Úvaha na večer #1

BOLI BY SME TO STÁLE MY?

Poznáte ten pocit?

Ten pocit, keď Vás zasiahne myšlienka a nakoniec ostane vo Vašej hlave hodiny, dni, niekedy dokonca týždne. Občas ani neviete od koho ju máte, kde ste ju počuli alebo či to znova nie je len nejaká hlúpa hláška, ktorú ste započuli, keď ste prechádzali okolo televízora. Podstatou je, že je tu. Je tu a neodchádza. Stále Vás núti premýšľať, stále dokola a dokola. Nemôžete spávať a zrazu si hovoríte, čo ak? Čo ak som všetko vo svojom živote doteraz robila zle? A kto to vlastne dokáže posúdiť? Kto mi môže povedať, či to, čo robím je dobré? Som na správnej ceste? Je toto dôvod, prečo som sa narodila? Toto mi určil osud?

Vsadím sa, že teraz ste sa zastavili. Osud? Určite máte na tvári ironický úškľabok. Doteraz ste si mysleli, že možno toto dievča pochytilo nejakú tú inteligenciu, ale zrazu nádej vyprchala. Môže niekto inteligentný veriť v osud? Veriť v to, že každý krok, ktorý spravíme, každé ráno, ktoré sa zobudíme je predurčené. My sme predurčení. Nie je to o tom, čo chceme. Je to o tom, čo sa stane. O tom, čo nás donúti zamyslieť sa. Možno to bude hlúpy seriál, ktorý odkladáte mesiace, pretože ste na neho videli nudný trailer, ktorý Vám dávno prezradil celý dej. Alebo to bude tá suseda, ktorá Vás každé poobede zastaví, aby ste jej zo schránky vybrali poštu a pri tom Vás osloví menom vašej mamy. A Vy sa len usmejete. Lebo to je to, čo robíme, keď narazíme na maličkosti. Maličkosti, ktoré prinášajú myšlienky. Celé je to jeden veľký začarovaný kruh.

Každý deň, každé ráno, každý večer. Nikdy sa náš mozog nezastaví. Jednoducho nedokážeme prestať myslieť. Aj keby sme niekedy tak strašne chceli. Pripomíname si, čo nám tak veľmi chýba, čo by sme tak strašne chceli spraviť, ale bráni nám v tom strach. Spomíname a zároveň sa bojíme pohnúť vpred. Pretože každý krok vpred je krok do neznáma. A budúcnosť je desivá, však? Alebo som to len ja, kto si to myslí? Raz mi niekto povedal, že nepredvídateľné je dobré. Ja som mu na to povedala, že nie vždy. Vidíte, už je to tu zas. Tá jedna myšlienka, ktorá sa usídli v hlave a neodchádza.

V poslednej dobe mám v hlave kopu takých myšlienok. Prehrávam si ich v hlave stále dookola ako pokazenú platňu. Je toto vážne to, čo chcem? Vážne to stojí za to? Žila som dostatočne? Dosť hlúpa otázka na osemnásťročné dievča.

Ale opäť. Ďalšia myšlienka, ktorú mi niekto ponúkol. Počula som, že strednou to končí. Najlepšie okamihy môjho života skončia v momente, ako sa posledný krát ohliadnem na tú starú budovu, v ktorej som trávila posledné štyri roky života. Nič lepšie ma nečaká. Už nikdy sa nezačnem len tak bezstarostne smiať kvôli totálnej hlúposti, ktorú zo seba znova vypotil spolužiak, ktorý sedí predo mnou a hoci cez neho nevidím na tabuľu, nedonútilo ma to presadnúť si.

Už nikdy nebude najťažším rozhodnutím dňa kam pôjdem po škole na kávu. Už nikdy neskloním hanblivo hlavu, keď sa na mňa usmeje ten milý chalan z vedľajšej triedy. Vlastne mu už nikdy nepoviem, že práve kvôli nemu som si uvedomila, že inteligencia je práve to, na čom záleží. Rovnako ako nepoviem svojmu najlepšiemu kamarátovi, že aj keď si sľubujeme, že nech sa stane čokoľvek nikdy nenecháme ničomu a nikomu, aby nás rozdelil, život bude silnejší ako my. Všetky tie myšlienky, ktoré ostanú v mojej hlave a nikdy nevyjdú z mojich úst. Možno práve preto ich píšem práve sem.

Vsadím sa, že tých pár ľudí, ktorí si to naozaj prečítajú, si o mne už spravili jasný obraz. Myslia si, že sa bojím, že až príliš premýšľam a že som pesimista. Myslíte si to, však? Vlastne, je to to najlepšie, čo si o mne môžete práve teraz myslieť. Predsa len sa s Vami rozprávam, aj keď to nemôžete počuť. Celá táto konverzácia sa odohráva len v mojej hlave.

A teraz je tu. Na verejnom mieste, kde si ju každý môže prečítať. Mala by som to nejako využiť. Vlastne...

Bude to znieť hlúpo, ale mám taký zvyk. Vždy, keď som s niekým neskoro večer, či už je to osobne alebo si len píšeme, prídem s úvahou na večer. S myšlienkou, ktorá mi straší v hlave a ja ju takto odovzdávam ako štafetu. Takže dnes ju odovzdávam práve Vám. Snáď ma nesklamete a na chvíľu sa zamyslíte.

Úvaha na dnešný večer znie:

Aké by to bolo, aby by sme sa jeden deň zobudili na rovnakom mieste, v rovnakom tele, v tej istej posteli, jediné, čo by bolo inak by bola naša myseľ? Náš najväčší strach by bol preč. Všetko, čo nám kedy bránilo v spravení toho veľkého kroku vpred by bolo preč.

BOLI BY SME TO STÁLE MY?

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].

Ohodnoť blog
2
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Naya Wolf pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.