Černobyľ - aké je to zažiť jeden deň v zóne?

Možno som divný, no namiesto klasických dovoleniek v Chorvátsku ma vždy lákali výlety do netradičných miest a jedným takým bol práve Černobyľ. Ten sa na mojom wish liste nachádzal na popredných miestach a tak, keď som našiel letenky do Kyjeva z Bratislavy za super cenu (s Wizzairom za 40€ spiatočne) a moja priateľka Evička prikývla, bolo rozhodnuté - ideme na výlet na Ukrajinu.

Aj keď samotná Kyjev nám počas troch dní ponúkla množstvo krás i útrap (samostatný blog už čoskoro:) ), prioritou pre nás, resp.pre mňa, bol Černobyľ. Do černobyľskej zóny sa dnes dostanete len prostredníctvom jednej z agentúr, ktoré za vás vybavia všetko potrebné a priradia vám sprievodcu, ktorý vás bude sprevádzať celým, či už jedno alebo viacdňovým výletom.

Z nášho tripu v zóne som zostrihal aj krátke video:

Náš harmonogram (i rozpočet) dovoľovali len jednodňový výlet a tak sme sa teda pustili do hľadania rozumnej alternatívy. Ako prvú sme našli najpropagovanejšiu stránku ChernobylWEL.com kde sa cena jednodňového výletu pohybovala na úrovni 119€ a navyše ponúkali aj výlet s českým/slovenským sprievodcom. Priplatiť niečo navyše za československého sprievodcu sa nám zdalo fér, no žiaľ, keď som im písal, kedy majú termíny s týmto sprievodcom, odpovedali mi, že až od marca (bol koniec septembra). Keď už teda bolo jasné, že sprievodcu budeme mať anglického, rozhodli sme sa poobzerať po iných variantoch.

Na odporúčanie cestovateľov z FB skupiny Slováci a Česi na cestách po svete sme narazili na agentúru SoloEast, ktorá taktiež ponúka výlety do zóny. Ceny za jednodňový výlet boli nastavené na 79$/99$ v závislosti odo dňa a obdobia. Nám na piatok vyšla našťastie nižšia sadzba. V cene ešte nebolo zahrnuté poistenie (10$ na osobu) a v prípade záujmu prenájom dozimetra (10$/kus). Celkovo nás to teda celé vyšlo aj s poistením a jedným dozimetrom 188$ (cca 160€), čo je podstatne lacnejšie ako od prvej agentúry. A mimochodom túto spoločnosť využili aj chalani z TopGearu, ktorý sa taktiež boli previesť v zóne (na internete nájdete viac info :)).

To by sme teda mali, poďme sa pozrieť, ako celý taký výlet vyzerá :)

Ako bolo avizované, stretnúť sme sa mali pred hotelom Kozatskiy priamo na hlavnom námestí Majdan Nezaležnosti o 8:00, o 15 minút bol naplánovaný odchod. Pasy skontrolované, mená a čísla sedeli, vyfasovali sme náramky a hor sa do minibusu. Z Kyjeva štartovali 3 minibusy, v našom bola skupinka 15 ľudí s anglicky hovoriacou sprievodkyňou. Cesta do zóny mala trvať cca 2 hodinky, v kľude sme sa teda usadili a chystali sa na menší šlofík. Ten sa nakoniec nekonal, keďže nám asi po štvrť hodinke pustili dokument o tragédií v Černobyle, no a tí, čo ho aj sledovať nechceli, nemali na výber. Repráky totiž mali iba jeden stupeň hlasitosti a ten sa rovnal konverzácií s vašou polonahluchlou babičkou. Ale ok, prečo nie...

Názov dokumentu je Boj o Černobyľ (nájdete ho tu) a naozaj to stálo za to – autentické zábery, rozhovory s ľuďmi, ktorí katastrofálnu situáciu zachraňovali, či so samotným Gorbačovom. Jediná chyba bola možno absencia titulkov, ktoré síce neboli potrebné, keďže väčšina ľudí hovorila ruskou angličtinou, no keď sa dostal k slovu švédsky odborník, veľa som teda z jeho výkladu nemal. A to ani nehovorím o trojici Taiwančanov a španielskom páre, ktorí boli očividne stratení ako Danko pri svojich príhovoroch.

Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou a my sme po 2 hodinách predsa len dorazili na hranice zóny. Všetci výstup z busu, ukázať pasy vojakom a šup naspäť. Prebehlo to vskutku rýchlo a bezproblémovo, po ceste do prvej dedinky nás čakalo malé vysvetlenie funkčnosti žltých krabičiek, ktoré sme vyfasovali. Geiger-metre alebo po našom aj dozimetre ukazovali aktuálnu mieru radiácie, ktorá ich obklopovala. Hodnota 0,15 micro-sievertu je bežná všade na zemi, pri hodnotách nad 3 by sme sa už v daných oblastiach nemali dlhšie zdržiavať. Podľa slov Anastázie, našej sprievodkyne: „When it starts to beep, you better run away“.

Prvá zastávka našej tour, ak nerátame colnicu, bola dedinka Kopachi. Keď nám začala Anastázia vysvetľovať, že dedinka sa volá podľa toho, že v nej žili baníci, ktorí prakticky zachránili obyvateľstvo od ešte väčšej pohromy, začalo nám pomaly dochádzať. Kopachi=kopáči=baníci. Premyslené.

Na lesnej, ledva priechodnej cestičke sa pred nami zrazu zjavil prvý domček, o 50 metrov za ním ďalší a ďalší. Namierili sme si to rovno k najväčšiemu, bývalému domu kultúry. „Chcete ísť dnu?“ Všetkým je jasné, že sa nebolo treba dva krát pýtať. „Dávajte pozor, podlaha si už čo-to odžila“. Za menšou chodbičkou sa nám naskytol pohľad na klasický kulturák s pódiom a samozrejme „motivačným“ citátom ospevujúcim komunizmus. Ľudia sú všade rovnakí a tak sa nemôžeme čudovať, že všetko železné, vrátane radiátorov a zárubní bolo preč.

Prvý silný zážitok prišiel už o pár chvíľ, keď nás Anastázia zaviedla do materskej školy. Hrdzavé postieľky, malé skrinky na oblečenie, bábiky či odhodené papučky. Tu už človeku začalo víriť v hlave mnoho myšlienok a keď si tieto obrazy spojíte s totálnym tichom, atmosféra ako z dobrého hororu bola zaručená.

Po ceste späť k mikrobusu sme sa ešte zastavili pri „ruskom ferrari“ (rozumej Lada), odkiaľ nás až do busu sprevádzala svorka psov. Vraj sú neškodné a nakoľko sú v neobývaných oblastiach zóny premnožené vlky, zdržujú sa radšej v blízkostí ľudských sídiel. Kým Evička jedného z nich hladkala, očekoval som si dozimetrom jeho rádioaktivitu, no vyzerá, že všetko bolo v poriadku :)

Ďalšia zastávka – Černobyľ. Na chvíľu sme sa pristavili pri tabuli pred mestom, ktorá veľkými písmenami hlásala, kam sa chystáme. Nakoľko hodiny bežali a v cene výletu bol aj obed, prišiel čas si niečo zabaštiť. V samotnom Černobyle býva cca tisíc ľudí, k dispozícií majú aj obchod, MHD, poštu či reštauráciu/jedáleň. A práve do nej sme si to zamierili my.

Po príchode sme zistili, že sú voľné už len dve stoličky, samozrejme každá v inom rohu miestnosti. „Chceš ísť k tým trom Aziatom alebo k tomu premúdrelému týpkovi?“ Evička smutne zvolila druhú možnosť a ja som si to teda namieril k mojim novým kamarátom. „Hi guys“, pekne som pozdravil a prisadol si. Z vyše polhodinového obeda sa následne stala vskutku príjemná debata, počas ktorej som sa toho dozvedel veľa o taiwanských dievčatách (klasických, žiadne shemale :)), kultúre, jazyku či prírodných krásach. Komunikoval som len jedným z trojice, pravdepodobne ho ako jediného anglicky hovoriace zvolili za hovorcu, no ako sa volal, to vám, žiaľ, nepoviem. Aj mi to povedal, no skupinku Ch, Š, Č, W a iných spoluhlások viem len ťažko spojiť do jedného mena.

Samotný obed sa dá hodnotiť ako solídny, zvlášť na černobyľské pomery. Začali sme zeleninovo-kapustovou polievkou, ktorá síce pripomínala polievky zo školských jedálni a plávalo v nej naozaj všetko, no na počudovanie bola naozaj chutná. Hostina pokračovala bravčovým steakom so zemiakmi a šalátom, všetko uzavrel jablkový koláč a pohár čaju.

Ako sme vstávali od stola všimol som si zaujímavú vec – hlavné pokyny pred výletom do zóny boli:

· Dlhé nohavice

· Dlhé rukávy

· A hlavne pevná a uzavretá obuv s gumenou podrážkou

No a tu mi do očí udreli ortopedické šľapky (samozrejme s ponožkami), ktoré mal na nohách jeden z mojich nových kamošov. Najprv som dúfal, že sa len prezul na obed (hej je to pekná blbosť, tiež mi to potom napadlo), no jasné že nie – týpek si v nich odkráčal celý deň po všetkých miestach a neskôr aj v daždi, keď začalo pršať.

Ok, späť do busu a ide sa priamo k reaktoru č.4. Ten dostal len pred rokom novú vizáž, ktorú má na svedomí obrovský sarkofág. 110 metrov vysoký, 165 metrov dlhý a s váhou 36 tisíc ton, si tento kolos poctivo drží titul najväčšej pohyblivej stavby sveta. Kvôli bezpečnosti, bol totiž tento sarkofág postavený vyše 300 metrov vedľa reaktora a následne bol pomocou hydrauliky presunutý priamo na miesto. Úctyhodný výkon, to treba uznať.

Pôvodný sarkofág, ktorý mal za úlohu chrániť okolie pred smrtiacou radiáciou mal totiž životnosť odhadnutú na 30 rokov a hlavy z celého sveta sa museli tak spojiť, aby vymysleli niečo lepšie, väčšie a účinnejšie. Výsledok na sebe nenechal dlho čakať a my sme len s údivom pozerali na obrovskú stavbu podobnú hangáru.

Vo vzdialenosti len pár metrov od reaktora sme očakávali dosť vysokú radiáciu, no pri pohľade na dozimeter sme sa uistili, že sarkofág funguje ako má – na displeji svietila hodnota 0,9. Takýto stav by mal vydržať približne 100 rokov, potom sa uvidí, čo ďalej. A bude potrebné vymyslieť niečo ešte lepšie, nakoľko plutónium nachádzajúce sa v reaktore bude vyžarovať radiáciu ešte približne 25,000 rokov. Mimochodom, cena celej tejto parády bola približne 1,5 miliardy eur.

Od elektrárne sme sa popri červenom lese pomaly, ale isto presúvali do najväčšieho lákadla celej tour – mesta duchov. Červený les dostal svoje trefné pomenovanie podľa zafarbenia stromov, ktoré po zásahu radiáciou komplet sčervenali. A nakoľko sa rádioaktivita drží v pôde, toto územie bolo ešte stále silne zamorené. Len pri prechode autobusom nám začali dozimetre pípať a ukazovať hodnotu až 7 microsievertov, keď sme zastali a priložili ich k zemi, uvideli sme až hodnotu 22. Všetka sranda bokom, poďme odtiaľto kade ľahšie.

Tento nápis už mnohí z vás určite dobre poznajú, či už z dokumentov, filmov alebo hier (milovníci Call of Duty vedia, o čom hovorím). Prypjať alebo Pripiať vznikla v roku 1970 ako mesto mladých alebo mesto budúcnosti. Takmer 45-tisíc obyvateľov tvorili z veľkej časti mladí, študovaní ľudia, doktori, architekti, inžinieri či vedci. No a práve toto, 3 kilometre vzdialené mesto dnes dýcha strašidelnou atmosférou.

Za nápisom nás čakala asi 10-minútová jazda po polorozpadnutej a zo všetkých strán zarastenej cestičke, ktorá bola vraj kedysi hlavnou cestou tohto mesta. Poriadne vytrasení sme vystúpili na hlavnom námestí, ktoré podobne ako zvyšok mesta, vôbec nepripomínalo to, čo by malo. Dom kultúry, reštaurácia či hotel Polissya – pôvodný obyvatelia by len sťažka spoznali to, čo z nich ostalo.

Anastázia nás zastavila pred domom kultúry a spustila: „Oficiálne je už niekoľko rokov zakázané vchádzať do budov v celej Pripiati. No neoficiálne, ak ma nebonznete, to môžeme risknúť“. Nebolo nám treba dvakrát hovoriť a už aj sme sa celí natešení hrnuli dnu. Po chvili sme sa zgrupili v telocvični, z ktorej sme po prvýkrát zahliadli najznámejší symbol Pripiati – ruské kolo. Samotná telocvičňa v nás evokovala zmiešané pocity (asi ako všetko v zóne) – odrazový mostík, stupienok víťazov, motivačný komunistický citát, či cvička zavesená na bránke. Ťažko opísať pocity z tohto miesta.

Dom kultúry sme opustili zadným vchodom a namierili sme si to priamo k ruskému kolu. Dominanta mesta spolu s okolitými atrakciami nám ihneď spôsobila zimomriavky a verte či nie, ostali sme pod ňou stáť doslova s otvorenými ústami. Ako hráčovi sa mi hneď v hlave premietla spomienka na misiu z Call of Duty 4, kedy sme sa nachádzali priamo tu a niesli sme raneného kolegu kapitána McMillana. Keď si k tomu prirátate ešte pochmúrne počasie, ktoré umocňovalo celkový dojem, dostávate naozaj jedinečný a ťažko opísateľný zážitok.

Z lunaparku sme sa presunuli pred najvyššiu budovu v Pripiati, pred ktorou nám Anastázia hovorí: „Máte 30 minút, robte si čo chcete, len na streche si dávajte pozor a nechoďte veľmi ku krajom“. A verte, že viac nám nebolo treba hovoriť. 16-poschodový panelák bol naozaj rozsiahlou stavbou, každé poschodie pozostávalo asi zo 14 bytov, vo väčšine z nich zostali len šporáky či vane, sem tam nejaké poličky, noviny či fotky porozhadzované po zemi. Tuším, že na deviatom poschodí sme v jednom z bytov náhodou našli klavír a portrét neznámeho muža. Náš cieľ bol ale jasný – strecha.

Kým za normálnych okolností, by som na 16 poschodie v živote pešo nevystúpal (kondička nie je moja silná stránka :) ), tu mi poschodia utekali jedno za druhým a ani som sa nenazdal a pchal som sa cez malú šachtu na strechu. Poviem vám, to bol teda naozaj silný zážitok. Vidieť dookola zvyšky kedysi 40-tisícového mesta, ktoré čoskoro úplne pohltí príroda. Široké okolie pripomínalo skôr les ako mestskú výstavbu a len v diaľke sa nad to všetko týčil mohutný sarkofág dva kilometre vzdialenej elektrárne. A čo bolo to najlepšie - ticho. Postavili ste sa na kraj strechy, započúvali ste sa do okolia a okrem vetru v listoch a bubnujúcich kvapiek dažďa ste nepoučili absolútne nič. Dokonalé, neuveriteľné, strašidelné - len ťažko slovami opísať ten moment.

Aj keď sme nechceli, museli sme sa posunúť ďalej a dať tak zbohom strešnému zážitku. Ďalšia zastávka v našom nabitom programe totiž nebola o nič menej zaujímavejšia - namierili sme si to do plavárne. Veľké okná, skákacia veža, zastavené stopky na stene a obrovský plavecký bazén. Keď sme uvideli fotku z obdobia prosperity tohto mesta, len ťažko sme verili, že sa pozeráme na to isté miesto.

Kým sme s úžasom sledovali toto divadlo, nastal taký menší problém - načapali nás vojaci. Najprv sme si mysleli, že zákaz vstupu do budov je len “pro forma”, a že ide len o formu propagácie a seba reklamy. No nevyzeralo to tak. Dvaja chlapíci si zobrali Anastáziu bokom, pozerali jej papiere a nevyzerali zrovna vľúdne. Po pár minútach na nás zamávala aby sme sa presunuli späť do mikrobusu, kde nám zvestovala: “Chceli mi zobrať licenciu, ale sľúbila som im, že už vás do plavárne viac nezoberiem. Bude vám to vadiť?”.

S úsmevom sme pokračovali v pláne našej cesty, ktorý sme ale museli trošku pozmeniť. “Do budov už dnes radšej nepôjdeme, čo je škoda, lebo som vás chcela zobrať ešte do školy. No nevadí, vynahradíme si to” pousmiala sa Anastázia a my sme o chvíľu vystupovali v prístave. Prestížna kaviareň s výhľadom na rieku bola kedysi miestom dôležitých obchodných rokovaní a stretnutí vysoko postavených ľudí. No a teraz? Teraz sa to tam len tak hemžilo radioaktivitou, ktorá tu bola vplyvom stekajúcej kontaminovanej vody výrazne silnejšia ako v okolí.

Neďaleko prístavu sme sa pristavili ešte pri pohrebisku pracovných strojov, kde nás Anastázia varovala, aby sme sa radšej ničoho nechytali. Navigovala nás k veľkému priemyselnému ramenu, ktoré kedysi manipulovalo s vychrleným rádioaktívnym odpadom a teraz len tak nenápadne splývalo s lesom. Tabuľka s označením rádioaktivity dávala tušiť, že niečo s ním nie je v poriadku. Anastázia nás vyzvala, aby sme do vnútra skúsili dať dozimeter, ale aby sme sa ničoho radšej nechytali. Evička sa na túto úlohu podujala a o pár sekúnd nám doslova padla sánka. Doterajší “rekord”, ktorým bolo 22, tento stroj v pohode skryl do vrecka. Na monitore dozimetra sa zjavila cifra 222 a my sme vedeli, že asi bude lepšie ísť odtiaľto kade ľahšie.

Poviem vám po celom dni sme už začínali mať naozaj dosť a zima a dážď nám zrovna neprospievali. Pred nami bola už len posledná zastávka - Radar Duga (hráčom dobre známy z hier série S.T.A.L.K.E.R.). Stavba s dĺžkou vyše 500 metrov a výškou 150 metrov vzbudzovala rešpekt už z diaľky a najvtipnejšie na celej veci bol fakt, že o tomto “prísne tajnom” vojenskom objekte nikto nevedel. Ťažko si to predstaviť nakoľko bol len 3 km od Pripiati a zo strechy paneláku sme ho zreteľne videli. Never mind....

V čase studenej vojny patril tento kolos k trojici najlepších radarov v celom Sovietskom zväze a v jeho riadiacom centre pracovala ozajstná elita z celého sveta. Veľkosť tohto objektu podčiarkuje 1,000 ľudí, ktorí v ňom pracovali a aj fakt, že takmer 30% energie vyrobenej v černobyľskej elektrárni spotreboval práve tento radar. Čo je ale úctyhodné je fakt, že už v tých rokoch dokázal tento radar v priebehu 60 minút zamerať akékoľvek kovové teleso vo vzduchu. Poviete si, že to je naozaj ohromujúce... no taký malý detail - dolet rakiet z USA do ZSSR bol 25 minút, čo trošku znižovalo efektivitu tohto zariadenia.

Postupne vplyvom týchto okolností a černobyľskej tragédie ostal tento komplex opustený, no na rozdiel od zvyšných 2 podobných radarov, nebol zničený. Vďaka tomu môžeme aj dnes vidieť majestátnosť a premakanosť vtedajších technológií, ktoré by v konečnom dôsledku boli v reálnom boji prd platné. Po návšteve totálne zdemolovaného riadiaceho centra tohto radaru sme sa poslednýkrát pobrali do minibusu, kde nás už čakala len cesta domov. Aj keď sa to možno nezdá, posledné hodiny boli totálne vyčerpávajúce a väčšina z nás už mala dosť, ja osobne som sa tešil ako 2 hodiny do Kyjeva poctivo prespím. Ešte pred samotným odchodom nás čakala posledná formalitka - kontrola rádioaktivity.

Na prvých hraniciach (10km zóna) sme všetci museli vystúpiť a absolvovať kontrolu v retro stroji merajúcom prijatú radiáciu. Postup bol jednoduchý - vstúpili ste, rukami ste objali snímače pred vami a o pár sekúnd ste sa dozvedeli verdikt. Všetci sme, našťastie, v pohode prešli a tak sme sa mohli vybrať k druhej, rovnakej kontrole na hraniciach 30km zóny. Stroje vyzerali úplne rovnako, Anastázia ale tvrdila, že tieto sú 30x citlivejšie ako tie v prvej zóne, no aj napriek tomu všetci z nás prešli úplne bez problémov. Následne si nás ešte vojaci posadili a každému z nás manuálne prístrojom kontrolovali radiáciu na topánkach. Opäť všetci v maximálnom poriadku, no nakoľko som videl ako náš taiwanský kamarát v ortopedických šľapkách prešiel rovnako ako Evička v kanadách, dosť pochybujem o funkčnosti tých prístrojov. Každopádne už je to vyše mesiaca a zatiaľ sme živí a zdraví :)

Na úplný záver tripu sme sa ešte pristavili pri stánku so suvenírmi, odovzdali sme požičané dozimetre, pohodlne sa usadili a nechali sa odviesť späť do Kyjeva. Plný zážitkov a emócií sme tento výlet vstrebávali veľmi dlho, no jedno vieme povedať s istotou - určite odporúčame. Pokiaľ sa vám naskytne príležitosť, neváhajte. Príroda si berie späť svoje a už o pár rokov úplne pohltí celú Pripiať (ak sa miestne agentúry nepostarajú o odlesnenie, čím to ale úplne stratí svoje čaro), preto treba využiť túto možnosť, kým sa dá.

Čo dodať, na záver snáď už len pozdrav, ktorý ukradnem Anastázií: “Thank you so much and see you again after next disaster :) “

Dávid