Študujem v Dánsku. Ak sa doma niečo nezmení, tak si zarobíme na veľký problém.

Plný nadšenia som vyštudoval bakalára v medzinárodnom obchode na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Po troch rokoch som sa však rozhodol štúdium ukončiť. Rok som strávil v praxi, a potom som sa rozhodol dokončiť druhý stupeň v Dánsku. Musím povedať, že až teraz mám pocit, že som skutočne na vysokej škole. Určite ho nemám sám a trend, že Slováci odchádzajú na vysoké školy do zahraničia už doma začíname cítiť. No ale povedzte. Máme na výber?

Máme sa nechať uspať podpriemerným vzdelaním a neochotou alebo si máme ísť naplniť ambície za hranice? Tú možnosť máme a využijeme ju. Mnohí z nás sa však nikdy nevrátia a budú to presne tí bystrí ľudia, ktorých teraz tak potrebujeme.

„Máme sa nechať uspať podpriemerným vzdelaním?”

Ja sa však vrátiť chcem a to z čisto sebeckého dôvodu. Viac príležitostí. Na Slovensku máme veľa problémov, ktoré čakajú na vyriešenie. Úprimne povedané: “Tu v Dánsku ma nikto nepotrebuje”. Veci tu fungujú.

Keďže problémy sú príležitosti, rád by som vám priblížil niekoľko oblastí, kde máme medzery a ako môže vyzerať ideálnejší stav. Myslím, že to nie sú žiadne vzdušné zámky, ktoré by sme na Slovensku nemohli nikdy mať.

👨‍❤️‍💋‍👨 Vzťah medzi študentom a učiteľom. Rovnocenný či autoritatívny?

Hneď na prvej prednáške som si uvedomil viditeľný rozdiel vo vzťahu medzi učiteľom a študentom. Jedna z úvodných informácií, ktoré sme na škole dostali bola, že učitelia sú tu na to, aby slúžili nám. Študentom. Sú tu pre nás kedykoľvek potrebujeme, aby nám poradili, aby s nami diskutovali, aby prijali našu kritiku a naše zamyslenia.

Toto samo o sebe formuje transparentnú a otvorenú kultúru, kde môžeme poznávať a rásť bez prekážok, ktoré si pamätám zo Slovenska. Myslím si, že autoritatívny vzťah, ktorý prevláda na slovenských školách je chorý od základu.

“Vysoká škola by mala vyzerať viac ako diskusia a menej ako kázeň.”

Zo Slovenska to mám v pamäti vryté asi takto. Ja ako profesor som všetko a vy ste nič. Si tu, tak počúvaj. Otázky až na konci. Prečítaj si iba moju knihu a nič iné ti vedieť netreba, lebo na skúške od teba nič iné nechcem. Hlavne kúp knihu a pekne sa to nauč! Nemusíš tomu rozumieť.

Nedostatok rešpektu k tým čo chcú študovať je podľa mňa veľkou bariérou tomu, aby študenti mohli rozvíjať svoj potenciál. Vysoká škola by mala vyzerať viac ako diskusia a menej ako kázeň. Bohužiaľ to tak niekedy u nás vyzerá.

⚙️ Dánsky systém výučby je teória v praxi.

Aalborg University, na ktorej študujem medzinárodný marketing, má prepracovaný systém výučby na základe skupinovej práce a riešenia problémov, tzv. Problem Based Learning. Sám o sebe je tento systém zameraný na prax, no chápe, že univerzita nie je o tom, aby sme sa učili veci bezhlavo, pretože ich vyžadujú firmy. Snažíme sa získať väčší nadhľad. Tento systém funguje v rámci všetkého, od marketingu, cez architektúru až po medicínu.

Všetko je postavené na teóriách, ale nie tak ako ich poznáme z našich škôl, kde ide o to zapamätať si čo najviac “teórie”. Sú to pritom len informácie, ktoré nedokážeme pretaviť do reálnej akcie alebo zmeny.

“Tento model musí na Slovensku partizánsky bojovať s vedením a byrokraciou.”

V praxi to tu vyzerá tak, že sa učíme na vypracovaní projektov, v ktorých musíme svoje riešenia vždy podložiť teóriou. Ako sa vraví: “Stáť na pleciach gigantov”. To však vyžaduje teóriu nielen poznať, ale jej aj rozumieť, kriticky ju analyzovať, a byť si vedomý jej limitácií. To nám dáva priestor vytvoriť si vlastný názor a lepšie sa orientovať v obrovskom množstve rôznych pohľadov. Tento prístup sa následne spája s reálnou prípadovou štúdiou, ktorú musíme vyriešiť.

Som rád, že sa tento model postupne dostáva aj na niektoré slovenské univerzity. Napríklad Talentway na Ekonomickej Univerzite. Je však smutné, že tieto iniciatívy musia partizánsky bojovať s vedením a byrokraciou, ktorá sa odmieta vzdať svojej komfortnej zóny.

🤼 Tímová práca. Pracujeme azda sami?

Práca v skupine je skvelá a zároveň nevďačná vec. Musíte sa naučiť robiť kompromisy, prebrať zodpovednosť, iniciatívu, niekedy sa naučiť byt ticho a počúvať, inokedy si zas stáť za svojim. Sú to jemné nuansy, ktoré sa dajú naučiť len praxou.

Povedzte, koľko našich vysokoškolských študentov si niečím podobným prešlo? Rozumejú dynamike medzi rôznymi národnosťami, osobnosťami, či štýlmi práce v rámci tímu? Často nepoznajú ten vlastný. Toto je veľké plus PBL systému výučby. Jednoducho odzrkadľuje to, ako pracujeme v reálnom svete.

🏆 Hodnotenie výsledkov. Pamätať si alebo rozumieť?

Toto všetko sa nakoniec spája s tým, ako je hodnotená naša práca, a ako prebiehajú skúšky. Na Slovensku ide zväčša o to, koľko informácií dokážeme udržať v hlave do momentu kedy napíšeme test. Tie potom lebku opustia, aby sa tam už nevrátili.

Výsledkom každého predmetu je projekt. Po odovzdaní máme čas na reflexiu a prípravu prezentácie, ktorej cieľom je kriticky zanalyzovať celý projekt. Čo sme robili, čo by sa dalo zlepšiť, čo by sa dalo spraviť inak a čo si z toho odnášame. Následne sa otvorene diskutuje a polemizuje.

Skúška trvá aj 2,5 hodiny, aby vyučujúci a externý pozorovateľ skutočne zistili do akej hĺbky problematike rozumieme. Je to oveľa transparentnejšie a objektívnejšie, ako skúška za zavretými dverami v malom kabinete.

💸 Financovanie o akom sa nám doma sníva. Kde to viazne?

Na Slovensku sa už dlhé roky vedie vyčerpávajúca diskusia na tému financovania školstva. V skratke: učitelia majú málo, školy majú málo, všetci majú málo. Dať peniaze školstvu sa javí ako neuskutočniteľný cieľ, ktorý je mimo našej reality.

Dúfam, že vás doma zaskočí to, ako sa k tomuto stavia Dánska vláda. Už od roku 2013 stále trvá jeden cieľ. Dáni sa v roku 2013 zaviazali, že nasledujúca generácia bude tou najvzdelanejšiou v histórii. A tento cieľ naďalej trvá, napriek tomu, že sa vláda obmenila.

„Mám pocit, akoby šlo len o vykazovanie čísel.“

Nedávno som zachytil, že naša ministerka školstva má za cieľ viac testovať, aby sme dosiahli lepšie výsledky v PISA. Myslím si, že toto samo ukazuje ako nezmyselne máme nastavené naše očakávania, čo by vlastne školstvo malo robiť. Výsledky týchto testov majú byť čerešnička na torte, bonus… A nie hlavný cieľ.

Mám pocit, akoby šlo len o vykazovanie čísel, akoby tu univerzity boli len pre svoju vlastnú existenciu a jej zamestnancov. Nekladú sa žiadne nároky na kvalitu ľudí a každý sa len drží zaužívaného. Nedajbože, aby sa niečo muselo meniť. Bojíme sa azda vyhrnúť si rukávy?

Celkom dobrý príklad, ako sa to v praxi prejaví je, že na začiatku semestra nám bolo povedané, že škola poskytne čokoľvek budeme k práci v rámci campusu potrebovať. Či už kávovar alebo niečo iné. “Škola má dosť peňazí” Toto je priamo veta, ktorú nám povedali. Utrite si slzičku.

💣 Aké to môže mať následky?

Ako študent, ktorý má pohľad z domu aj zo zahraničia, vám vravím, poďme s tým už niečo spraviť, lebo si zarábame na poriadny prúser. Slováci sú veľmi šikovní, vidím to aj tu v Dánsku, ale náš systém je už starý a zhnitý.

Tí ambiciózni utekajú preč s rizikom, že sa už nevrátia. Tí čo ostanú doma zas nedostanú poriadne vzdelanie a nedokážu kriticky myslieť. Náchylnosť veriť na rôzne hoaxy či manipulácie je už len dôsledkom.

Nuž a naše univerzity sú pomaly nahrádzané súkromnými programami, ktoré od študentov často vypýtajú poriadne tučné peniaze, a tak sa k vzdelaniu dostanú len tí čo na to majú.