Na istý čas boli tieto rána mojím snom

Bol štvrtok. Rok 2016. Trčala som v preplnenom bratislavskom centre. Bola som na prázdninách u otca, ktorý ako obvykle pracoval. Túlala som sa mestom, ktorého sa zmocňoval stereotyp. Každodenná rutina. Naproti cez ulicu pískala električka a všade vládol chaos. Všetci sa niekam ponáhľali. Tvár mi zaplavovali slnečné lúče. Nechala som sa pohltiť mestom.

Z tohto zmätku ma vytrhlo až pípanie môjho telefónu. Kamarát mi poslal správu, že je v Bratislave, že ak chcem, môžeme večer niekam vybehnúť. Človek, ktorého som poznala iba krátky čas, no ja mám pocit, že sme sa vtedy poznali už roky. Pozvanie som odmietla, pretože by sa otec zbláznil, ak by som chcela ísť do nočných ulíc mesta, ktoré som vôbec nepoznala.

Osem hodín večer. Sedela som pri stole s večerou, kde panoval akýsi nepokoj a napätie. Ja, môj otec a jeho nová priateľka, s ktorou sme si nevedeli nájsť cestu k sebe už nejaký ten čas. Nevydržala som to. V tej chvíli som sa rozhodla, že pozvanie od kamaráta prijmem aj napriek tomu, že otec nebude nadšený. Potrebovala som vypadnúť.

Kráčala som ulicami Bratislavy, ktoré som nikdy predtým nevidela a hľadala podnik, kde ma čakal kamarát s ďalšími pre mňa úplne cudzími ľuďmi. Keď som konečne dorazila pred nie veľmi lichotivú piváreň, napísala som mu, nech po mňa vybehne von. Odjakživa som bola hanblivá. Po niekoľkých minútach presviedčania vybehol z dverí, pred ktorými som ho čakala. Vo vnútri som sa zoznámila s jeho kamarátmi. Rozprávali sme sa a popíjali. Bol to príjemný večer.

A potom už len on, ja, bratislavské ulice a ružové víno. Víno kupované na pumpe a pár minút niekde v herni. Hotelová izba. Noc v objatí, keď ako malý chlapec zaborí hlavu do vašej náruče a zaspí. Držala som sa ho. Potom si pamätám len ráno. Ráno s ním a jeho neodolateľný pohľad. To bolo všetko a možno niečo viac, ale iba na istý čas, boli tieto rána s ním mojím snom.