Som barman

Piatok, upršaný piatok, septembrového týždňa a ja si ho len tak,obyčajne, užívam, heh, len keby to mohlo byť pravdou, v práci. Na práci barmana je toho mnoho zaujímavého. Pre niekoho to je práca, pre nekvalifikované, stratené entity, no zároveň, čo by práve oni robili bez nás, barmanov? Áno, mohli by si kúpiť fľašu v nejakom diskonte, večierke a vypiť ju na lavičke, doma alebo chlipkať omšové vínko na bohoslužbe. Pravdou je, že to rád praktizujem, až na ten kostol, no povedzme si úprimne. Bar, krčma a im podobné miesta sú často východiskom, vykúpením a relaxom. Orosené pivko si z plechovky, petky a ani fľašky nevychutnáš tak ako v krígli, ktorý práve zažil nárazový test štrngnutím si s priateľmi.

Tak isto ako práca štamgasta, ma ale celkom dôverne napĺňa aj práca barmana. Vypočuť si príbehy ľudí, vidieť emócie a cítiť potrebu. Inak tomu ani nebolo ani v tento depresívny piatok, ktorý som spomínal.

"Tak trochu retardovaný,"

Príhoda, alebo skôr rozprávanie pár mladých, priemerne vyzerajúcich, cháp pod tým "ničím nevynikajúcich" a nie môj pohľad na ich výzor. Boli tak traja-štyria, v tom zhode sa to fakt nedá stihnúť odsledovať všetko, jeden z nich hrdo vzal všetkým po pive. Pri čapovaní sa jeden ozve:"Mali sme tam ostať, tie baby boli fajn." Ostatný prikyvujú, až na jedného. Toho zaujalo niečo celkom odlišné. "Bral som tú čo vyzerala najmenej retardovane. Ach, nakoniec aj tá bola trocha retardovaná." Nikto nereagoval, no mňa to tak vyhodilo z miery, že som sa začal smiať, tak veľmi až som to predposledné pivo pokazil a musel čapovať znova. Pritom ide len o tak obyčajnú vetu, no zhrňuje dnešok. "Tak trochu retardovaný," takto by som popísal dnešok.

Neskôr, už ku koncu večera, alebo začiatku rána, som sa musel nedobrovoľne hádať so zahraničným študentom. Totiž, v práci máme poháre z tvrdeného plastu, ktoré sú zálohované za cenu jedného eura. Ľudia to už začali akceptovať. Ale bolo by nemožné, aby to šlo vždy bez problémov. Jednému z nich vraj môj kolega vzal poháre bez vrátenia tých dvoch EUR. Ach, prečo som práve vtedy nemal žiadnu objednávku. Hádal som sa s ním lebo, akoinak, som veril viac kolegovi ako jemu. Nijak sa nedalo, mňa to prestalo baviť, a tak som mu dal to pivo, ktoré tak žiadal. Braňa, spomínaného kolegu to tak nasrdilo, že odmietal ten večer, či skôr ráno(2:55) obsluhovať zahraničných študentov. Ach, heh. Ostalo to na mňa. Večer pokračoval tak ako mal. Ráno, keď sme sa psychicky pripravovali na upratovanie, si kolega(tentokrát nie Braňo) spomenul na niečo fakt podstatné. "Pamätáte na toho "Španiela"?", vyšlo z jeho úst. Samozrejme sme pamätali. "Ja som mu tie poháre vlastne vzal keď sa otočil, hahaa, tak nejak som na neho zabudol." Všetci sme sa spolu zasmiali a aj naďalej oddychov.- ehmm, pripravovali na upratovanie.