"Nie! Prosím! Nie!"
Bolo počuť obrovský nárek. Krik a plač. Z domu Vielan a Parosa
sa šírila obrovská beznádej.
"Čo chcete? Prosím, nerobte to!"
Kopia zaťala do Parosovho ramena. Hrôzostrašný výkrik Vielan a jej
detí bolo počuť po celej vyplienenej osade.
"Nie!"
Kopia prebodla Parosov krk a ten sa v bolestnom kŕči za hlasného
chrapčania porúčal k zemi.
"Vy zvery! Duchovia Vás zabijú! Predkovia Vás všet..."
Vielan dostala ranu. Keď sa prebrala, bola priviazaná o svojho mŕtveho muža. Nemala šancu pohnúť so 118kg živej váhy. Tak sedela, počúvala nárek svojich dvoch dcér z ktorých takmer všetci strhávali šaty. "Iba" traja sa zaoberali jej synom.
Ten pod náporom rán zdatných mužov prežíval svoje posledné výdychy.
Po posledných ranách, keď bezvládne telo jej syna ležalo pri
jej nohách, a už nebolo jasné, ktorá strana hlavy je pred a ktorá zad, prestal náhle aj nárek jej dcér. Nastalo mrazivé ticho. Z vedlajšej miestnosti vyšiel chlap.
"Zabiješ svoje dcéry ty, alebo ich hodíme do priepasti sveta?"
Vielan bez akejkoľvek mimiki v tváry odpovedala:
"Prineste ich ku mne."
Tak sa stalo.
Dcéry v domnení, že u matky konečne nájdu bezpečie sa jej okamžite
vrhli do náručia.
"Tak?" Prehovoril jeden z chlapov a Vielan hodil nôž.
Vielan s chladom v srdci, bez emócií a myhnutia čo by len brvou
schmatla nôž. Podrezala hrdlo jednej a druhú, s chladom v očiach,
zabila vlastnými rukami keď jej zlomila hrudný kôš a rebrá jej
prepichli srdce. S chraptením a otázkou prečo, odišla zo sveta jej
druhá dcéra, ktorá celý čas nechávala oči na svojej matke.
Tak sa do Vielaninho srdca dostala TMA.
Ešte dlho sedela pri mŕtvych telách svojich blízkych. S prázdnotou
v očiach hľadela na telá a necítila nič. Až keď sa na obzore objavilo
slnko, precitla. Rozbresk mal krvavo červenú farbu.
Všetkých okrem manžela vzala von. Vykopala jeden hrob.
Dosť veľký, aby doň vošli tri malé telá.
Vhodila ich tam a zahrabala. Na vrch položila kamennú dosku, do ktorej vyrila:
"Tu ležia telá bezbranných, nevinných, bezmocných.
Deti Vielan a Parosa, zabitých z krutosti."
Vykopala ďalší hrob, na ktorý napísala:
"Tu leží Paros a Vielan."
Vošla do domu, vzala nôž, ktorým zabila svoju dcéru. Vyčkala,
kým príde tma. Potom dom zapálila.
Pri horiacom dome precitla druhý krát. Uvedomila si, čo sa stalo.
Čo vykonala. Horúce plamene sledovala ešte dlho a trúchlila.
Náhle sa dvihla, pozrela k hrobu a opäť s prázdnotou v očiach,
tmou v srdci utekala do temnoty lesa.
Utekala rýchlo a vytrvalo, napriek tomu, že noc bola temná ako už
dlho nie, napriek tomu, že bola takmer neodetá, dobehla až k okraju
lesa, kde sa zastavila. Padla na kolená a rukami si zatvorila tvár.
Zaprisahala sa pred predkami, že sa pomstí.
Zhliadla vôkol a neďaleko bolo vidieť plamene. Plieniteľia našli
ďalší cieľ. Pochytila druhý dych a bežala čo jej nohy stačili.
Nevadil jej chlad, ani terén a ani dážď, ktorý sa spustil.
Nad ránom dobehla. Osada bola vyplienená. Vzala staré kusy oblečenia,
ktoré našla na mŕtvych telách z osady. Bez dúška vody, bez kúska
jedla sa vybrala znova cez les, aby dobehla tých, ktorý jej spôsobili
bolesť. V hlave mala tváre trýzniteľov a ich smiech.
To ju poháňalo vpred. Keď bola tretia osada na dohľad, zrýchlila.
Nohy sa jej však zaplietli a nešťastne padla a udrela si hlavu.
Upadla do bezvedomia.
Prebrala sa, opäť bola tma a z osady sa dymylo.
Z tmy vystúpil starec. Vielan, vyhladovená, slabá, unavená,
použila poslednú silu a starca štyri krát bodla.
Starec na sklonku života ukázal na starú, machom zarastenú rozpadlinu
a z dlane pustil zvitok. Vielan dvihla zvitok. Nezrozumiteľné písmo na papieri jej napovedalo že starec nepatril k plieniteľom.
Vielan cítila, ako ju pomaly spaľuje nenávisť, smútok a chuť pomstiť sa.
V zúfalstve si skúsila vziať život. Tesne pred tým, ako potiahla nôž
na svojom krku, sa zjavil tieň, tak temný, tak čierny, že sa Vielan
nemohla pohnúť.
"Chceš sa pomstiť, dieťa moje? Cítiš v sebe tú nenávisť, ktorá ťa spaluje,
ktorá ti koluje v krvi a zahrieva ti celé telo? To, dieťa moje, je moc.
Moc, ktorú ti môžem dať. Moc, s ktorou sa budeš môcť pomstiť všetkým,
komu len budeš chcieť. Budeš mať moc nevýdaných rozmerov, avšak niečo
ťa to bude stáť. Viem, čo sa chceš spýtať, dieťa moje, nezáleží ale na tom,
kto som ja. Záleží na tom, kým chceš byť ty. Mieniš sa zabiť? Kľudne
tak učiň. Tvoj osud je však už dávno predurčený pre iné veci.
Chceš okúsiť moc temnoty? Moc nenávisti a skutočnej smrti?"
"Áno, chcem." odpovedala Vielan.
Tieň zmizol, zem sa stočila, zmizla vo víre jej myšlienok a otázok,
až sa nakoniec ocitla nikde.
Sama, stála, sedela, chodila. Nikam však nedošla.
Točila sa, kričala, okolo nej sa však nedialo nič. Cítila prítomnosť
niečoho, nevedela ale čo to je. Cítila, ako jej telo spaluje oheň.
Ako sa všetky jej krásne spomienky menia na tmu a myšlienky sa menia
v niečo, čím nikdy nebola. Pociťovala všetku bolesť ktorú zažila,
cítila bolesť svojich detí i manžela. Až kým ju celkom neobalila
TEMNOTA.
Vtedy sa pred ňou zjavila postava. Bola to ona sama. Stelesnenie
všetkého zlého, čo v sebe kedy nosila.
Pristúpila k sebe samej a pochopila, že aby žila, musí najprv umrieť.
Tak skonala Vielan, manželka Parosova, a z popola a temnoty povstala
čarodejnica. Panna stvorená z čistej zloby a nenávisti.
Odhodlaná sa pomstiť celému svetu a podrobiť ho k svojmu obrazu.
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Adr B pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.