Dnes som mala rande so svojím mestom
Vánok večerného smogu mi rozvial vlasy a ja som sa len voľne knísala pod zasneženými neónmi studeného tepla. Ten moment bol úchvatný oxymoron. V pozadí hrali jemné tóny štekliac moju dušu.
Kráčala som osamelo tmavými ulicami spiaceho mesta. Zrazu som si uvedomila, že niečo je iné. Obzrela som sa a ocitla som sa uprostred námestia. Navôkol ani jediný náznak života. Pousmiala som sa a ako blázon som z plných pľúc skríkla: ,,Dnes mám rande so svojím mestom!" Ničím nerušená romantika spoznávania starých ošarpaných stien a výhľadov na srdce môjho domova, vo mne zanechali také opité stopy aké má opilec v krvi.
Po chvíli blúdenia bez cieľa som počula hlasy. Každým momentom sa ich sila stupňovala, až sa predo mnou ktosi zjavil. Bol priehľadný ako číre sklo, no zároveň sršel hnusom mesta. ,,Ahoj, ja som duchom tohto mesta, dnes budem tvojím sprievodcom," povedal. Ani si nepočkal na moju reakciu, pohol sa.
Smeroval k Mariánskemu stĺpu a ja som ho mlčky nasledovala. ,,Prečo tu stojíme?" pýtala som sa ho, stojac neiste pred stĺpom. Usmernil môj pohľad na schody. Do očí mi bili žiarivé farby sviečok, za ktorými sa skrýval smútok a rozhorčenie. Sprievodca sa ma opýtal: ,,Čo chcú naši ľudia dokázať, čo hľadajú?" Táto otázka ma veru zarazila. No vedela som, že má na mysli situáciu, ktorá v týchto dňoch zasiahla celú krajinu. Rozmýšľala som asi päť minút a on trpezlivo čakal na moju odpoveď. ,,Myslím, že hľadajú pravdu," odpovedala som. ,,Pravdu?" zvláštne sa na mňa pozrel, ,,vieš, pravda je taká, že pravdy niet. Ale pravý dúšok správneho konania alebo čo i len cítenia, prerastá nad všetkú tú neexistujúcu pravdu. To je ale dobré prerastanie..narozdiel od prerastania invazívnych rastlín s jedovatým zárodkom. " Zamyslela som sa nad tým, čo povedal: ,,Myslíš tým prerastanie klamárov do vlády?" ,,Presne tak!" mierne sa zasmial.
Išli sme ďalej, ale bez slov. Stále som myslela na ten nedávny rozhovor. Myšlienky sa zmenili na hmlu plnú nepresných odtieňov a pred očami sa mi už len javila miznúca postava sprievodcu. Poslednýkrát sa na mňa pozrel a povedal: ,,Vieš, ja som ako snehuliak. Snehuliak, ktorý sa dotýka nehasnúcej duše tohto mesta. Ale nehas ten oheň, ja sa tepla nebojím. Zmením svoju podobu na roztečené spomienky zasneženého parku, aby si nezabudla. Vrátim sa, keď ľudia nájdu tú neexistujúcu pravdu."
Tak takto som si veru rande so svojím mestom nepredstavovala. Lepšie to byť nemohlo. Ale teraz sa sama seba pýtam, skutočne sa to odohralo? Naozaj som ho videla? Rozprávala som sa s ním? Bola to pravda alebo len bludy mojej zahmlenej mysle? Priatelia, pravda je taká, že odpoveď na tieto otázky nepoznám. Neviem, ale tuším a cítim.
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Phuong pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.