Spite sladko

Pred istým časom som skúsil zosmoliť krátku poviedku. Pár ľudí si ju prečítalo. Ďalej som ju už nerozširoval. Želám vám príjemné čítanie.

SPITE SLADKO

Školník ráno odomykal kotolňu, keď si všimol, že je znova rozbité okno tesne nad zemou, cez ktoré slnko dáva trochu svetla aj do sklepných priestorov kotolne. Nervová sústava, ktorá spracovala tento pohľad, veľmi rýchlo zareagovala a spustila sériu očných tikov, mykov hlavou a náhleho návalu zúrivosti. Haranti krpatí! Zanadával, vošiel dnu a buchnutím za sebou zatvoril. Prešiel popri stene z náradím, reťazami, sekerou, lanom a oceľovými strunami do krovinorezu, kým nenatrafil na starý ošúchaný záves, čo sa schovával kdesi v rohu v prítmí. Odhrnul záves. Za ním sa mračili obúchané kovové dvere so zámkom. Z vačku vytiahol zväzok kľúčov, odomkol zámok, odklopil petlicu, odomkol fabku a so škrípotom otvoril dvere do podzemia. Na stene nahmatal vypínač a zažal svetlo. Pod schodmi v útrobách rozmernej pivnice zabzučala žiarovka a rozsvietilo sa. Po kamenných schodoch pomaly zišiel dole. Z niekoľkých tmavých miestností sa šíril zatuchnutý smrad. Krysy, ktoré vliezli dnu a nevedeli sa dostať späť, dávno pokapali na nedostatok jedla. Predral sa pomedzi pavučiny, vyradené lavice, stoličky a tabule k dverám miestnosti, ukrytým takmer v absolútnej tme. Na zámku s číselným kódom navolil správnu trojicu čísel a zámok sa z cvaknutím otvoril. Zatlačil na kľučku, potiahol k sebe a z tmy mu vyletel do tváre ľadový dych temnej miestnosti.

Frederik, Júlia a Michael ešte spali. Puch, ktorí sa držal v priestore, naznačoval, že Frederik si stihol večer ešte niekde rýchlo vypiť. Súrodenci boli deti pestúnskych rodičov, ktorí sa márne snažili o prevýchovu svojich adoptovaných ratolestí. Frederik, najstarší z troch detí, mal trinásť rokov a často utekal z domu. Dávno veľmi dobre vedel ako chutia cigarety, alkohol a výhra z automatu. Pestúni počítali dni do doby, kým Frederik oslávi plnoletosť a zbavia sa ho. Osemročná najmladšia Júlia klamala odmala vždy a všetkých. Jej vymyslené scenáre a lži boli na tak mladý mozog až precízne premyslené do každého detailu. Uvažovala 2 kroky dopredu a motala hlavy aj dospelým. Michael bol desaťročný hlupáčik, ktorý sa nechal zviesť na každú hlúposť čo hentí dvaja vymysleli. Mal dobré srdce, ale takpovediac inklinoval k problémom, čo bol pravdepodobne dôsledok génov svojich biologických rodičov. Decká boli tŕňom v oku v inak tichom a kľudnom mestečku z vyše tritisíc obyvateľmi. Osada, ktorú založili pastieri v šestnástom storočí v podhorí vysokých alpských hrebeňov sa časom stala malým a útulným lyžiarskym strediskom vhodným pre turistov, ktorí nemajú radi preplnené vleky a sedačky, narvané reštaurácie a ruských a anglických ožranov v baroch.

Ako prvý sa zobudil Michael. Natiahol do pľúc sladkastý zápach, ktorý sa držal v izbe a skokom sa dostal k oknu aby ho otvoril. Na parapete stála nedopitá fľaša lacnej vodky, ktorú Frederik asi pravdepodobne potiahol vo večierke, keď sa v noci vracali domov. Vonku neprestávalo snežiť. Na dvore sa vo vysokej bielej pokrývke brodila mačka. Končiare veľhôr zahaľovala ešte stále hustá hmla. Chlapec si na tričko natiahol vyťahaný sveter, obliekol si otepľovačky, utekal sa rýchlo umyť a zbehol po schodoch dole do útulnej kuchyne. Na stole ležali rožky, džem a kanvica s čajom. Lístok pri šálke od kávy oznamoval, že pestúni sa vrátia až večer a obed je zo včera. Na poschodí sa ozval dupot. Najmladšia a najstarší už sú hore. „Ale sme to tomu starému debilovi zas ukázali“, zahlásila Júlia.

„Nestihli sme rozbiť to druhé“, doplnil ju Frederik.

„Nemali by sme stým už prestať? Už nás skoro prichytil, vie, že to robíme my“, bál sa Michael.

„Drž hubu!“ zaznelo spoločne.

„Rozbili sme takmer každé okno na kotolni a obesili mu to strakaté šteňa“. „Ešte raz spomenieš to drbnuté šteňa, tak ťa dopichám nožom! Teraz sa oblečte a ideme do bunkru!“ zavelil Frederik.

Míňali posledné pôvodné drevenice v ulici a potom už nasledovala cestička do hlbokých tmavých lesov zapadaných tonami snehu. Deti bežali stále hlbšie a hlbšie, preskakujúc padnuté kmene stromov. Ani jeden stých krpcov si neuvedomil, že pod nohami sa im črtajú hlboké stopy dospelého človeka vedúce smerom, ktorým sa vybrali decká. Bolo tridsiateho decembra.

Bunker, to bola polorozpadnutá búda o veľkosti o niečo väčšej latríny, do ktorej si horári kedysi dávno zatvárali píly a rôzne iné dôležité náradie. Do jednej zo stien bol vysekaný otvor do výšky jedného a pol metra, zakrývala ho hrubá deka a strieška, vyrobená z vlneného plechu, smerovala od vstupu šikmo dole do snehu.

Cez okno už do útrob nefúkalo. Zábranu tvorila drevená plochá doska. Okno pôvodne slúžilo ako otvor, cez ktorý sa úzkou šachtou do pivničných miestností sypalo uhlie. Do doby než ho rozbili, vháňalo do podzemia úzky lúč denného svetla. V kotolni vládlo ticho. Občas sa zapol kotol. Všetko bolo na svojom mieste. Až na pár vecí. Chýbala ťažká kovová reťaz, sekera a oceľové struny.

„A poriadne si ju utiahni ti hovorím“, zamrmlal Frederik, „ nebudeme stále zastavovať kvôli tvojim hlúpym šnúrkam.“

„Dobre, dobre“, prikývol Michael.

Deti sa blížili k úkrytu, kde trávili väčšinu voľného času. Skrýš bola vzdialená od dediny asi dva kilometre. Stála na čistinke uprostred hustého smrekového porastu. Občas sa objavila líška, ktorá opatrne pozorovala deti hrajúce sa so zápalkami a technickým benzínom. Inokedy prebehlo poza bunker zopár diviakov a zastavila sa zatúlaná srna, nech si trochu odpočinie. V lete trvala cesta k bunkru približne trištvrte hodiny, no v zime sa predierali snehom bezmála dve hodiny. Keďže vstali o jedenástej a na obed sa vybrali do hory, bolo nadmieru jasné, že domov sa vrátia až za tmy. V hore sa veľmi rýchlo stmievalo, čo bol dôsledok ročného obdobia a množstva dopadajúceho svetla cez husté koruny stromov. Frederik sa ponáhľal a vzdialil sa im. Takmer bol na mieste.

Počúval svoj vlastný dych. Srdce mu bilo ako dostihovej kobyle. Konečne je na mieste. Pár krát obišiel drevenú polorozpadnutú búdu aby sa presvedčil či tam nespí niekde jazvec alebo neoddychuje srna. Všade bol pokoj. Neskôr sa pristavil pri neďalekom vyvrátenom kmeni a išiel si uľaviť. Medzi stromami zaregistroval pohyb. Zatiahol zips, prikrčil sa a čakal. Prvé decko neutekalo hneď do skrýše, ale išlo obhliadnuť okolie. Všimlo si ľudských stôp, ktoré pár krát obkrúžili bunker a zamierili za vyvalený smrek. Asi tu niekto bol - preblesklo mu hlavou, keď kráčal nahliadnuť za mohutný kmeň vysokého stromu. Niekto sa prudko postavil.

Chlapec si uvedomil, že postava, ktorá ho prekvapila, sa zahnala nejakým predmetom. Jeho zrak zrazu spracovával celé dejstvo z iného uhlu pohľadu. Mrkal očami a naberal do otvorených úst sneh. Telo mu vypovedalo službu. Necítil ruky ani nohy. Hlava dopadla za telo a on si mohol prezrieť vlastný chrbát. To bolo posledné čo vo svojom živote Frederik videl. Muž zatiahol telo pod kmeň a hlavu s vypúlenými očami hodil k nemu. Všetky fŕkance a kaluž od červenej tekutiny, ktorá sa rýchlo vpíjala do bieleho snehu, zahádzal rýchlo kopou snehu.

Zvyšné deti dorazili na čistinku o tri minúty neskôr. Nemali potrebu hľadať Frederika, lebo vždy keď dobehol ako prvý, pobehal okolie, skontroloval stopy od zvierat a išiel hľadať drevo, ktoré by bolo možné použiť na založenie ohňa. Michael si kľakol na kolená aby dokázal vliezť do bunkru a z vnútra vytiahnuť starý rozmerný plech na pečenie, na ktorom si rozkladali oheň, keď bol sneh. Cez úzky priechod vopchal najprv hlavu a natiahnutím ruky chcel podať plech. Zápästím však stihol zavadiť o čudný drôt, ktorý bol napnutý v úrovni predlaktia zasypaný nafúkaným snehom. Čosi cvaklo. Michael stihol ešte obrátiť pohľad do rohu búdy a následne sa mu s krátkym švihnutím okolo krku stiahla oceľová struna. Stiahla mu hrdlo takou silou, že do očí sa mu v momente natlačili krvavé slzy.

Júlia bola obrátená chrbtom a pospevovala si dajakú melódiu. Jej detské nožičky prešľapovali z miesta na miesto. Vtom začula šuchotanie a otočila sa. Michael trepotal nohami a sipel ako hus. Dievčatko spanikárilo, chytilo chlapca za nohy a začalo ho ťahať von, pričom ťah slučky sa ešte väčšmi zväčšil. Obďaleč zaškrípal sneh. Malá zdvihla pohľad a uvidela chlapa v maskáčovom mundúre, ako sa k nej pomalým krokom blíži. Pustila bratovi nohy a rozbehla sa krížom do lesa po stopách, ktoré sa nedali identifikovať. Dychčala a plakala. Po pár krátkych skokoch sa stalo niečo nečakané. Pod nohou jej prasklo, zastavilo ju v pohybe a ona spadla tvárou do snehu. Nohou jej začalo trhať. V následnom víre nervových výbojov a ukrutnej bolesti, ktorá pulzovala celým telom, zazrela pod členkom tesáky zubatej príšery. Rad hrdzavých trojuholníkov pasce na škodnú sa jej zarezal hlboko do kosti a nepustil svoje zovretie. Pišťala ako myš.

Muž stál a premýšľal. Pri pohľade na zverstvo, ktoré spôsobil, zacítil v nohaviciach silnú erekciu. Júlia už iba stonala a jej bledá unavená tvár sa pomaly pripravovala na večný spánok.

Prichystal si pevné igelitové vrecia. Do provizórnych saní, ktoré si vyrobil, najprv uložil najstaršieho chlapca, potom uvoľnil zo slučky Michaela a vrátil sa k malej. Neprítomný zastrený pohľad modrých očí obrátených do neba hovoril za všetko. Zanadával, že si nezobral radšej lano, keď o sane zložitým spôsobom prichytával reťaz. Zotmelo sa. Ťažkopádne vykročil vpred, reťaz sa napla a sane sa pohli.

V miestnosti bol chlad ako v hladomorni. V rohu bolo trocha nafúkaného snehu. Uprostred stáli tri lavice so stoličkami a na nich sedeli mĺkve telá bez duše a jedno bez hlavy.

„Spite sladko chrobáčikovia“, povedal hlas a z buchnutím kovových dverí po ňom ostala v miestnosti iba ozvena.

Vstáva z postele a neuveriteľne ho bolí hlava. Čo sa včera do pekla delo?! Vôbec nič si nepamätá. Zabudol si zobrať neuroleptiká. Už zase! Musí si to písať aby sa to už neopakovalo. Oblečie sa, umyje, z chodby zoberie zväzok kľúčov a zabuchne za sebou dvere. Zbehne pár schodov a otvorí vchodové dvere. Prejde päť metrov a zabočí doľava. Pred kotolňou je zaparkovaný čudný vynález. Asi sane.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
0
Poslať správu

Chceš vedieť, keď radoslav.zonyga pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.