Všetky moje neružové tenisky

Čaute. Volám sa Emily a som dieťa. Malé dieťa. Dnes mám presne 13 mesiacov a 10 dní. Ja viem, teraz sa asi pýtate, ako môžem písať tento blog, keď vlastne neviem písať. Ani čítať. Ani rozprávať. Teda to viem, ale len TATA a DAJ. Stačí, ked niečo chcete, kedže TATA zarába peniažky. Takže pravda je, že to píše mama. Lebo viete, mama je mama, proste mi rozumie a číta mi myšlienky. Teda v tomto máme jasno a teraz k veci!

Tenisky. Oco je tak trochu teniskový maniak. A mama, tá sa rýchlo učí, pokiaľ ide o nakupovanie. Typická mama, čo vám poviem. Takže títo moji rodičia sa rozhodli, že kedže som ich dieťa, budem teniskový maniak aj ja. Vraj nech aspoň niečo mám po nich. Oni majú totiž obaja tmavé vlasy a ja blond. Divné čo :D

Nebudem vám tu opisovať prvé mesiace môjho života, keď mi na moje malé nôžky dávali čudné tenisky s plátenou podrážkou, takzvané capačky. To je také ehm… trápne. Aspoň že to boli pekné červené conversky. A našiel ich aj Mikuláš na okne a vošlo do nich aj kinder vajco.

Deň D nastal, keď mi kúpili prvé skutočné tenisky. Červené Nike Airmax. Našli sme ich v obchode vo Viedni. To vám teda bola paráda! Dokázala som už spraviť zopár (ne)samostatných krôčikov, tak som sa všade s nimi ukazovala. Najčastejšie bola jedna teniska na mojej nohe a druhá v ruke. Alebo v mojej puse. To je také typické pre dieťa. Raz keď som si ich takto prehadzovala z nôh do rúk, mi jedna vypadla na zem. Ľavá. Bolo to vo veľkom obchode vo Francúzsku, pri croisantoch, kde sme nikomu nerozumeli a ani oni nám. Ale ochotná francúzska teta pokladnička už už chcela rozhlasom rozbehnúť pátranie po mojej ľavej teniske. To by bolo sranda. Ale oco ju našiel skôr. Môj hrdina.

Moje druhé skutočné tenisky mi rodičia zaobstarali len nedávano. Opäť Nike Airmax, tentokrát biele s červenou fajkou z obchodu vo Francúzsku. Ešte stále si ich rada vyzúvam a aj strácam. Raz som tak jednu stratila, keď sme boli vonku v mimoriadne blatnom prostredí a mama si to vôbec nevšimla. Tak som nejakú tú chvíľu pekne poslušne kráčala držiac ju za ruku, na jednej nôžke airmax-ka a na druhej nôžke ponožka. A predstavte si raz mi ich dokonca mama dala naopak - ľavú na pravú a pravú na ľavú. Ach tá mama.

Moje tretie skutočné tenisky sú Nike Huarache, bielo-fialové, kúpené v Budapešti. Dostala som ich, keď som bola v maminom brušku. Vtedy, ešte len budúci rodičia, sa nevyznali vo veľkostiach detskej topánočky, takže ešte stále sú mi trošku veľké. Teda o tých vám možno napíšem neskôr.

Asi ste si už všimli, že moji rodičia nie a nie mi kúpiť tenisky na Slovensku. Ono je to totiž takto. Môj oco sa pri výbere povolanie vzdal svojho detského sna - stať sa smetiarom. A rozhodol sa, že sa bude skoro každý deň naháňat za loptou (nie, nie je futbalista). Tak a preto stále len cestujeme a sťahujeme sa. Ale mňa to baví a aj moje maličké tenisky.

Ešte jedna vec - farba mojich tenisiek. Nemám žiadne ružové a to som dievčatko. Mama má ružové dvoje. Oco nemá, ale keby našiel nejaké ružové 46-ky, mal by aj on. Takže dúfam, že vyhrám a konečne dostanem ružové tenisky. Alebo si ich kúpi oco.