Ako ma slovenská realita opäť raz dobehla

Slovensko jednoznačne je krajinou (ne)obmedzených možností. Vyznačujeme sa krásnymi ženami, dobrými vlastnosťami, bohatou prírodou a pár ďalšími, menej peknými skutočnosťami, ktoré sa, ak je možné, radšej nespomínajú. Dnes by som Vám rád rozpovedal môj príbeh o tom, ako sa mi každodenná, slovenská realita opäť nepekne pripomenula.

Všetko to začalo zapojením sa do jednej súťaže, ktorá sa uskutočnila na celom Slovensku, tentokrát už ako 21. ročník nemenovanej značky. Dovtedy som o ničom takom nepočul, no bolo mi jasné, že ak ide o celoslovenskú súťaž, v ktorej treba rozpracovať pomerne zložitý projekt časopisu (rozsah cca 10 strán, vrátane obalu) zaoberajúceho sa témou ''Spotrebiteľského života'' určite nepôjde o len o nejakú hlúposť. Samotná organizácia, ktorá uskutočňuje tento program už 21 rokov napísala na verejne dostupnú internetovú stránku rôzne tipy, rady a námety na to, ako uspieť vo výberovom konaní, ktoré bolo zastrešené pod taktovkou profesionálnej komisie. Výstupy našich práci teda hodnotil približne 8-členný tím poskladaný prevažne z odborníkov na danú tematiku. Toto všetko bolo organizované a finančne podporované:

Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Metodicko-pedagogickým centrom, a pár ďalšími asociáciami a združeniami, ktoré som sa rozhodol vynechať.

Na rovnakej stránke sa dalo dočítať aj to, že výhercovia môžu očakávať hodnotné ceny, ktoré si budú môcť prevziať počas dvojdňového pobytu na slávnostnom odovzdávaní v obci Červený Kláštor, v lone krásnej slovenskej prírody.

Po výbere výhercov ostalo už len jediné - osobné odovzdanie ''hodnotných cien''. Ako študent Obchodnej Akadémie v Trnave som sa teda musel vybrať na zdĺhavú a strastiplnú 8-hodinovú cestu naprieč celým Slovenskom (ktorú nám musela hradiť naša škola), kedy som mal možnosť otestovať takmer dokonalé socialistické vlaky spred 40 rokov. Jedinou útechou mi v týchto nepríjemných chvíľach bola výhra, ktorú sme s mojím tímom ukoristili. Mal som pocit, že práve toto bude jeden z tých mála momentov, kedy vyhrám viac ako len klasiku - pero a zošit, ktoré slovenské súťaže dlhodobo považujú za obľúbenú odmenu pre školákov. Po príchode do neznáma som sa teda neprestal čudovať. Najprv sme boli ubytovaní do niečoho mne osobne pripomínajúceho ''pseudochatku'' o rozmere asi 5 metrov štvorcových pre 4 osoby. Bolo jasné, že som v takejto situácii pociťoval pocity zmätenia a sklamania, no na nohách ma stále držala typická slovenská vlastnosť- nádej v lepší zajtrajšok. Nasledovala teda spúšť niekoľkých menej podstatných udalostí ako diskusia s ostatnými výhercami, výdatná večera, po ktorej sme si ešte museli objednať pizzu a nejaký ten večerný program, ktorý sme si museli sami zaobstarať.

Nastalo teda ráno osudného dňa D. Atmosféra sa dala krájať, nasľubované odmeny už každému stúpli do hlavy, pretože nič iné nám, bohužiaľ neostávalo. Vyzeralo to čoraz viac nádejne, kedže sme museli podpisovať prezenčnú listinu, ba dokonca aj potvrdenie o prevzatí výhry. Sála v Červenom Kláštore sa začala pomaly zapĺňať, a po príchode primátora obce Stará Ľubovňa som si v duchu hovoril, že to možno naozaj nebolo na škodu prísť až sem. Slušne a pokojne sme teda čakali kým sa vysloví meno nášho tímu a budeme môcť prevziať, čo nám právom patrí. Toto nanešťastie predchádzalo ďalšou tragédiou, alebo komédiou, alebo čo to vlastne bolo - moderátor súťaže pôsobil veľmi neprofesionálne a amatérsky, ako nejaký okoloidúci, ktorého schmatli organizátori na zastávke a dali mu 5€ do vrecka. Ospravedlnením mu bol azda iba úraz, ktorý utrpel ráno tohoto dňa.

Čakali sme teda, čakali, až sme sa načakali. Keď už konečne vyslovili meno nášho projektu, neostávalo nič iné, len sa vydať k organizátorom, odprezentovať ostatným, čo sme stvorili a vyzdvihnúť si odmenu. Prvá časť prebehla pomerne hladko a rýchlo, avšak to najlepšie ešte len prichádzalo. Každému z nás bola pridelená akási igelitová taška, ktorej obsah vyzeral asi nasledovne:

Táto povestná igelitová taška teda obsahovala nie jedno, ale až 2 perá. Nie jeden zošit, ale až neuveriteľné 2. Akúsi tašku s nálepkou Úradu pre bezpečnosť potravín v SR, malú knižku, ktorá je nepredajná (lebo je vydávaná ako darčekový suvenír, alebo niečo podobné) pohľadnicu Ľubovnianského hradu, prívesok s logom Enciánu (ozaj šupa) a utierku na okuliare.

Najväčšou fackou však bol samotný koniec, kedy sa vyjadril jeden český organizátor, ktorý pripravuje takúto rovnakú súťaž v ČR o tom, že síce sa u nich odmeňujú len prvé tri tímy, no odmenou im je 5-dňový pobyt (plne hradený ich nadáciou) v Štrasburgu.

A teraz zhrnutie toho, čo som sa na ''staré kolená'' znova naučil za toto dvojdnie?'

1. Žijem na Slovensku.

2. Slovenské výhry majú diametrálne odlišný charakter ako inde vo svete. ( sú to prevažne morálne výhry)

3. Ministerstvo školstva SR má veľmi podobný rozpočet, asi ako somálsky hokejový tím. (áno, taký naozaj existuje)

A v neposlednom rade som si pripomenul, že čo je vo svete nemožné, na Slovensku zvládneme ľavou zadnou (napríklad rozkradnúť, čo sa len dá a ešte sa tým chváliť). Pokračujme teda v zaužívanej slovienskej tradícii a dôverujme vyššie postaveným. Veď predsa len ich práca sa odráža všade, no najmä na diaľnici do Košíc, ktorú môžeme bezproblémovo využívať už od roku 2026.