Tri mesiace čistého šialenstva

Modlím sa ale nebo nevidím, pretože ak sa dívam hore vidím len plafón a to divne blikajúce svetlo ako keby sa snažilo mi Morseovou abecedou niečo povedať. Škoda, skautka už nie som pekných pár rokov,takže z "tajnej" správy by bola len nečitateľná hatlanina.

Začala som sa modliť až tu v Pezinku. A to som zarytý ateista... Momentálne sa nachádzam na psychiatrickom oddelení A v nemocnici v Pezinku.

Bláznim. Moje myšlienky nie sú moje a mám pocit že mi ich tam niekto vkladá ako keby ste formulovali tabuľku vo Worde. Dostala som sa sem kvôli svojím poruchám, nerada by som konkretizovala ale mám pocit že sme dve.

Ja a moje choré ja. Nedávam jej meno pretože by sme sa len stotožnili a myslím že by to bol problém.

Bol presne piatok večer okolo jedenástej kedy na mňa moja mama zavolala záchrannú službu. Bála sa o mňa a hlavne o seba. Zaútočila som na ňu ale našťastie sa jej nič vážne nestalo. Nerada by som opisovala práve túto situáciu pretože mi z nej behá mráz po chrbte kam až som schopná zájsť. Alebo teda to moje choré JA?

Rozhodne tu nie som tá ,ktorá dáva otázky. Neverili by ste do akých hlbokých dier vás zavedie váš psychiater. Možno je to jeho náplň práce ale tie otázky vedia byť niekedy dosť nepríjemné. Pýtajú sa na podrobnosti o vašej rodine a hlavne vaších pocitov. Vždy som s tým mala problém. Mám strach sa zdôverovať a to len preto že by ľudia naopak mali strach zo mňa.. To bolo dôvodom prečo som vystriedala niekolko psychiatrov.

V Pezinku nie som prvý krát ale vždy sa tu ten pobyt na mne zapísal a zapíše sa každý krát.

"Budíček!" Kričí pani sestrička o 06:45 v Sobotu. Ťažko sa vstáva keď máte naordinovaných niekoľko liekov,ktoré majú tendeciu spraviť z vás chodiaceho Zombie. Problém by bol ak by ste nevstali do desiatych minút. Sestričky by sa vyhrážali tým,že vás zavrú do klietky a verte mi, byť tam dve hodiny je ako podávať si ruku s Luciferom. Ten kto je tu ešte tak trochu pri zmysloch,robí to čo mu sestra prikáže.

O 7:00 vás vyhodia z izby a zamknú ich. Vraj kvôli socializácií s ďalšími pacientami. Skúšala som s hocikým prehodiť pár slov ale sú tu ozaj prípady kedy musím zavrieť oči a tak trochu ignorovať všetko naokolo. Sú tu aj staršie ženy, ktoré skorej patria do domova dôchodcov ako sem. Zobudiť sa na to že s papučou stúpim do moču staršej pani nie je ozaj príjemné. Ale zážitky a moje traumy z pobytu zatiaľ nechcem moc riešiť.

Chcem len priblížiť verejnosti ako taký pobyt na psychiatrickom oddelení vyzerá, takže dúfam že vás moje príbehy budú baviť.

Pokračovanie nabudúce,,

L.J.