Jánošík na úteku: 16. Hedonizmus v Pokhare
Doteraz som cestoval, ale teraz začína dovolenka! Pokhara je mestečko medzi horami vedľa obrovského jazera, vďaka ktorému má pláž. Lakeside je turistická oblasť podobná Thamelu v Kathmandu - miešajú sa tu nepálski naháňači s trekermi a hipisákmi, všade vonia jedlo, vonné sviečky, opaľovacie krémy a tráva. Živá muzika na každom kroku - doslova - jeden večer som na cca 100 m počul hrať 4 kapely, 3 z nich hrali Coldplay a 2 z nich Yellow. Všetky kapely v Nepále hrajú covery, ale vlastne je to dobre. Raz sme ťukali s Guzom biliard, k tomu hrala kapela nepálsky blues a bolo to otrasné. Okrem toho každá kapela hrá 5 minút a potom sa ďalších 5 motá na pódiu, pozerajú jeden po druhom a neladia, len sa dohadujú čo ďalej.
Lakeside ponúka celý prierez typickou hudobnou scénou - začne narvanými diskotékami s kraslicami a krasličiakmi, pokračuje koktejlovým popom, starým hard-rockom a v najodľahlejších baroch je hríbový trance a alternatíva. V jednom bare hrala kapela dosť dobrý grunge pre 4 ľudí ležiacich okolo stola na koberci a 4 z nich sme boli my.
Trochu trpkejší pohľad je tu na malé deti, ktoré zo sáčku frňákmi ťahajú lepidlo a potom im tečie pena z huby a váľajú sa na pláži. Ako typický turista som ich prekračoval, až kým som s jedným nesedel pri stole. Kamoš Jay, ktorý tu hrá na ulici už 5. mesiac, sľúbil 7-ročnému feťákovi (znie to hrozne však?), že ho naučí hrať na gitare ak sa prestane sundávať. Chlapec je vraj už 3 dni čistý, je zlatý a kým sa rozprávame ponad ľadovú vodu z kokosu, cvičí nám za chrbtom Nirvanu. Pekný spôsob. Vo Varanasi by som mal učiť decká zas ja, výmenou za lekcie jógy. Tam sa dostaneme neskôr.
Pamätáte Martina, ktorému hodili niečo do pitia na diskotéke v Kathmandu? Asi mu to stále šlape - vraj bol včera na Makču Pikču a kokosová voda bola v 2. svetovej vojne používaná ako infúzia.
Chlapi v Nepále chodia na ulici za ruky. Nie je to znakom tolerantnej pro-gay spoločnosti, ale tu je to normálne medzi kamošmi. Normálne si chytím Mareka Bednarčíka za ruku a vykročíme námestím. Si to predstav… alebo spomeň?
Ceny všetkého idú hore, ale stačí ísť o ulicu ďalej a všetci turisti zmiznú, vyroja sa domáci a dal bhat za 3 €. Zlaté nepálske pravidlo: keď nemáš lóve, žer dal bhat. Je to zdravé, sýte, lacné a ako jediné jedlo ti spravidla naložia aj dupľu. Ak to ale vydržíš jesť viac ako 3 dni po sebe, klobúk dole, v školskej jedálni z teba museli mať radosť.
Nechal som sa navravieť na alkohol, ale museli mi sľúbiť, že to bude eastern european style - fľaša vodky a nemiešať, zapíjať (doma nič šokujúce, že?) - a že nepôjdu po dopití všetci skrízovaní domov. Tak sme dopili, všetci odišli skrízovaní domov a ja s Ruskou sme sa natriezvo poodprevádzali a porozlučovali. Koniec príbehu, bez otázok.
Nerozumiem úplne americkému výrazu “native American”. Nie je to pre nich Indián, ale každý, kto v USA žije aspoň 5 generácií. Ani Indian však nie je kóšer lebo to je indická menšina. Mohli by si to upratať predtým, než si vyvesia vlajku na záhradu a strážia ju brokovnicou.
Posledný deň treku som išiel do vedľajšej dediny kúpiť chipsy a somariny na večer. Už sa stmievalo, ale zlákal ma starý drevený most za záhradami a išiel som sa prejsť. Na druhej strane nebolo nič len lesná cestička do kopca a zrazu BUM zašitá farma. 5 deciek sa na mňa v momente vrhlo a prstami obdivovali kerky. Musel som im vysvetliť, že to je Freddie Mercury, že to je môj Boh a že na jeho počesť doma všetci spievame pesničky. Naučil som ich rituálny tanec We will rock you s dupaním a tlieskaním, šťastné mi potom ukázali svoj bunker na vrchole a odprevadili ma nazad po most. To sú tie veci.
V partii na ceste je sranda, ale prichádzaš o veľa. V Pokhare som sa nechal strhnúť a skoro celých 5 dní sa preflákal s Amíkmi, Kórejkou a Holanďankou. Zrazu sa musíš furt niekomu prispôsobovať, niekoho čakať, robiť veci, ktoré si nechcel a peniaze vyhadzuješ do vzduchu. Vysedávaš v plážových baroch, húliš, fotíš selfíčka a žerieš pizzu. Nemusíš si však vymýšľať program, slovne spoznávaš ďalšie krajiny a cvičíš angličtinu. S lokálnymi máš ale silne obmedzený kontakt, veľké skupiny sa boja osloviť. Vlastne sa celý kontakt s domácimi zúži na pomalú obsluhu a otravných predajcov na ulici. Keby som mal Nepál zažitý len takto, vlastne by som im krivdil. Nepálci sú úprimne najmilší, najnápomocnejší a najobetavejší národ, aký som zažil. Tiež sa mračia a majú svoje problémy, ale prestanú pre nich existovať v momente, keď potrebuješ pomoc. Toľko motorkárov ma už zadarmo viezlo domov, toľko ľudí za mnou bežalo desiatky metrov, len aby mi poradili lepšiu cestu, aj keď som sa ani nepýtal a ani nevedel, že som stratený. Nemyslím, že je to vec geografická, či DNA. Ľudia tu nie sú lepší, ale sú tak vychovaní - konaj dobro a bude dobre, karma ti to vráti. Pomáhaj kľudne sebecky. Ale pomáhaj.
Na vyváženie: keď dopijú colu, vyhodia fľašu oknom na ulicu, do lesa, kdekoľvek. A vkuse vyťahujú sople z päty a pľujú na plné pecky.
Nechal som sa navravieť na paragliding - niežeby mi po tom srdce pišťalo, ale však budú fotečky, lajky, odškrtnem si. Rovno som sa spýtal, ktorý pilot je najväčší magor a ten mi sľúbil, že sa dogrciam. Do lana zapriahol mňa, JBL repráčik s reggae a už som bežal z kopca a chytal vietor. Pohľady z vtáčej perspektívy boli neuveriteľné, zasa sa mi potvrdilo, že každé miesto treba najprv vidieť z vrchu a obsiahnuť ho. Celý čas sme kopírovali let orla pred nami, chytali teplý vietor, ťahali sa čo najvyššie a kľučkovali medzi ďalšími ôsmymi paraglajdistami. Na záver sa ma pilot pýta, či chcem pri pristávaní zažiť voľný pád, helikoptéru, stíhačku, alebo prelet nad hladinou. Povedal som všetko a dostal som všetko. Mám video z Gopro, ktoré prehrá len lepší comp, tak som fakt zvedavý ako to po návrate domov bude vyzerať. Negrcal som, ale mohol som keby len trošku potlačím.
Ďalšie dni som opustil partiu, požičal si bicykel a prstom napichal špendlíky do Google máp. Byť súčasťou tunajšej dopravy bol adrenalín, na dvojprúdovke sme v jeden moment išli dva nákladiaky, ja a krava. Zvonček mi skôr hrkal ako zvonil, ale pri predbiehaní to fakt funguje, len treba byť ohľaduplný. A samozrejme, netreba sa nasierať, keď na teba furt niekto trúbi. To nie je “Uhni dpče!”, ale “Tu som, teraz opatrne!”.
Bicykel z požičovne si vždy najprv vyskúšaj. Ja som nafasoval najmanuálnejší prevod - zastavíš a rukou si prehodíš retiazku.
Dostal som sa ten deň do budhistického chrámu na okraji mesta, podzemného kaňonu so svätou riekou a Bat cave. Zaplatil som 100 Rp, dali mi do ruky lampáš a sám som sa prešiel jaskyňou so stovkami netopierov nad hlavou. Úplne dole som si na chvíľu zhasol a vydržal sa nebáť 4 sekundy. Naproti mi vyšli dvaja Kórejci, že sa vracajú lebo tam nie je východ. Ja som ho našiel a bol to brutal!
Cestou som sa zastavil aj v múzeu Gorkha armády - ich si od roku 1815 najímali Briti tam, kde sa im nechcelo bojovať. Začalo to tým, že od nich dostali na prdel a keď zajali britského generála, smiali sa prečo neušiel. On hrdinsky, že “kvôli tomu neprišiel a z boja pôjde posledný”. Na šupu si ho začali vážiť a do mesiaca zregrútoval vyše 3 000 trochu naivných Gorkhovcov. Premietali tam dokument, kde sa nepálska mamička a otecko chválili do kamery synom, ktorý prišiel z vojny. Vraj pribral a Briti ho určite dobre kŕmia. Syn mal pohľad ako zombie a pozeral do blba, maminke sa nevysvetľuje.
Jay mi dal tip na prírodné vodopády pri dedine Gatichhina, busom kúsok od Pokhary.
Po hodinovej ceste som našiel jednu skalu a rieku, do ktorej sa dalo skákať. Pár krát som si skočil a potom som sa ako jašterica vyhrieval na skale. Nič moc. Kým neprišli oni... Partia hipisákov z Číny, Švédska, Francúzska a Ameriky na motorkách. Do 10 minút sa pálili brká a šplhalo hore riekou. Od detstva milujem hľadanie svojej cesty cez obrovské skaly. Nemal som rád rodinné výlety do Tatier, ale toto ma bralo a tuším mi to aj ide. Na chvíľu sme sa rozdelili. Našiel som vodopád, pod ktorým sa dalo plávať a jaskyňu, kde v stenách čakali žabky, kým ich rozpohybujem fŕkancami. Skákali do vrchu a bolo to ako rozohnať kŕdeľ holubov. Desiatky kŕkajúcich tvorov, sila!
Bolo to ako hrať naživo Tomb Rider a musel som sa z chuti zasmiať, keď sme na konci “hry” našli na útese bradatého Inda fajčiť hašiš v typickej keramickej fajke cez päste. Zaskočili sme ho. Vraj tu kempuje, študuje fonetiku jazykov a nerozprával sa s nikým už vyše dvoch týždňov. Za zdolanie levelu nás zdolal fajkou a potom odišiel, že už mu stačilo ľudí. Exot.
Vďaka novým kamošom som mal naspäť do mesta odvoz, ale nie zrovna najvymodlenejší. Voľné miesto na motorke mal len Číňan s čerstvo rozbitým lakťom, ktorý prvý krát jazdí na motorke a cestou sem sa zdrbal. Toto bol jeden z najväčších adrenalínov celého zájazdu. Úspešne sme to však zvládli a kvasili sme potom spolu do večera, kým sa neopil z dvoch pív a nespapal LSD. To bol čas ísť domov, ďalšie ráno sa predsa vraciam do Kathmandu na posledné tri dni… teda to som si vtedy myslel, súdené mi bolo niečo iné.
Ak chceš dostávať ďalšie správy, napíš mi svoj mail do komentárov alebo na [email protected].
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Filip Jánošík Lehotský pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.