24 hodín v Bruseli

Vyskytnúť sa v Bruseli je samo o sebe zážitok. Čokoľvek ostatné tiež. S pocitom, že celé mesto čaká na to, že naňho čakám som otvoril strešné okno a pristála na mne dažďová voda z nočnej prietrže. Okrem mňa a čerstvo opraných, suchých tričiek to skoro schytal aj môj počítač – pardón, Mac – ktorý som si na inteligenta položil na zem pod okno. Nevadí, veci sa uchnú a ja som sa aj tak chystal do sprchy. Ešte predtým sa dám na špičky a pozorujem strechy hlavného mesta Európy. Vľavo sú budovy, vpravo je červený hrniec a vo vánku cítim IG post.

Po studenej sprche, ovocí a údenej šunke sme vzali ruksaky na plecia a vyrazili smerom k Free Walking Tour. Stíhali sme len tak tak a to nás ešte čakalo 5 poschodí bez výťahu. Schodisko lemovalo psychycky labilné zábradlie tesne pred zrútením. Mama poznamená, že by tadiaľto mala problémprejsť s dvoma nákupnými taškami. O poschodie nižšie narazíme na nie úplne starý a zďaleka nie mladý manželský pár, ktorý sa pokúša viniesť trúbu – dole. Nakoľko žena má na nohách žabky a my nemáme čas, tak ponúkam svoje telo. Na moje prekvapenie, žena ho príjma a manžel ďakuje. Trúbu znesieme na prízemie, pred barák, poďakujeme sa hoci nemáme začo, oni sa poďakujú nám, radosti je na rozdávanie, ušlo sa aj okoloidúcim.

Milujem AirBnB. Kde inde sa vám stane, že musíte pomáhať susedom, znásilnia vás alebo si nájdete zničený byt? Sen, jednoducho.

Na rozmýšľanie nie je čas, bežíme na MHD. Naštastie, cesta je krátka, Brusel je malý. Na námesti, predtým ako budeme dve hodiny počúvať libertariánku s brethariánskymi sklonmi, hľadám v okolí specialty kaviareň, pretože mama nevie čo je flat white a ja nič iné ráno nevypijem. Podarí sa mi objednať po francúzsky a tri minúty som Emmanuel Macron, až kým nemusím vysvetlovať, že to chceme so sebou, take away, to-go. Stará dobrá angličtina.

Free Walking Tour je super. Od sprievodkyne, ktorá je po opici, sa dozvedáme, že Tin Tin je dielo belgického umelca, ktorý nikdy nevycestoval za hranice. Všetky inšpirácie na dobrodružné príbehy árijského chlapca a jeho príhodne bieleho psa zbieral v belgických múzeách na výstavách o Egypte, Grécku a podobne. Niečo ako terajší študenti, keď sa z nich dve hodiny pred deadlinom stanú odborníci na exponenciálne hodnoty molekulúl antického Grécka.

Z Belgicka sú aj Šmolkovia, čo minimálne mne spôsobilo šok. Neviem odkiaľ som si myslel, že sú, ale rozhodne by ma nenapadlo, že z krajiny z ktorej pochádzajú rovné uhorky a Sulík. Ešte viac ma bavila analógia s komunistickým režimom. Šmolkovia sú komunita pracovníkov, tzv. blue-collar, modrej farby pleti. Všetko medzi sebou zdieľajú, aj Šmolinku. Tatko Šmolko sa s bielou bradou a červenou čapicou vôbec nepodobá na otca komunistických myšlienok Karla Marxa. Vôbec. A Gargamel? Personifikácia západu, kapitalizmu a konzumu. Preto sa snaží Šmolkov premeniť na zlato.

Sám Marx tu s Engelsom azilovali. Mohli zostať pod podmienou, že nebudú šíriť komunistické myšlienky. Povedzme, že táto dohoda vydržala kratšie ako balík chipsov v triede. Obaja išlo naplno a vykrikovali pritom z okna domu na námestí časti ich spoločného diela, biblie komunizmu, Manifesta.

Taký je Brusel. Hlavné mesto Európy má naozaj kúsok z každého kúta starého kontinentu. Či uz nedokončené kilometrové ulice na štýl Tirany alebo architektúra Amsterdamu, Berlínu či Barcelony. Alebo 19 mestských časti, 19 primátorov. Skoro ako kandidátov na slovenského prezidenta.