"Prečo ja?"-Príbeh bezdomovcov

Tento blog som nemal ani v pláne písať , najprv vznikla séria fotiek, až potom myšlienka na blog .

Ak ťa to zaujalo, tak pokračuj v čítaní, ale vopred ťa upozorňujem, že ak si sa sem prišiel odreagovať, alebo pozrieť si "fashion blogy", tak tu nehľadaj .

Začnem asi tým, že tento članok sa týka troch bezdomovcov, ktorí mi povedali ich príbeh .

Prvý bol pán na vlakovej stanici v Nových Zámkoch

Jeho meno vám bohužial nepoviem, kedže ani mne ho nechcel povedať .

Keď som sa ho opýtal ako sa volá, zľahka mi odpovedal :, "ľudí má zaujímať môj príbeh, nie moje meno, nie ?"

Prvá moja otázka bola: "čo ste robili pred tým ako ste sa dostali na ulicu?"

Pán : "Bol som šofér kamiónu celých 17 rokov. Chodil som len po Slovensku sem tam bola priležitosť ísť aj do zahraničia, ale nie vždy som ju využil, predsa len vtedy to bolo iné.

Ďalšia otázka bola: "ako ste sa dostali na ulicu?"

Pán : "Viete, ono človek si ani neuvedomí ako rýchlo sa tam može dostať.

mal som rodinu ,prácu, domov , lenže stačila jedna chyba a už sa to rútilo ako domino. So ženou sme sa rozviedli , ja som to zobral celkom zle , a jediné moje východisko bolo v alkohole , a v mojom povolaní byt alkoholikom je nemožné. Takže som razom prišiel aj o prácu , a z toho , že som prišiel o všetko ,som mal ešte vačšie depresie, takže som pil ešte viac . Keď som sa spamätal z toho všetkého, bol som bezdomovec bez práce .

Moja posledná otázka: "a robite aj niečo preto, aby ste zase žili normálny život?"

PÁN : "Áno, som na úrade práce a každý deň chodím pozerať inzerciu práce do blízkeho obchodu. Čo vám poviem. Božie mlyny melú pomaly, ale isto.

Ďalší pán sa volá Dušan

Tento pán nemá "miesto" alebo ako to nazvať.Zvyčajne prespáva na lavičkách pri vlakových staniciach ,alebo rovno na stanici . Je ochrnutý (chýba mu zapästie na lavej ruke) nebolo mu veľmi do reči ,takže mi k mojim otázkam povedal len tolko že: "Takto som nechcel skončiť, ale amputácia ruky mi zapričinila predčasný dôchodok, ale takýto dôchodok som si nepredstavoval".

Posledný pán je magister psychológie Mário. (Majo)

Príbeh tohto pána by si zaslúžil samostatný článok.

Je to pán vo veku 48 rokov, ktorý je na vozíku kvôli amputácií pravej nohy, o ktorú prišiel pred piatimi mesiacmi .Všetci vieme ,aká tažká je pre bezdomovca zima.

S Máriom sme sa rozprávali veľmi dlho, a aj tak mi nestihol na všetko odpovedať

Je mi jasné, čo vám všetkým teraz ide v hlave: "tak prečo je na ulici ?"

"Prečo sa nezamestná keď má titul?" Na ulici je preto lebo mal dve možnosti . Byť v zariadení pre postihnutých, kde je väčšina mentálne postihnutých, alebo vydržať dva roky a požiadať o sociálnu garzonku .

"Prečo musí vydržať dva roky ?"

Pretože náš štát nedá sociálnu garzonku relatívne mladému človeku , môže o ňu požiadať keď dovŕši 50 rokov .

"Tak potom prečo nie je v ústave?" presne nato som sa ho pýtal aj ja , jeho odpoveď ?

Mário : "Bol som tam tri týždne a zdalo sa mi to ako večnosť , nemal som sa s kým porozprávať zachádzali so mnou ako s mentálne postihnutým. Nemôžem povedať že, by mi tam chýbalo jedlo a posteľ , ale na ulici som sa citíl viac človekom ako tam.

- Na záver by som len chcel povedať , nech si z toho každý zoberie čo chce , a všetkým bezdomovcom som sa odvďačil kúpou jedla alebo prispením zopár drobnými.

Všetky fotky , z tejto série nájdeš aj na mojom instagrame :

@holub_marek_