Ako mi chceli Nóri skontrolovať čoko-oko

Jedného pekného zimného dňa, keď skúškové bolo celkom blízko, no zároveň ešte dosť ďaleko, rozhodol som sa, že konečne dvihnem riť a pôjdem pozrieť svet. Nebolo to prvoplánové, trvalo mi pár rokov, kým som sa konečne k tomu dokopal a samozrejme nie sám, ale s mojim veľmi dobrým kamarátom (vraj). Tak som teda začal hľadať a čo nevidím, zlacnené letenky do Nórska. Hovorím si fajn, bookujem a píšem Davidkovi. Len pre ozrejmenie, chlapec je jedináčik, ktorému život závidí nie jeden bežný smrteľník. Ak by sme sa pozreli na jeho instagram, čakali by sme asi najviac scestovaného človeka na zemi, no to akurát tak v heštegoch. Píšem mu kupuj letenku, na čo chlapec reaguje slovami, že nemá peniaze, že mu ju mám kúpiť ja. Nie raz ma pekne povedané ojebal, takže som túto chybu samozrejme už znova nezopakoval. Ako čas plynul, chalanisko mal narodeniny, celý natešený mi oznámil, že teda celý výlet dostane ako darček ? Realita ? Týždeň pred odletom mi zajebal, že vraj sa bojí lietadla a bude na mňa myslieť. Tak dík :))

Vtedy som ja už riešil trošku iné problémy, keďže som nikdy neletel, nevedel som ako to vôbec na letisku funguje a všetko s tým spojené. Taška presahovalo povolené rozmery, váhu som mal tiež nad, veril som ale v dobro. Samozrejme, neprebehlo to len tak hladko, hneď na letisku som musel vyhodiť celý sprcháč, lebo šak odkiaľ som mal niečo také vedieť. V deň odletu som si ešte pozeral, že čo tam vlastne budem robiť, čo mi nakoniec asi zachránilo kakáč. Prečo ?

Po prílete von vychádzali vždy ľudia vo dvojiciach, prípadne väčších skupinách, len ja som si v pohodičke unesený zo sveta išiel sám. Zrazu sa mi ale stretli pohľady s policajtom a problém bol na svete. Otvoriť tašku, prehľadal kompletne každý kút a začal výsluch. Koľko mám rokov, odkiaľ som, načo som tam, či tam niekoho poznám, kde bývam a podobné. Samozrejme po anglicky som nehovoril tak dobré 3 mesiace, takže mi chvíľku trvalo, kým som sa rozbehol a vyzeralo to ešte menej dôveryhodne. Pravdupovediac, počas mojich odpovedí som si už predstavoval, ako si týpek naťahuje gumenné rukavice a ide mi skontrolovať moje čoko-oko, čomu som teda vôbec nebol otvorený. Nakoniec si zobral občiansky a išiel si ma vyhľadať. Hovorím si fajn, 20 ročný jebo zo Slovenska, to hadam pochopí, že som sem neprišiel vystrieľať celý národ. Nepochopil. Prišiel šéf a znova tie isté otázky. Musel som mu povedať, že Bergen som si vybral preto, že pred dvoma rokmi tam Peťo Sagan získal majstrovský titul a že v telke bolo to mesto fakt pekné. Netváril sa moc spokojne, no nakoniec ma pustil.

Deň príletu bol fajn, zistil som, že na hosteli bývam s nejakým Rusákom a Aziatom, ani jeden z nich sprchu v obľube nemal, ale nemal som im to za zlé. Večer som si pekne pobehal mesto a spokojne išiel spať. Druhý deň ma totiž čakal famózny výstup na najvyššiu horu v okolí. Len pre predstavu, prišiel som iba v rifloch, v klasických zimných topánkach a bez nejakej špeciálnej výbavy. Šak v meste nebol sneh, takže pohoda. Odšlapal som si príjemných 5 km peši až pod kopec, kde som zrazu objavil krásnu vrstvu snehu, odhadom tak 30cm. V úvode to bola fantázia, rozprávková príroda, všetko fajn, až pokiaľ som neprišiel na rázcestie - doľava 0,8km, doprava 2,2km. Jasné, šak nie som kok, pôjdem skratkou. Hh. Čakalo ma najhorších 800 metrov v mojom živote, sneh postúpil približne na 50cm, kde dolných 30 bol pekný ľad. Tak som teda začal šlapať. Hmla bola asi taká, že som videl na 5 metrov pred seba a 5 metrov za seba, no povedal som si, že keď už som sa sem teda jebal, tak už si to vylezem až hore, možno dovtedy zmizne a niečo aj uvidím. Nie. V rifloch a zimných topánkach sa naozaj do extrémneho strmáku dobre nešlape, keď sa každým krokom zaboríte po členky do snehu a ešte sa vám aj fajnovo šmykne. Bol som asi v polke cesty, keď ma dobehla nejaká domáca týpena, teda rovno predbehla, čo sa ale dalo čakať vzhľadom ku jej výbave. Približne v polke prišla na rad dilema - vyšlapem to hore, alebo sa dole spustím na riti a prídem s roztrhnutými nohavicami a možno aj natrhnutým anusom až do mesta, lebo po nohách by som to v tej obuvi fakt nedal. Rozhodol som sa ušetriť moju riť. Po ďalšom utrpení hmla na chvíľu ustúpila a konečne som zbadal vrchol hory, vyzeralo to tak na 3 minúty. Zhukol som Hurá, týpena sa otočila, keďže ma asi poriadne nepočula a myslela si, že padám. Našťastie nie. Keď som prišiel k cieľovej rovinke, videl som tetu Nórku len bežať dole, hlavou mi prebehlo len to, že po tej riti dole fakt budem museť ísť, keď to hore nevyšla ani ona. Našťastie ma ubezpečila, že hore som za 5 minút, že ja to dole takto oblečený nedám a mám ísť hore. No fajn, keď už som po ceste myslel, že tam ľahnem a nechám sa zaviať snehom, už to nejako dám. Prišiel som hore a tam už ma to čakalo to, kvôli čomu som tam išiel.

Videl som holý kokot, hmla samozrejme neustúpila, dokonca bola asi ešte väčšia, tak som si rovno kúpil len lístok na lanovku a zviezol sa dole. Výhľad mal byť takýto:

Ten výhľad som si ale ešte v ten večer vynahradil nočným pohľadom z druhého kopca, na ktorý som sa už ale radšej vyviezol lanovkou. S odstupom času mal niečo do seba aj ten ranný výstup. Celý výlet bol ale lepší a lepší a tešila ma aj podpora ex-kamaráta Davidka, ktorý sa z tepla domova ujebával na mojom priblížení sa smrti. Šak ja mu to zase vynahradím niekedy inokedy :)