Jack White: Boarding House Reach(Recenzia)

Jack White bol pre mňa vždy zaujímavým muzikantom. Dovolím si tvrdiť, že patrí medzi najproduktívnejších a najdôležitejších hudobníkov tohto storočia. Na konte má 15 albumov a hral v troch fantastických kapelách: The Raconteurs, The Dead Weather a samozrejme legendárne blues garážové duo The White Stripes. Svojím talentom už niekoľko rokov prináša hudbu minulosti do súčasnosti bez toho, aby to znelo ako vykrádanie starých legiend.

Na treťom sólovom albume Boarding House Reach sa odpútal od priamočiareho blues rocku, divokých šesťdesiatok, folkových balád a zachádza ešte ďalej. Na novinke tak dostávame mix jeho klasického zvuku, bláznivého funky, jazzu, gospelu a hip-hopu, z ktorého si berie to najlepšie. White dal prednosť svojmu maniakálnemu ja a neustále nás prekvapuje zmenou tempa, hravosťou a nápaditosťou skladieb. Je vidieť, že tvorba tohto albumu bola pre neho skutočná zábava.

Album otvára lo-fi gospelová “Connected by Love”, ktorá je asi najprístupnejšia na prvé počutie a dáva nám ochutnávku, že skladby nebudú postavené na gitare, tak ako sme zvyknutý. Do popredia sa dostáva klavír, synthy a rôzne iné elektronické hračky. Celé “bláznovstvo” vrcholí v skladbe “Hypermisophoniac”. Iritujúce elektronické zvuky, výstredné piano v kombinácii s bluesovou gitarou dajú vašim ušiam poriadne zabrať, ale verte mi, keď sa vám to dostane pod kožu, bude si túto jazdu užívať. Hneď po nej nasleduje “Ice Station Zebra”, ktorá nám ukáže Jacka v inom svetle.

Nielenže si z hip-hopu Boarding House Reach berie rytmiku, ale aj prejav. Na spomínanej skladbe si Jack zarepuje a táto poloha mu veľmi sadla. Niekde na internete som videl fanúšikov, ktorý by si dali od Mr. Whitea aj celý hip-hopový album. Album je naozaj experimentálny a od rapu je to už len kúsok k poézii, ktorej sa tiež dočkáme v skladbe "Ezmerelda Steals The Show". Fanúšikovia tradičného zvuku však nemusia ostať úplne sklamaný. Skladba “Over and Over and Over” sa nesie v priamočiarom duchu, akoby bola vystrihnutá z čias White Stripes. Dlhoročných fanúšikov poteší, paradoxne je to najslabšia skladbu celého albumu.

Textovo ide o veľmi osobné album. Máme tak možnosť nahliadnuť do jeho pocitov, vypočuť si jeho názory, a neraz nám zamotá hlavu svojimi myšlienkami.

If Joe Blow says, ‘Yo, you paint like Caravaggio’ You respond, ‘No, that’s an insult, Joe I live in a vacuum, I ain’t copping no one’ Listen up, son: Everyone creating is a member of the family Passin’ down genes and ideas in harmony The players and the cynics probably thinking it’s odd But if you rewind the tape, we’re all copying God

Album uzatvára Jackova interpretácia Dvořákovej Humoresky. Text ku tejto skladbe napísal Al Capone. Áno čítate správne. Capone napísal tento text počas pobytu v Alcatraze. Whiteovi sa podarilo kúpiť jeho rukopis za 18 750$.

Boarding House Reach už teraz patrí medzi to najzaujímavejšie čo hudobný svet vyprodukoval v roku 2018. Ide o veľmi komplexné a zložité dielo, ktoré potrebuje hlavne čas. Ak si album vypočujete aspoň 2x, začnete v tom chaose vidieť poriadok a navonok uletené nápady vám budú pripadať geniálne. Tak ako Jack, aj vy musíte vyjsť zo svojej komfortnej zóny a dať príležitosť tomuto dielu. Je to okno do mysle blues rockového šialenca: niekedy to je chaotické, možno iritujúce, inokedy zasa brilantné, ale dokopy je to fascinujúce.

9/10