Ľavá, pravá...alebo čo zažili moje topánky

Keď v našej rodine prvý krát padla zmienka o Islande hovorila som si, že to je len výmysel alebo báchorka. Načo by sme preboha išli na Island? Hovorila som si v duchu a ani som si poriadne nevedela predstaviť čo ma tam čaká.

Nakoniec prišiel deň D a sedela som v lietadle smer Reykjavík. Nevedela som to ani poriadne vysloviť, tobôž nie napísať. Let bol veľmi rýchly a príjemný. Vlastne som ho celý prespala ako je mi zvykom a keď som sa zobudila už sme boli skoro na zemi. Na sopečnej zemi. Obula som si na nohy svoje obľúbené tenisky a poriadne ich zašnurovala. Keď som vystúpila z lietadla všade bolo svetlo. Ostala som prekvapená, nakoľko bolo už dosť veľa hodín. Nechápavo som sa pozrela na tetu a ona mi vysvetlila, že inak tu počas nášho výletu nebude. Bol jún a tma tu v tomto čase nebola vítaná. Nastúpili sme do áut kde nás už čakal náš sprievodca a dobrodružstvo menom Island sa mohlo začať. Hneď ako sme prišli na hotel, sme všetci poslušne vliezli do postelí a zaspali sme. Čakal nás predsa veľmi nahustený program a bez energie by to nešlo.

Zobudili sme sa do krásneho slnečného dňa. Otvorila som okno, aby som si overila akú obuv zvoliť. Usmiala som sa. Voľba bolo jasná. Tenisky. Dnes nás čakali vodopády. Keďže Island je známy tým, že na každom rohu nájdete vodopády, nemohli sme ich vynechať ani my. Prvý vodopád ktorý sme navštívili bol vodopád Seljalandsfoss. Nedokážem ani slovami opísať aké to bolo nádherné. Možnosť ísť popod vodopád je absolútne dokonalá a ten zážitok je neopísateľný. Samozrejme som pochopila, že moje milované tenisky, neboli dobrý nápad. Keďže všetko bolo mokré tak sa mi v nich poriadne šmýkalo a neraz som mala pocit, že do toho vodopádu spadnem. No našťastie ma moje tenisky nesklamali a ja som mohla aj ďalej objavovať krásy tohto sopečného ostrova. Druhou zastávkou bol vodopád s trocha menej krkolomným názvom ako predchádzajúci. Jeho názov je Skógafoss. Aby ste sa dostali na vrchol tohto vodopádu musíte prekonať niekoľko schodov. A aj keď za na vrchole zadýchaný, hneď vás to prejde. To čo uvidíte vám jednoducho vyrazí dych. Tak ako mne. Časť Islandu bola pre mňa ako na dlani. Musela som sa usmiať a nahlas zakričať. Pocit slobody bol v tom prípade úplne na mieste. Ani sme sa nenazdali a deň bol nakonci. Niekto by bol z toho smutný, že takýto krásny deň skončil, no ja som vedela, že zajtra ma čaká to na čo nezabudnem do konca svojho života.

Otvorila som oči, zavolala priateľovi na Slovensko a rýchlo som sa obliekla. Keďže dneska sme išli na ľadovec, voľba topánok bola jasná. Timberlandy alias traktorky. Všetci sme nastúpili do auta a dobrodružstvo sa mohlo začať. Cesta bola dlhá, ale stála zato. Videli sme niekoľko sopiek a dokonca jednej názov viem aj povedať. Áno je to Hekla. Mňa však zaujala iná sopka. Sopka, ktorá v roku 2010 vybuchla. Eyjafallajoekull. Doteraz mám z tejto sopky zimomriavky a samozrejme veľký rešpekt. Vedieť, že niečo tak obrovské je stále činné a môže kedykoľvek vybuchnúť je niečo o čom by ste radšej vedieť ani nechceli. Pri mojom dlhom rozmýšľaní a sopke a jej výbuchu som sa ani nenazdala a boli sme na mieste. Predtým ako som videla tento ľadovec som mala utkvelú predstavu akoby mal ľadovec vyzerať. Biely až priam priehľadný. To som si však neuvedomila, že som na mieste kde vidieť pozostatky výbuchu na každom kroku. Ľadovec nebol biely, ale čierny. Celý posiaty popolom. Postupne sa roztápajúci, kvôli meniacej sa klíme. Tento ľadovec sa volá Solheimajokull a my sme mali možnosť po ňom kráčať. Keď som predtým napísala, že vodopád bol neopísateľný zážitok, tak som klamala. Na tento pocit sa to absolútne nechytalo. Kráčať po niečom tak masívnom a a zároveň krehkom bol krásny a nezabudnuteľný. Hoci moje Timberlandy mi občas dovolili šmyknúť sa, prechod po ľadovci zvládli a som im za to nesmierne vďačná.

A ako tak sedím doma na posteli a píšem tento blog, prezerám si staré fotografie a spomínam na jedno z najkrajších miest aké som kedy videla a neviem sa dočkať kedy sa tam vrátim späť. A jedno viem iste, bez mojich topánok by som to nezvládla.