Z výšky

Len tak tam sedela. Vedľa sa povaľovala prázdna krabička od cigariet a zapaľovač. Ležali odhodené ako všetky tie veci ktoré jej spočiatku robili zvláštnu radosť, no nakoniec sa aj tak stali len ďalšou šedou súčasťou každodenného stereotypu. Potichu poťahovala z poslednej petry, načúvala trúbeniu áut, vzdialenému štekotu psa. Kriku detí ktorý odjakživa neznášala. Všetkým tým svojim spôsobom krásnym zvukom ulice ktoré si bežný človek proste neuvedomí. Načúvala im, no v skutočnosti všetky zneli kdesi za hranicou jej vnímania. Kým tam tak sedela a jemný letný vánok sa pohrával s plavými prameňmi jej rovných vlasov bola duchom niekde celkom inde. Nedokázala si tie okamihy uvedomiť naplno, pretože znovu prežívala všetko zlé čo za svoj krátky život okúsila, dúfajúc že tentokrát je to naposledy. Nanovo prežívala každý ston, opäť a opäť preciťovala všetky údery ktoré jej osud zasadil, zatiaľ čo kdesi pod ňou sa ozývali tóny hudby ktorú kedysi tak milovala. Ďalší poryv vetra k nej privial spomienky na každú jednu facku ktorú jej otec vylepil. Pomaličky sa jej z očí začali kotúľať prvé slzy, nechali jej na pamiatku slané jarčeky na lícach a spadli kdesi do hĺbky. Vychutnávala si ich. Slzu po slze, kvapku po kvapke, užívala si ako jej zmývajú klapky z očí a ona vidí svoj život taký ako v skutočnosti je. S tupým zarezonovaním kdesi v hrudníku si spomenula na všetkých priateľov o ktorých ju pripravil ťažký život, drogy a ostatné veci čo neodmysliteľne patria k životu na sídlisku. Jej posledná cigareta pomaly dohárala. Tak ako po jej poslednom pokuse o lásku aj po nej ostala iba kôpka popola a horkastá pachuť v ústach. Ten pocit ju trhal zvnútra. Donútil ju postaviť sa. Tóny hudby sa kamsi stratili, deti prestali kričať, dokonca aj ruch poobedňajšej ulice sa akoby rozplynul. Rozochvel sa jej žalúdok. Možno zo strachu, možno z očakávania čo príde. Nevedela to posúdiť, bili sa v nej oboje. Napriek tomu so zavretými očami a tlejúcim ohorkom medzi prstami vykročila dopredu. Cestou premýšľala inak. Tých pár chvíľ venovala spomienkam na dotyky, spoločný smiech a zážitky. Myslela na starú mamu s ktorou ako malá pekávala koláče, ktorá ju vychovala. Myslela na dni keď odmietala myšlienku že život môže byť krutý, na dni keď s ním bezstarostne vylihovala v tráve a rozmýšľala nad tak krásnymi hlúposťami. Uvedomila si, že keď nehľadí na svoj život ako na celko, ale premieta si ho po častiach, ani zďaleka nie je taký zlý.

Tesne pred koncom zmenila názor, no už bolo neskoro. Len pár stotín sekundy pred tým ako sa jej mladé telo zlámalo o sedem poschodí nižšie, sa rozhodla žiť ďalej, nájsť si ďalšie pekné okamihy...