Jánošík na úteku: 7. Sfetovaný na treku
Klobúk dole pred všetkými Slovákmi žijúcimi v zahraničí, ktorí stále dokážu napísať pohľadnicu. Som tu pár dní a už v angličtine aj rozmýšľam. V dosť zlej angličtine. Ako milionár z chatrče s mozgovou príhodou. Preto teraz viac debatím s trekermi. Zaujímavé je, že čím lepšie rozpráva druhá strana, tým horšie ja.
Andrej sa teda volá Chatur Rai - pamätám si to podľa Saturday. Mám niekoľko pomôcok na zapamätanie mien. Raz som sa s Vierkinou kamoškou chcel nevedomky zoznamovať už tretí krát, tak som si na každé písmeno jej mena vybral komplikovanejšie slovo, aby som to konečne dal. Takže o týždeň som sa s ňou stretol a pamätal si len “irigátor” (to je tuším na výplach riti). Prepáč Sidi!
Chaturovo najväčšie potešenie je Candy crush, hrá ho aj pri šlapaní do kopca. Pripomenulo mi to sprievodcu Nema na Srí Lanke. Tak ho bavila jeho práca, že za prvých 5 dní videl 20 filmov.
Chatur bol kedysi tučný a vážil až 63 kg. Teraz by ho vraj bez batožiny odflúklo = “paragliding for free”.
Oblečenie sa nám nestihlo úplne vysušiť. Hovno waterproof, ale waterpull.
Nepálci milujú naše porno a futbal. Medzi prvé otázky patrí “Who is better, Ronaldo or Messi?” Nechem vedieť, čo sa pýtajú žien.
Kamkoľvek sa pozriete, týčia sa tu brutálne hory. Pozerám do mapy a pýtam sa na mená, ale ostávam s výsmechom - pokiaľ vrchol nemá aspoň 6 000 m n.m., je to proste vrchol. Takže Vysoké Tatry premenúvam na Hentie kopce. Má to aj pozitíva - horolezci stále majú čo objavovať (max tak 3 roky ešte) a nikomu nevadí, keď rozdávam nové mená ja: “Look, that is Strašná jeba, the one next to the Holá riť”. Kórejka kýva hlavou, ako to mám naštudované.
Mám vnútorný problém s rozvíjajúcou sa infraštruktúrou. Ľudia z hôr konečne nie sú tak odrezaní a viem, že im to zachraňuje život (lieky, prevoz do nemocnice) a otvára možnosti (školy, cestovanie), ale takisto im to do rúk naládovalo smartfóny, kvôli ktorým sa ti ani neodzdravia. Furt do toho drbú a to ani nemajú internet. Proste tlčú biliard a iné kraviny. Dnes to skúšam dookola a nemám šťastie. Snáď je to len o (ne)šťastí.
Zamrzí ťa aj cesta pre jeepy vedúca popri tvojej turistickej. Viac makáš, športuješ, ale kvôli tomu tu nie som. Trochu mi to kradne ten pocit, že “som to dal”. Nabudúce by som to až po farmu za Chame riešil motorkou. Bez vodičáku by som si k nej ale musel pribaliť Mira Ďumbalu.
Prechladla mi chrapa a každý večer ma bolia zuby. Čo s tým? Ale chytro mi to hoď do komentu!
Chatur váži 57 kg a nesie 25 kg. Ja vážim 74 kg a nesiem 7 kg. On má prax, ja som chudák. Prečo sa zas porovnávam? Keď potom fučí a dám mu palice, serie ma, že na to nemyslel sám a skôr. Keď ideme kvôli nemu ľahšou trasou pre jeepy, tak idem puknúť od zlosti, že sa prispôsobujem a nejdem “ako sa má”. Toto sa mi deje aj doma aj v kapele a robím tým sebe a všetkým nervy. Večer otvorim tú knihu o budhizme.
Prekvapilo ma, ako veľmi si tu všetci robia prdel z Američanov. Dokonca som bol svedkom, ako sa jeden šerpa začal smiať, keď mu dvojica povedala, že je odtiaľ. “Why is that funny?” vyzvedal Patrick až takou nevinnou prostosťou, že mi pripomenul brata. Šerpa to nedal, radšej ostal bez vysvetlenia.
Ja som ich spoznal teda ako zlatých a pohostinných. Od prvého “Hi” prešlo len 5 minút a už sme boli high. Sundali sme sa nevedomky rovno pred brutálnym strmákom a toľko čo následne my, sa nenavzdychá ani Rosenberg.
Ako mi to udrelo do hlavy, celý trek bol zrazu ako počítačová hra, v ktorej som sa zakrádal lesmi a postupoval do vyšších levelov. Najväčšie grády to malo keď cez koruny stromov bolo vidieť prvé poriadne vrcholy kopcov. Tie s odrážajúcim sa slnkom od rovného skalnatého povrchu vyzerali ako postapokalyptická zrážka dvoch planét. Aj som to zavesil na nos takej skupinke, ale asi som sa úplne netrafil. Povedz ty.
Chatur tak dôveruje ľuďom, že nechá naše ruksaky pohodené pri ceste a vyberie sa na 20 minút preč.
Jedna vrana na mňa krákala úplne ako kolegyňa Petra Ballová, keď som niečo posral. Úplne ako to jej “Wau Filip, wau!”
Príroda je tu tak pekná, že ma v nej baví aj srať.
Na hoteli v Kathmandu pred odchodom nefungoval terminál na karty a tak som platil cash. Teraz mi kvôli tomu chýba rozpočet na 5 dní a bankomaty už nikde nie sú... ale aj tak tú rusku pozvem na panáka!
Záver dnešného treku bol ako vykrojený z amerického westernu. Totálne fotogenické miesta! Mal som chuť ich brázdiť na koni, alebo mať aspoň v batohu Roba Bošeľu nech to zachytí. Robo, vyzývam Ťa: takto o rok ideme sever USA + Kanada a natočíme tam voľačo. Zober Andreu nech máme aj salónové scény so sexy speváčkou.
Napíš mi na [email protected] a budem Ti všetko posielať mailom.
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Filip Jánošík Lehotský pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.