Druhý hlas

Presne si pamätám ten deň, keď som ho stretla. Zobudila som sa neskoro, preto som nemala čas sa rozcvičiť. Hlas som mala absolútne zachrípnutý. Neuvarila som si čaj s medom. Len som na seba hodila akési šaty, natiahla si kabát a utekala som von. Ulica bola ešte zaliata v tme. Lampy jemne svietili a aj keď bola už v podstate jar, na meste sedela hustá mrazivá hmla. Myslela by som si, že je november. Dnes určite. Sedelo by to. No v ten deň som si ju ledva všimla, atmosféru som sa snažila dotvoriť až omnoho neskôr z úlomkov spomienok, ktoré mi ostali na ten hlúpy, hlúpy deň.

Do školy som prišla načas, no na hodinu som sa neponáhľala. Utekala som na záchody kde som si do hrdla naliala vlažnú vodu a snažila sa odstrániť hlien, ktorý mi v ňom po noci ostal. Beztak s hlasom tak biednym som sa na hodine ani nemusela ukazovať. Vlažná voda pomohla, no nie dosť. Hrdlo som stále cítila až priveľmi. S povzdychom som sa pozrela do zrkadla. Možno už v ten deň som v ňom hľadala akúsi výnimočnosť. Viem, že som ju necítila. Podvedomie však áno. Niečo vo mne vedelo, že toto je posledný deň kedy zaspím do školy vlastným pričinením. No vtedy som v tom odraze nevidela nič výnimočné. Len seba. Neupravenú. Úprimnú. A meškajúcu, uvedomila som si v zlomku sekundy. Až vtedy som za sebou zatvorila ťažké staré dvere a pohla sa smerom k triede.

Môj neskorý príchod nikoho veľmi neprekvapil. Hluk ľudí, ktorí ladili svoje nástroje zamaskoval aj moje potknutie sa o akýsi kábel. Možno to bol kábel k môjmu mikrofónu, ktovie. Miestnosť nebola veľká, zato zaprataná poriadne. Prekľučkovala som skrz pár flautistov a vybehla hore po štyroch tmavých zošúchaných schodíkov. Postavila som sa na svoje čestné miesto a pozrela na učiteľku, ktorá mi už venovala jeden zo svojich naoko pokojných pohľadov.

„Meškáš,“ skonštatovala sucho a zbytočne.

„Viem, prepáčte,“ povedala som bez náznaku ľútosti zatiaľ čo som si nastavovala výšku stojana.

Učiteľka na mňa ešte chvíľu zazerala so založenými rukami. Možno čakala, že dodám ešte niečo viac. Napríklad dôvod prečo meškám na jej vzácne stretnutie. Ostala som ticho.

„Príď za mnou, keď skončíme,“ prehodila nakoniec a otočila sa mi chrbtom. Dievčatá vedľa na mňa hodili veľavýznamný súcitný pohľad na čo som odpovedala prevrátením očí. Nemala som chuť ničiť si hlasivky len preto, že tej povýšeneckej lady sa nepáči môj prístup. Ešte ich budem potrebovať.

„Diana, na začiatok budeš prvý hlas. Vymeň sa s ňou!“ rozkázala. Zhlboka som sa nadýchla, no nepovedala som ani slovo. Ja som prvý hlas! Všetko vo mne vrelo. Prvý hlas nemôžem stratiť. Som mizerná vokalistka. Nechcela som na sebe dať nič znať, preto som ochotne odstúpila od stojana. Mikrofón som Diane nechala, zapínať ich nebudeme. Postavila som sa vedľa Charlotte. Prísny pohľad na učiteľku som si však neodpustila. „Už nesmiem meškať,“ precedila som pomedzi zuby. Dobre som vedela, že je to len a len moja vina, že som prišla neskoro. Mala som si nastaviť budík skôr, ako som do seba nahádzala takmer dve fľaše vína.

„Robí to len z pomsty. Do polovice hodiny budeš opäť vpredu,“ snažila sa ma upokojiť Charlotte, ktorá bola s postom vokalistky nadmieru spokojná a úprimne ma podporovala v ašpirácií na spievanie prvého hlasu.

„Viem,“ odsekla som, možno trochu priveľmi namrzene.

Konečne sme začali. Spievali sme pomalú vlečúcu sa melódiu v ktorej bolo minimum priestoru pre vokály. Nerozcvičila ma. Na malý moment som bola rada, že Diana stojí vpredu a maskuje môj biedny výkon. Na druhej strane som vedela, že keby som tam bola ja, hlas by sa mi po pár taktoch stabilizoval a pieseň by znela úplne inak. Živšie. Neuťahane. Znela by viac ako ja. Nie ako milá, no jemná Diana, ktorá to nevedela roztočiť. Zaťala som zuby. Pomohla som Charlotte vytiahnuť pôsobivú výšku. Pieseň skončila a za oknami skúšobne začal bubnovať dážď. Ešte aj jarné počasie súhlasilo, že tento deň si nezaslúži byť pekný. A to bolo len ráno. To najhoršie malo ešte len prísť.

Za celú hodinu ma učiteľka nevrátila na moje čestné miesto. Diana stála vpredu ako nejaká elegantná ozdoba. Mňa a Charlotte bolo ledva vidieť. Zúrivo som spievala ako najlepšie som vedela. V ten deň som v skúšobni nechala celú svoju energiu aj dušu. Zaslúžila som si byť vpredu. Ale nebola som. Po skončení skúšky sa učiteľka všetkým poďakovala. Mala som chuť kopnúť do stojana, ktorý bol zvyčajne môj len aby som jej ukázala, čo si o jej dnešnej skúške myslím. Udržala som sa.

Po chvíli sa celá trieda vyprázdnila. Ľudia si pozbierali všetky nástroje. V strede miestnosti sa vynímalo len naleštené krídlo. Vždy som bola zvedavá kto sa oň tak príkladne stará, pretože náš klavirista, umastený podivín, to určite nebol. Ostala som len ja a učiteľka. Tá stála pri katedre a čakala, kým konečne pristúpim. Šuchtala som sa. Bála som sa, že ten rozhovor môže znamenať úplnú stratu môjho milovaného miesta vpredu. Preto som ešte stojan mikrofónu napravila do jeho pôvodnej polohy. Za oknami stále pršalo. Mala som pocit, že dážď ešte silnel, keď som konečne kráčala ku katedre.

„O to meškanie mi až tak veľmi nejde,“ začala učiteľka zhurta. Nestrácala ani minútu.

Zaskočená jej konštatovaním som ani nevedela, čo mám odvetiť. Len som zarazene stála a nedôverčivo na ňu pozerala.

„Ale prvý hlas ti do vystúpenia nevrátim,“ dodala tvrdo.

„Prosím?!“ hesla som zaskočene. „Akože nevrátite? Je to moja pozícia!“ skutočne som nevedela reagovať pokojne. Jasné, pridala som sa do kapely len nedávno, no za ten čas som si prvý hlas spravodlivo vybojovala. Nemala právo mi ho len tak zobrať.

„Pozri, slečna...“ začala akýmsi láskavým poučným tónom, „ide ti to. Ide ti to veľmi dobre. Ale len vnútri. Len pred ľuďmi, ktorých poznáš. Keď tu minule prišli diváci, spanikárila si. Hlas sa ti triasol. Ten strach bolo cítiť viac ako tvoju obvyklú energiu. Mala by si si zvyknúť na publikum. Pár vystúpení budeš vzadu, potom uvidíme...“ už sa nadychovala, že bude pokračovať, ale rýchlo som ju prerušila: „Ja nemám trému!“

„Myslíš?“ pousmiala sa. Vôbec už nehovorila tak chápavo ako predtým.

„Veru myslím,“ odvrkla som.

„Choď sa postaviť na chodbu a spievaj,“ navrhla pokojne.

„Je rozdiel spievať a robiť zo seba blbca,“ namietla som. Pravda bola taká, že pri tej predstave mi zoslabli kolená a je možné, že som aj zbledla. Žeby mala pravdu? Naozaj som sa tak bála poslucháčov? Zrejme si všimla moje pochybnosti. Vrhla na mňa veľavýznamný pohľad, a ďalej to nekomentovala.

„A okrem toho, na vokáloch musíš popracovať. Mala by si vedieť spievať v každej pozícií. Ani nevieš, kedy sa ti to môže zísť. To je odo mňa všetko. Skús ďalej nenamietať a utekaj na hodinu.“ Škaredo som na ňu pozrela a bez jediného slova som vybehla z miestnosti.

„Špina! Ako si to môže vôbec dovoliť?! Bez varovania!“ sťažovala som sa samej sebe. Chodba bola prázdna, pretože hodina už dávno začala. Keby som nemala už toľko absencií, vôbec by som sa neobťažovala tam ísť. Ale to som si nemohla dovoliť. Zúrivo som otvorila dvere a hodila sa do lavice. Nabrúsený pohľad matematikárky som si nevšímala. A hoci boli na mňa obrátené všetky oči v triede, nevšímala som si ani tie.

„Vieš vôbec, kedy sa táto hodina začína?“ opýtala sa matematikárka povýšene.

„Prepáčte, mala som skúšku kapely,“ pokrčila som plecom.

„To ťa neospravedlňuje.“

„To viete, pre také hviezdy ako je ona pravidlá neplatia, slečna Brianová,“ zahlásila triedna šplhúňka.

Prisahám, že tá hlúpa ženská sa na nanosekundu uškrnula a až potom pokračovala: „To nebolo nutné, Lizzy. A ty, prosím, nauč sa chodiť načas. Pokračujme kde sme skončili.“

Celý zvyšok toho upršaného doobedia ma trápili výčitky a hnev. Pocity sa vo mne protichodne striedali. Bola som nahnevaná na učiteľku aj na seba. Na ňu, pretože ma nespravodlivo obrala o niečo, čo mi patrí. Na seba, lebo som hlúpa a bojím sa vystupovať. Na učiteľku, lebo mi nedala ani jedinú šancu dokázať, že sa viem rýchlo zlepšiť. Na seba, lebo som zaspala a mala som otrasný hlas. Samej sebe som vyčítala nezodpovednosť. Keby som sa viac snažila, vôbec by sa to nebolo stalo.

Moja nálada sa zlepšila až počas obeda. Pri odľahlom stole som zbadala sedieť skupinku odpadlíkov. Prese takých, ako som ja. Zazrela som Hughovu ruku ako na mňa zúrivo máva. Dovolila som si vyčarovať prvý úsmev toho dňa. Prekľučkovala som pomedzi dav ľudí a usadila sa k tej trojčlennej skupinke.

„Počula som, že si dnes ráno mala akési extempore,“ začala El zhurta. Prevrátila som očami. Čo by tá nepočula. El bola skvelá. A vedela všetko bez toho aby sama rozširovala nejaké klebety. Nikdy som sa celkom nedozvedela ako to robí.

„Človek trochu tresne dverami a hneď je to extempore...“

„Raz si v takom amoku zlomila stoličku,“ vytisol zo seba Hugh pomedzi smiech. Hugh sa často šialene smial. Vôbec sa to nehodilo k jeho imidžu umelca dobitého životom. Svoj čierny kabát po členky neskladal ani v lete. Oblečenie pod ním však menil aj trikrát denne podľa momentálnej nálady. Bol to gay ako repa. Všetci traja sme ho milovali. A keď hovorím traja myslím tým El, mňa a Carlu. Carla bola zväčša ticho. V podstate sme toho o nej veľa nevedeli. Len sa jedného dňa k nám pridala a prischla k nám. Boli sme veľmi neobľúbená skupinka ľudí. Samy o sebe sme však nikomu nevadili. Všetci sa s nami osobitne rozprávali normálne. No keď sme spolu niekde sedeli vzbudzovali sme všeobecné nesympatie. Viním za to hlavne Hugha a mňa. On balil každého chalana nad šestnásť s náznakom zadku a ja v podstate tiež. Niekedy mal šťastie on, niekedy ja. Naša smola však bola aj v tom, že všetci pekní chalani chceli skôr El. Tá nechcela ich. Skrátka, náš spoločenský život bol začarovaný kruh. Možno práve preto sme väčšinu času trávili spolu len my štyria. A nikto sa nesťažoval.

„Tak čo sa stalo?“ vyzvedala El.

„Ráno som mala skúšku. Ako Hugh dobre vie, včera sme pili. Zaspala som. Skrátka, mizerné ráno. Prišla som na skúšku a tá spráchnivená rašpľa ma vyhodila z môjho miesta! Dala ma spievať vokály!“ musela som znieť skutočne rozhorčene. Cítila som, že mi sčervenela tvár.

Hugh si priložil ruky k lícam a afektovane zhíkol akože sa mu práve zrútilo vnímanie spravodlivosti sveta.

„Sklapni!“ zahriakla som, no nemyslela som to vážne. „Ešte som neskončila. Potom si ma zavolala na koberček a povedala, že na teraz som prvý hlas dospievala. Tak som sa naštvala,“ ukončila som to.

„Do týždňa to máš späť,“ hodil Hugh rukou. Na to som im dopovedala zvyšok príbehu. Zrazu už nezneli tak ľahostajne.

„Pred nami nemáš trému,“ poznamenala Carla. „A keď už tebe niekto povie, že máš trému, čo by potom povedali o mne?“ Mala pravdu. Rada som sa predvádzala. Nerobilo mi problém osloviť neznámeho chalana akéhokoľvek veku v ktoromkoľvek bare. Carla sa poriadne nerozprávala ani s nami. Môj problém musel tkvieť niekde inde ako v strachu pred ľuďmi.

„Nechajme to tak,“ povedala som po chvíľke premýšľania. Nemala som náladu riešiť to. Deň mi to pokazilo už dosť. „Prídete niekto dnes večer ku mne? Môžeme to vyšpekulovať potom. Poprípade vám môžem pomôcť s učením...“ navrhla som. Bola som od nich o tri roky staršia. Dosť ročníkov som opakovala. Niežeby som bola hlúpa. Skôr som mala pár nezhôd s učiteľmi, ktorí sa potom rozhodli, že ma prejsť nenechajú. Moja ponuka na pomoc nebola tak celkom nezištná. Nechcela som tráviť večer sama. Buď by som do seba naliala priveľa vína alebo si spevom kompletne vykričala hlasivky. Na moje sklamanie sa však všetci začali vyhovárať, že ich v školský večer nikam nepustia. Niekedy som aj zabudla aké to je mať doma rodičov. Aj tak som chápavo prikývla.

Postupne sme sa museli rozdeliť. Čakala ma ešte škola, no chvalabohu som už o tretej mohla konečne odísť domov. Pršať našťastie prestalo. Vliekla som sa z nohy na nohu. Nechcela som byť sama doma. Takmer vždy sa mi podarilo presvedčiť Hugha alebo El aby prišli. Raz som zo zúfalstva pozvala domov aj Charlotte. S tou však bola pomerne nuda a človek na ňu musel mať náladu. Po dnešku som na ňu nemala náladu už vôbec. Predpokladám, že ani ona na mňa. Neostávalo mi teda nič iné len byť sama v obklopení dobrej hudby. Ha. Naozaj som nemohla ostať doma. Náš dom bol priveľký na to, aby som tam nikoho nemala. Preto akonáhle sa mi zdalo, že je už dosť neskoro, čo bolo okolo pol ôsmej, vybrala som sa zapíjať žiaľ zo strateného prestížneho miesta do krčmy, ktorá bola len o dve zástavky metra ďalej ako tá prázdna, dušu požierajúca diera.

Dnu ma oblial zápach cigaretového dymu a rôznych voňaviek, ktoré však smrad nedokázali prekryť. Myslím, že ho ešte viac zhoršovali. Pozdravila som pár známych, no pri nikom som sa nepristavila. Ľudí, ktorých som ledva poznala som vďaka mizernej nálade nemohla v ten deň vystáť. Chcela som byť sama. Na to tam bol malý stôl v kúte, ktorý bol vždy zahalený v tme. Všetky svetlá z pódia, ktoré bolo naboku, mierili vedľa. Nikto ma tam nemohol nájsť a ja som videla každého. Ideálne.

Najskôr som sa pristavila pri bare kde som si objednala dva deci bieleho. Barman na mňa hodil podozrivý pohľad, možno sa pýtal prečo snob pijúci biele víno zavítal práve sem, no ja sa len koketne usmiala. Uškrnul sa tiež. To už mi však podával pohár a ja som veľmi rýchlo zdúchla. Dnes nie. Tu nie. Tento pajzel mám rada, pomyslela som si. Zamierila som k „svojmu“ stolu. Keď som zbadala, že tam ktosi sedí, mimovoľne zo mňa vyšlo podráždené zavrčanie.

„Môžem si prisadnúť?“ opýtala som sa sucho. „Mám tento...“ vtom sa človek sediaci na starej stoličke otočil a venoval mi svoj prvý pohľad. Hlas sa mi zatriasol. Odkašľala som si, a snažila sa do neho dostať čo najviac sebavedomia, „mám tento stôl veľmi rada,“ dokončila som. V mojej hlave to znelo prinajmenšom očarujúco. On však len mávol rukou. Brala som to ako neochotné áno, preto som svoj pohár bieleho zložila na malý okrúhly stolík. Ako som si vyzliekala kabát, stále som nedokázala z toho muža, možno len chlapca, spustiť oči. Aj v tej nepreniknuteľnej tme ma niečím fascinoval. Nevedela som pomenovať čím to bolo, a dodnes to neviem. Snažila som sa to v rekonštrukcií toho deštrukčného dňa pospájať všetko dokopy. Chcela som urobiť dokonalý dej toho krátkeho príbehu, ale nevyšlo mi to. Jednoducho dodnes netuším, prečo som strnulo sedela a popíjala svoje snobské víno v podniku, ktorý patril beznádejným umelcom.

Keď som si sadla, stále upieral zrak inam, kamsi do zákulisia, do ktorého bolo vidieť naozaj zle. Kapela sa chystala na vystúpenie. Ani som nevedela, že niekto má hrať. Prišla som len na víno a na spoločnosť. To, že mi nevenoval vôbec žiadnu pozornosť mi hralo do karát. Aspoň som si ho mohla lepšie prezrieť. Hoci som v tme videla poriadne len jeho siluetu usúdila som, že je chudý, ale nie príliš, vysoký, ale nie priveľmi, a že jeho vlasy by potrebovali zásadnú zmenu. Z toho, čo som si stihla všimnúť kým sa na malý moment otočil nabok, som predpokladala, že má dokonalý profil. Oblečený bol v čiernom. Mal podobný kabát ako Hugh, ale ten jeho bol určite kratší. Viac som sa zamýšľať nestihla. Zrazu zmizol. Prudko sa postavil zo stoličky, bez hocakého vysvetlenia, a vybehol na pódium. Z tmavého zákulisia sa dovalila kapela. Predtým som si to nevšimla, ale v podniku prestala hrať tá povestná neagresívna, no hlasná hudba. Zrazu bolo ticho. Až dovtedy, kým niekto nezačal tlieskať kapele. Nepridala som sa. Sedela som, teraz už osamotená, vo svojom kúte a snažila som sa odhadnúť, ktorý chalan na pódiu je ten, čo odo mňa pred sekundami zdrhol. Boli tam asi štyria, kabát v štýle môjho Hugha mali traja z nich, a všetci mali nemožné účesy. Zistiť, ktorý je on však nebolo vôbec ťažké. To nepomenovateľné puto mi rýchlo prezradilo, že je to ten, ktorý sa postavil k mikrofónu.

„Tak ty si spevák,“ zamrmlala som si sama pre seba popod nos. Príliš ma to neprekvapilo. Veľmi som chcela zistiť, či stojí za to. V ostrom svetle pódia vyzeral priam komicky. Účes, oblečenie, postoj, všetko bolo akési neskoordinované, celé zle. Ale niečo na ňom bolo. Niečo. Kedysi som sa to snažila pomenovať slovom charizma. Ale nie. On vtedy nemal charizmu. Tá prišla až neskôr. Po mne. Po textoch. Po všetkom. Bol skrátka iný. Už vtedy, keď bol rovnaký ako zvyšní traja sa líšil.

Chytila som medzi prsty stopku pohára s mojim bielym. Zosunula som sa na stoličke nižšie a snažila som sa z neho nespustiť pohľad. Bola som zmätená. Ako muž sa mi vôbec nepáčil. Jeho tvár vôbec nebola taká pekná ako jeho profil v slabom svetle. Keď si dal dole kabát, nemal nič len akési špinavé tričko s odstrihnutými rukávmi. Snažila som sa nespustiť smiech. Veď to bolo hrozné! Prečo ma potom všetko v tele nútilo sa stále na neho pozerať? Nechápala som.

Začali hrať. On začal spievať. Bola to pesnička, ktorá nedokázala zobraziť hlas v polohe, ktorá by mu skutočne pasovala. Netrápil sa. To som na ňom videla. Ale vedela som si ho predstaviť niečom lepšom. Krajšom. V niečom, kde nemusel tak zvláštne kričať. A jednoznačne by mal menej gestikulovať, hodnotila som.

Pretrpela som celý polhodinový koncert, ktorý sa stále iba zhoršoval. Snažila som sa upriamiť zrak aj na iných členov tej pochybnej formácie, no nikto ma nezaujal práve tak ako spevák. Všetci vyzerali ako indivíduá stratené v spoločnosti, ktoré sa akosi našli na jednom pódiu. Bola som si istá, že Charlotte, Diana a ja vyzeráme spolu na pódiu vedľa kapely lepšie ako títo alternatívni umelci. A to sme sa snažili nemať spolu nič spoločné.

Práve dohrali posledné tóny, nezaujímavosťou zaujímavý spevák sa uklonil a vystrelil päste do vzduchu. Viem, že som sa zamýšľala, aký význam malo to jeho vybehnutie na pódium zospodu od môjho stola. Snažil sa hrať na veľkú hviezdu, alebo sa len priveľmi rád predvádzal? Rozhodla som sa, že sa ho narovinu všetko opýtam, ak sa ku mne vráti. Akosi som tušila, že aj keď ma ignoroval, všimol si ma. Ten prvý pohľad. V tom pohľade niečo muselo byť hoci trval len sekundu.

Pila som už druhý pohár keď sa vrátil. Akurát som ho skladala od pier, keď stolička oproti zahrmotala a on sa ku mne konečne otočil tvárou.

„Tak čo povieš? Nevidel som ako tváriš,“ začal zhurta, ani sa nepredstavil. Nepýtal sa na moje meno, ako sa mám, nič. Chcel vedieť môj názor a mne v podstate padla od prekvapenia sánka.

„Vieš to aj lepšie,“ prehodila som sebavedomo. Aj v tej tme som videla, že sa zvraštil obočie.

„A to vieš odkiaľ, kočka?“

„Nevolaj ma kočka,“ zavrčala som výhražne, „proste to viem. Máš dobrý hlas. Viac ako dobrý, okay? Ale tá poloha ti nesedí. Mal by si skúsiť niečo pomalšie. Mám napísané nejaké veci, pokojne ti s tým pomôžem.“ Sebavedomie zo mňa len tak sršalo, pretože som videla aký je neistý, keď som mu skutočne povedala čo si myslím.

„Doriti, aká je šanca, že si ku mne sadne človek, ktorý sa možno skutočne vyzná v hudbe?“ opýtal sa. Ten zvraštený výraz mu z tváre zmizol a videla som záblesk jeho zubov, keď sa uškrnul.

„Podľa toho, kam si sadáš. Myslíš, že nejaký excentrický pijan by si sadol tu? Do kúta kde nesvieti svetlo? Ťažko. Ty si si ma tu priam žiadal.“

„Ďakujem za tvoj názor. Ale pomalé veci v podstate spievať nechcem a kapela by ich aj tak nechcela hrať. Neviem kde si vlastne zobrala to, že by mi to pasovalo. To nie som ja,“ znovu sa uškrnul. Obliekol si svoj čierny kabát, ktorý predtým na pódiu zhodil. „Vezmem ti nejaký drink?“ spýtal sa keď sa staval zo stoličky. Rukou kývol k baru.

„Vďaka,“ pokrútila som hlavou nie. „Potrebujem ísť.“ Postavila som sa tiež.

„Už?!“ zhrozene vyhŕkol. „Ešte som ťa ani nestihol očariť!“ vykríkol afektovane. Skutočne nahlas som sa rozosmiala. Samu ma to prekvapilo. Tak ma vedel rozosmiať len Hugh.

„Možno sa ešte niekedy stavím na váš hrozný koncert,“ pokrčila som ledabolo plecom a sledovala som ako sa jeho výraz z afektovane zhrozeného mení na pobavený.

„Možno si ťa nájdem skôr.“

„Prečo by si to robil?“

„Ja potrebujem veľmi málo času na to, aby som bol očarený.“ Povedal to akoby nič. Vtedy som zistila, že ten človek to so slovami vie veľmi dobre.

„Verím, že máš dosť drobných na metro. Zajtra ma počkáš o dve zastávky od tejto. Dajme tomu, že o šiestej. Ak neprídeš, budem to brať tak, že naozaj nemáš záujem rozvíjať svoj potenciál pod krídlami najlepšej hudobnej kritičky v meste.“ Zo stoličky som zobrala svoj kabát a za zvuku rytmickej pesničky som sa otočila na päte. Nesnažil sa ma zastaviť. Ale keď som sa s jemným potmehúdskym úsmevom otočila, videla som, že sa na mňa stále pozerá. Aj s tým zlým účesom a ešte horším oblečením. Nevidela som mu do očí, ale o mnoho mesiacov neskôr sa mi snažil nahovoriť, že sa na mňa pozeral so zaľúbením. Chvíľu som mu to verila. Ale skutočne len chvíľu.