby a správanie, náš jazyk mu bol cudzí a zaujímal sa o to čo skrz naše pery opúšťa ústa akoby si domýšľal, o čom sa asi bavíme.

coloseum vyzeralo ako coloseum. veľké, staré a presne ako na všetkých obrázkoch z pohľadníc od aspoň jedného rodinného príslušníka v každej rodine. bolo to však pútajúce, byť tam, kde to pozná každý, vidieť to, dýchať vzduch ktorý to obklopuje, dýchať vzduch nesmrteľného mesta.

prišli sme naspäť, mierne uzimení a premoknutí sa moji kamaráti rozhodli, že na dnešnú noc ma v tom nehajú úplne samého. vraj spať. ako niekto môže ísť spať svoju prvú noc v Ríme ešte pred polnocou. ich rozhodnutie som prenechal na zodpovednosť ich svedomiu, ktoré ich bude obhrýzať, zatiaľ čo budú ľutovať, že sa nepridali ku mne.

bar bol plný, keď píšem plný, myslím naozaj plný. malý, do žlta sfarbený podnik oproti hostelu, patriaci pod jedno meno iba s prívlastkom bar sa hemžil ľuďmi rôznych etnicít, farieb pleti, ovládajúcich úplne rozdielne jazyky. všetci sa však zhovárali jazykom nespútanosti a vášne k zábave a spoznávaniu, v podstate to len bola angličtina ale rád sa opúšťam na metaforách. pil som jamesona, jediný alkohol ktorého môžem piť kvantá a cítiť sa menej na hovno ako pri hoci akom inom chľaste. pivo splavovalo dole hrdlom horkastú chuť alkoholu a osviežovalo moje ústa. chvíľu som sa rozprával s akýmsi chlapom, mohol mať o pár rokov viac ako ja a po chvíľke zhovárania som zistil že je z Egypta, v pohode chalan. pôsobil trochu ako outsider a to mi hralo do karát, keď že som v okolí niekoľko stoviek kilometrov poznal dvoch ľudí, práve spiacich cez ulicu o pár metrov niekde v pár-poschodovej budove plnej života. ľudia chodili von a dnu, v Taliansku sa nemôže v podnikoch fajčiť ako v našej krásne krajine, tak boli všetky tie podnapité existencie nútené stáť vonku a prijímať svoju pravidelnú dávku rakoviny, dechtu a chemických zložiek, ktorých názov nemožno vysloviť, tam kde som bol práve aj ja. vonku v daždi.

obzrel som sa okolo seba a po rozhovoroch s náhodnými osobami mi ich tváre začali svietiť ako niečo známe a viac už nie príliš zaujímavé. moje zmysli bažili po stimulácií, po informáciach, všetko som sledoval ako divák sediaci v strede pódia divadelnej hry.

nebola príliš výrazná, ale možno práve preto som si všimol jej vlasy vlniace sa a končiace približne na ramenách. pulzovali červenkastou farbou a dodávali jej tvári jemný nádych energie, ako keby pulzovali priam z nej, z tých čiernych očí, ktoré ani netušili že ju sleduje akýsi, trochu pod vplyvom, pristojaci človek opretý o bar.

neskôr som si vonku vytiahol cigaretu a rozhodol som sa ísť si oheň vypýtať práve od partie chlapcov pri tom dievčati, ktoré ma nevedno prečo prinútilo zamyslieť sa nad jej existenciou už pred tým. chcel som nadviazať kontakt, možno sa spýtať ako sa volá ale psychologická bariéra postavená z dvoch mužských tiel medzi tým mojím a jej nám dovolila iba zdvorilý úsmev a výmenu pohľadov. chlapci si zatiaľ rozprávali čosi po taliansky, na ten zlomok sekundy som však vôbec netušil či je ich rozhovor smerovaný na moju osobu alebo nie, z tohto momentu limba ma vytiahol až zapálený oheň pred moji nosom smerujúci svoj plameň na špičku mojej cigarety. limbo zmizlo, tak ako ona z môjho radaru a ďalej nocou som sa niesol medzi tvárami ľudí, vlnami zvuku unášajúcimi sa k mojim ušiam a vôňou cigariet.

pri bare, ktorý bol celú tu dobu vždy až príliš malý na to, koľko osôb sa snaží k nemu dostať som zrazu stál nad ránom sám. nikto tam nestál, ani jeden človek. drevené parkety na zemi zrazu pôsobili tak nezvyčajne, nezamýšľal som nad nimi pred tým, ani potom, ale pamätám si, že tam boli, takže ma asi predsa len zaujali.

jej obrysy sa zrazu presunuli do môjho zorného poľa, zaostril som na kontúry a farby pokrývajúce a tvoriace jej osobu, ju celú. pripadalo mi to, akoby niekto vystrčil neistého herca prvý krát na javisko a povedal mu, "choď, buď sám sebou". oprela sa o bar. v pomere k jej drobnému teľu bol vyšší, ako k môjmu. začala si prezerať nápojový lístok, bola mi otočená chrbtom. chytil som do ruky dvojitý panák, kopol ho dole do obehu a zapil pivom, hneď po tom ako mi v hlave prešla iba jediná myšlienka, "je čas byť úžasný". veľmi alfa, ja viem. priblížil som sa k nej potichu a plynulo, tak že o tom ani len netušila, a spýtal som sa iba jedinú otázku, otázku, ktorá nezáležiac na jazyku, má všade rovnaký význam. "what are you drinkin´?"

"the cheapest thing" zaznelo z jej úst keď som mal šancu prvý krát započuť jej hlas spolu s nesmelým smiechom.

zvolal som na barmana priateľským tónom, tónom človeka, nie príliš opitého, no dosť v omámení alkoholu na to, aby robil veci, ktoré normálne tak ľahko nespraví.

"the cheapest thing, twice"

po úvodnom poznávacom rozhovore, mojom treťom opakovaní otázky na jej meno a pár výmenách našich peňazí za ponúkaný aperitív, sme dofajčievali už niekoľkú cigaretu podporujúcu náš apetít k rozhovoru pred barom. predstavila mi svoje kamarátky a po dlhotrvajúcich konverzáciách o memes a našich koreňoch sa ma dievča, ktoré vyslovilo hlášku "im half spanish, half french, half italian" spýtalo, či sa pridám na cestu k nej na byt na afterparty. mal som z nej a jej kamarátok dobrý pocit, bolo to až filmovo dobré, povedal som áno.. ale to je asi jasné.

rozpršalo sa tak nehorázne, kvapky bubnovali na našom oblečení a mláky boli tak veľké že sa nedali obísť. v topánkach som mal nohy rovnako mokré, ako keby som žiadne topánky nemal. a to ľudia hovoria, že postaviť si taký bazén je finančne a priestorovo náročné, ja som mal v teniskách rovno dva. nevadilo mi to, aj tak som s tým už nemal čo spraviť a konverzácia ktorú som s ňou viedol ma úplne odpútala od faktu, že si dávam záležať so serióznym nábehom na zápal pľúc. keď sme prišli do našej cieľovej destinácie, po zhruba pol hodine cesty autobusom a ďalších 15ich minútach kráčania v niečom, čo mi pripadalo ako monzún, smerom, o ktorom som absolútne nevedel, kam vedie, sme sa zložili v kuchyni.

byt bol starý, plný obrazov, starých kníh, slovníkov, ornamentov a papierikov s pripomienkami na zárubniach, starých stránok na ktorých boli nahádzané noty v poradí, mne úplne cudzom. už tak cudzí mi však neprišli ľudia s ktorými som trávil čas fajčením a popíjaním v kuchyni. keď pery Valérie opustil vokálnym spôsobom, tak ako ho vie vypudiť zo seba iba ona, nápad, spraviť si pred siedmou ráno špagety moje hladné brucho súhlasilo skôr ako sa dopovedala veta. Valéria bola jej kamarátka a bola veľmi opitá, jej schopnostiam spraviť talianske špagety v talianskom byte, niekde v Ríme, som však veril. naozaj filmové.

ležali sme v jednej posteli, na chodbe, neviem prečo mala postel na chodbe ale bolo to miesto kde sme mohli zložiť naše unavené telá. podotýkam, že sa rád zaplietam s dievčatami a skúšam čo to dá,ale pri nej som sa celý večer nepokúsil o jedinú vec. teraz sme ale ležali spolu v jednej posteli a dotýkali sa oveľa viac, ako sa dotýkajú obyčajný cudzinci. pobozkal som jej pery vediac, že bude chcieť viac ako jednu pusu, to bolo ale v poriadku, pri jednej puse by som aj tak neostal.

s dupotom nôh sa k našej posteli privalila Valéria iba v gaťkách a tričku, pod ktorým stáli ešte čerstvo vzrušené bradavky, spala s jedným argentínskym chlapcom no zdalo sa mi že z izby vyletela prirýchlo nato, aby sa niečo nepokazilo. zažil som svoj prvý taliansky "rant". sled slov znejúci ako ústna rozcvička hovorcu okolo mňa lietal ako náboje, ani jedno slovo však nemierilo na mňa, jediné slovo, ktoré som zachytil bolo "piccolo".. prečo sa asi ich sexuálna idylka prerušila hm.

Valéria a jej fuckboi sa presunuli do kuchyne, čo znamenalo že izba domácej bola volná, šli sme teda do jej postele. bozky boli jemné, vášnivé, bozkávala sa akoby som na svojich perách cítil múzu, všetko to čo ma obklopovalo, pocit z neznámeho, jej krásne šťavnaté stehno v mojej ruke, bol to slušný kus ženskej ktorá vôbec nebola v tom momente slušná. vedela čo chce, cítil som to z nej, povedala mi, že sa bozkávam ako dievča, doteraz neviem či je to vlastne dobre, ale beriem to ako kompliment lebo to aj tak nezmením.

po prvom kole, kedy som sa precitol do jej úst som spomenul, že idem na záchod, pretože isto nechce byť mamička a ja tiež nechcem byť oteckom. viete taká tá klasika, vycikať, opláchnuť.. tmi i know. na moje prekvapenie mi však povedala, že o také niečo sa vďaka antikoncepcii nemusím starať . poslúchol som teda a dal jej každý kúsok toho čo som vedel a miloval dávať. krv v našich žilách prúdila rýchlo a prudko, zaplavovala naše tváre, rozťahovala cievy v očiach, zafarbovala miesta na zadku po jemnom prefackaní. musím povedať, že to bol jeden z najlepších sexuálnych zážitkov, aký som v mojom krátkom živote zažil. to a štvorka s Peťou, Jožom a Jolandou sú asi topka haha. sorry.

3 kolá posteľnej gymnastiky nasledované počúvaním hudby a fajčením v posteli, pri pootvorenom okne, vpúšťajúcom ľahký vánok na naše tváre zanechali naše spotené telá prepletené pomedzi seba navzájom a tenký paplón.

i felt infinite

mal som sa podla presného plánu stretnúť s Erikom a Natáliou o 9. ráno v hosteli, lenže som im akosi o mojej dočasne zmene bydliska zabudol vo víre diania dať vedieť a myslím, že som im privodil určité starosti aj telefónom vybitým až do rána kým som ho nenapojil na nabíjačku. to nebolo to jediné nabíjanie ku ktorému ale došlo ;) sorry haha

prechádzal som sa cez ulice, o ktorých som nevedel vôbec nič, iba to, že sa mi páčia, že sa mi páčila ona, že sa mi páči ako sa cítim a kde som, že sa mi páči život. počúval som kaytranadu, to je moja travel music to go for. cesta od jej bytu až ku coloseu trvala pešo asi hodinu a pol, bol som za ňu však rád, trochu som si aspoň usporiadal v hlave čo sa vlastne stalo. coloseum z vnútra bolo proste iba coloseum z vnútra, nebol som v tom meste kvôli pamiatkam, ale atmosfére a zážitkom, toto bol ale fajn relax po včerajšku.

zaspal som na dlhšie ako som chcel, zobudil som sa však stále v dobrom čase aby som sa pripravil, vysušil stále mokré veci a išiel opäť žiť, zatiaľ čo Erik a Natália opäť spali. naozaj ich nechápem, ale je mi to ukradnuté, cez deň mi s nimi bolo dobre, noc bola však oveľa lepšia o samote. dnes už tak osamote ale nebola, prišla o desiatej a spomenula akýsi podnik kúsok od hostelu kde majú lacné negroni a gintonic, tak sme teda šli ulicami nočného mesta. počúval som jej príbehy a spomenul aj nejaké svoje. to, že medzi nami je jednoznačné fyzické puto sprevádzané kamarátskym prístupom k veci ešte zo včerajšej noci nám bolo obom jasné, bol som uvoľnený, bol som sám sebou, mohol som byť hocikým, ale bolo mi dobre takému aký som.

"let´s go to my place i wanna fuck"

"yeah im down for that"

akýsi týpek z baru ma zastavil a zložil kompliment mojej hoodie, myslel si že som z Ameriky, to bolo od neho naozaj milé. vraj Miami, kurvy, drogy a alkohol, život párty. moja párty sa však pomaly presúvala niekde inde a po zistení, že ideme autobusom na zlý smer sme z neho čo najskôr vystúpili. stihla hodiť tyčku z nezdravej kombinácie alkoholu pre osobu tak malého vzrastu priamo do koša na autobusovej zastávke, držal som jej vlasy a smial som sa na celú ulicu. romantické

skoro som ju pretiahol pri Gucci store, pri Prade a ešte priamo na námestí, postavy rovnako potulujúce sa nočnými uličkami nám však tento plán vždy prekazili. zhodnotili sme, že jej postel je oveľa pohodlnejšia ako fasáda alebo sklenený výklad.

ak som o tom sexe pred tým hovoril ako naozajstnom opojení krásou a zmyslom, súhrou dvoch tiel, ako o tom najlepšom, tak som klamal. táto noc prekonala všetko ostatné. nestíhal som chápať, ako sa môže jej telo hýbať v tak dokonalých a akoby perfektne precítených záchvevoch. výplody čistej eufórie opúšťajúce naše telo ako telesné tekutiny a vzdychy sa miešali do jednej kaše prepletenej štipkou svetla, cigaretového dymu a hudby hrajúcej v pozadí. pomaly som bozkával jej krk, prechádzal cez jej kľúčne kosti a perami sa kĺzal smerom, ktorý mi ako jediný prišiel v tej chvíli dôležitý. zastavil som sa na bradavkách, len tak pokecať, priviesť ich majiteľku do šialenstva len preto, lebo milujem keď ju doňho môžem priviesť.

vzdychala a vlnila sa, koža hnedá, no nie moc hnedá, hnedá tak ako by mala správna "španielsko-francúzsko-talianská" koža vyzerať, bola posiata chĺpkami pevne zasadenými v tuhom korienku, stojacimi kolmo, vzrušenými. jazykom som jej spôsoboval pocit nekonečnosti rovnako, ako ho mne spôsobovalo všetko čo sa dialo okolo mňa, priznávam, že toto bolo ale asi trochu iné. obaja sme si však prišli na svoje. bolo to jednoducho dokonalé. cheesy i know

ráno sa po poslednej puse pred mojou tvárou zavreli ťažké drevené dvere, za nimi zmizla tvár, ktorá ma nevedno prečo zaujala. som rád, že ma zaujala, lebo som si už myslel, že bude pekne dlho trvať, kým ma nejaká tvár bude môcť takto zaujať. asi to vždy príde, keď to nečakáš..

moje obyčaje také sú..