O mamách

"...už nepíšu sa básne. Odložená téma v zásuvkách," spieva Rišo M. a má pravdu.

Nepíšu a ani nespievajú. Mamy sú všelijaké. Dobré a možno aj zlé, ale stále NAŠE. A jedna je taká, druhá inaká. Zbije Ťa varechou, pohladká po líci, pochváli a možno aj zbuzeruje. Tá moja sa volá Klára. Občas otravná a občas taká akurát. Občas jej odpapuľujem a občas si zakusnem do jazyka a pokúšam sa ju chápať. Že je starší človek a výdobytkom tejto doby veľmi nerozumie. Napríklad stokrát jej vysvetliť, čo je to windows, chrome, kde má naťukať www, kde nemá naťukať www, ako uložiť video na youtube do obľúbených, alebo ako sa vrátiť na predošlú stránku a veci tomu podobné.

Klára sa narodila s detskou mozgovou obrnou. Našťastie s nie tak silnou formou. Postihnuté má obe ruky a nohu. Niektoré pohyby, ktoré ja vykonávam rutinne, jej robia problémy. Nebyť lekárov, ktorých často spomína, tak by jej život nebol taký akým je teraz. Spomína aj to, ako si nepamätala svoju vlastnú mamu, pretože bola stále v Čechách na liečeniach. A aj to, ako jej deti v škole robili zle a smiali sa. Ako sa jej smiali dospelý ľudia. A ja to neviem pochopiť. Svoju mamu som nikdy nebrala ako postihnutého človeka, ako niekoho s defektom. A čím viac sa mentálne mením a formujem, mi je vzácnejšia jej životná chuť. Hlavne to ako nás všetkých ľúbi, ako sa o nás stará a ako nás vie zdrbať za hocičo.

Klára miluje štrikovanie a háčkovanie. Každému človeku, čo prekročí náš prah tlačí do rúk štrikované alebo háčkované ponožky/palčáky/čapice/hocičo. Len tak, bez ničoho. Aby videla radosť a to je pre ňu viac ako čokoľvek iné, materiálne. Klára miluje vymýšľať názvy vecí, o ktorých si myslí, že sú tak naozaj. Klára miluje kriminálky, pri nich sa totižto najlepšie štrikuje. Klára miluje žehliť, parfémovať sa, pozorovať ľudí a pozerať štrikovacie/háčkovacie tutoriály na youtube (špeciálne tie španielske). A napriek všetkým strastiam miluje nemocnice. Klára neznáša moje blbé otázky a moje blbé odpovede. Neznáša, keď sa prepína program cez reklamu. Neznáša meškanie. A ešte neznáša, keď si nevie vybrať vlnu.

Často sa ma pýta: "Magduš a vedia tvoji kamaráti, že som telesne postihnutá?" Ale nepýta sa smutne, tak úplne obyčajne, veď je to súčasť. "Vedia mami, vedia." A ako som kedysi o tejto téme vôbec nehovorila, teraz sa to učím. Učím sa rozprávať o živote mojej mamy, akoby to bol môj život. Občas so slzami v očiach, ktoré sa vždy premenia na úsmev. A hlas sa mi ešte trasie a srdce búcha.

Klára je super, lebo je NAŠA a tá VAŠA mama je tiež super, lebo je zasa VAŠA. Píšte básne o mamách a aj o nich spievajte. No hlavne ich tešte.

(fotky vznikli ako semestrálna práca na tému Ecce hommo pre Ateliér komunikácie v médiu fotografie na FMK)

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
8
Poslať správu
Neznášam rozvarené cestoviny a milujem ľudí s dušou.

Chceš vedieť, keď Magdaléna Tomalová pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.