Jánošík na úteku: 18. Pustili ma do Indie!
Včera nám jeden štamgast rozprával o bordeli, kde za 25 € môžeš ľúbiť 18 ročné dievčatá. Nikto z nás nič nepovedal, našťastie. Videl som chalanom v očiach krútiť riadny jing-jang.
Ráno sprcha, raňajky a hybaj het. Prvý krát mi bolo pri lúčení fakt ľúto. Väčšinou odchádzam lebo chcem, teraz musím. Goku, Flavio, Anita a Oli spôsobili, že mi v Kathmandu namiesto dlho bolo málo. 200 € za letenku však nenechám prepadnúť takže smer India!
Cesta na letisko trvá autom 5 minút, pokiaľ taxikárovi nezdochne pri štartovaní a netreba ho roztláčať. Do lietadla vchádzam posledný. Však čo je čo jee poďme!
Prvý povrchný postreh z Indie: staré Indky si zahaľujú všetko, len faldy a bruchá si nechajú prevísať.
Tu malý prepis z môjho rozmýšľania nad knihou o budhizme: Podmienené vznikanie sa skladá zo súčastí, príčin a projekcie. Dajme tomu, že si teraz prdnem. Rovnako ako zadok sú len dve ukončenia nôh, prd samotný neexistuje, tvoria ho ďalšie individuálne súčasti - malé kúsky hovna a plyn. Príčinou tohto prdu je kombinácia včerajšieho dal bhatu, dnešného čierneho čaju a malého stresu z meškania taxíku. Projekcia prdu znamená, že ja si poviem “Fuu kamoško, kvalitka!” a pán za mnou “Ja ho zabijem!”
Dilí má vraj 2. najlepšie letisko na svete. Vyzerá to tak, prejdem ním ako prievan, na nič sa nečaká, zo stanice priamy spoj na železnicu, žiadny chaos, pekné, priestranné a čisté, wau... Tak je to v ideálnom svete, ja som si aj túto pohodičku skomplikoval.
Za toto nemôže India: čakal som 20 minút na batožinu pri nesprávnom páse (ale tiež z Kathmandu!), potom som išiel nahlásiť stratu. Tlačil ma čas vlaku z Dilí do Jaipuru, tak som nestíhal bežať do centra a omrviny hotovosti som si zamenil nezmyselne na letisku. Viac peňazí nemám lebo som si ich zabudol poslať na Revolut kartu. To bez SIMky a internetu neurobím, a na letiskové Wifi sa bez indického telefónneho čísla neprihlásim. Na SIMku nemám hotovosť. Kruh sa uzavrel.
Bez internetu sme my mladí ako jebnutí. Nič si nevieme overiť a necháme sa manipulovať. Metro na železnicu nejde. Tento lístok si musíš vytlačiť. Tento taxík ťa zavezie za 2,20 €... Aj ma zaviezol, ale do riti a odtiaľ to na železnicu potom bolo 6 € a skoro som zmeškal vlak. Keby som len mal Uber... ozaj Slováci, nenechajte si zobrať Uber!
Nutné dodať - tu chodia vlaky plné, lístky sú vypredané týždeň vopred a idú dva vlaky chvíľku po sebe, aby všetkých odviezli.
Nadišiel teda čas, aby sa ma chopila armáda. Sedím v čakárni s vojakmi, veliteľ mi brnká na gitare, ostatní mi pomáhajú zorientovať sa na stanici. Vraj, aby keď prídem domov, hovoril som o Indoch v dobrom.
Veliteľ mi zakázal fotiť, brnká si predsa v uniforme. Ale strčil mi sluchátko do ucha a pustil svoje spevácke výkony. Tváril som sa, že paráda a pustil mu moje. Mohol sa aj on aspoň tváriť.
Na stanici nie sú žiadni výpravcovia, ani personál. Informačná tabuľa je pokazená, ale že sa nemám báť, zajtra ju opravia.
Zasa som tu jediný biely. Ako jogurt. Čakal som viac turistov, ale asi majú rozum a necestujú vlakom počas najhorúcejšieho mesiaca v roku.
Majú tu 3 čakárne - pre ženy, pre mužov a pre upper class. Mám upper class ticket, ale viac sa mi rátajú starí chlapi ležiaci na novinách na dlažbe.
Prvé pohľady z vlaku: aj motorkári už počas jazdy vedia fejsbukovať, decká majú pásku zákaz vstupu natiahnutú od stožiaru po strom a ponad ňu hrajú volejbal, ďalší hrajú baseball s drevom odtrhnutým z palety, po ulici nebehajú už len kravy, ale aj obrovitánske svine.
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Filip Jánošík Lehotský pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.