Welcome in Cyprus

Keby sprostosť nadnášala, tak by som len v papuli zovrel rúčku kufra, rozpažil ruky a hajde, dvetisíc kilometrov vzduchom od Bratislavy. Žmurkaním by som zdravil divé husi nad Maďarskom a vlasy by mi len tak viali vo vetre. Deň pred odletom na môj trojmesačný cyperský reštart som si kupoval cestovné poistenie. Krok po kroku som on-line vyklikával, že čo si prajem poistiť. Dolámané paprče, nemoc, stratená batožina, prajete si aj asistenčnú službu na vymáhanie odškodného, v prípade meškajúceho letu, za dve päťdesiat? Ste sa načisto s koňom zrazili? Nevyhodím predsa do vzduchu toľký peniaz za takú sprostosť! Čo už by len mohlo z bratislavského letiska meškať? Splašené holuby z JRD Vajnory? Neletím predsa z Heathrow! Neskutočne ma tá ponuka pobavila.

Keď malo pravidelné letecké spojenie na trase Bratislava - Paphos meškanie už niečo cez päť hodín, dostal som rovnako neskutočne silnú potrebu požiadať personál letiska, alebo niektorého ochotného spolucestujúceho, aby ma poriadne nakopal do riti. Toto sa môže stať naozaj iba mne! Nuž, pekne mi to začína, povedal som si, keď nás začali cez amplión zvolávať k bráničke. Priateľom som cez Facebook napísal rozlúčkový status. Nemal som z toho dobrý pocit. Bál som sa, že meškanie lietadla nespôsobila oneskorená dodávka akciových parfémov Calvin Klein, na ktoré čakali niekde v Barcelóne, ale vymlátené ložisko na ľavom motore. Alebo nejaká trhlina na trupe, ktorú pre krátkosť času fixli izolačkou či náplasťou z lekárničky. Dokumenty o leteckých tragédiách už viac pozerať nebudem.

Na letisku v Paphose som si najskôr vystal šóru pri kontrole dokladov, oni totiž nie sú v Schengene, potom nejaký ten čas pri páse s batožinou. Kým mi taxikár nakladal batožinu do kufra, suverénne som mu sadol za volant. Pozerám, jak teľa na nové vráta, že či mi jebe, či som osprostený z toho letu a neviem, kde je sever, či čo. Pánko sa iba rehotal, zjavne je zvyknutý, že mu ľudia sadajú za volant. Na diaľnici, cestou do Limassolu, sme spolu hodili reč. Všimol som si, že autá tu majú tabuľky s EČ vpredu biele a vzadu žlté. Vraj, že biela odráža slnečné lúče a oslepuje ostatných vodičov. Autá z požičovní majú obe tabuľky červené, údajne, aby miestni vedeli, že “pozor, toto je pomätený pošuk z cudziny, isto ti vbehne do protismeru”.

Cestou som očumoval krajinu. Taký klasický južanský ráz. Ako keď ste v Chorvátsku alebo Španielsku. Nič výnimočné. Možno o tri zelené buriny naviac. Ubytoval som sa v malom hoteli na ulici Arcibiskupa Leontia, kde som mal pôvodne stráviť len jednu noc. Dorúbal som sa sem totiž v čase, keď tu slávili Veľkú noc a týpek, s ktorým som mal dohodnutú garsónku cez Airbnb, bol odcestovaný mimo mesta. On mi ten hotel odporučil, lebo že je kúsok od bytu a za dobrú cenu. Izba bola malá, ledva tam tú posteľ narvali, aj odžité už toho mala svoje. Sprchový kút bol integrovaný so záchodovou misou a umývadlom na metri štvorcovom, televízor, s uhlopriečkou o veľkosti A5, trčal zo stropu. Ale tak, hovorím si, hlavne, že je to čisté a tricku za noc, čo tu riešiš, chlapec?

Chlapík ojebal celé Airbnb a skontaktoval sa so mnou napriamo. V tom ich mesendžeri napísal svoje číslo slovne po slovensky. Hovorím si, ty si aký hochštapler!? Na Slovensku by by si bol ako ryba vo vode! Stretli sme sa na druhý deň, že mi ukáže byt. Nie síce ten, ktorý mi mal prenajať, lebo bol práve niekym okupovaný, ale iný, ktorý je o poschodie nižšie, no vraj úplne rovnaký. Už mi to smrdelo. Zrekonštruované štúdio, veľká izba s gaučom, telkou a posteľou, samostatná kúpeľňa, kuchynský kút a balkón. Pre jedného ideálne! Keď mi zarval, koľko za to chce, vymlátilo mi ističe. “Vieš, na Cypre je strašne horúco a bez klímy tu skapeš do troch dní. Nie teraz, ale o také dva týždne určite. Elektrina je drahá a nechcem od teba depozit...” išiel si svoje. Ako bonus mi zadelil, že ak mám záujem, tak si musím počkať ešte 5 dní, kým bude byt voľný. Celé popoludnie som prerumázgal, ako Matečná na tlačovke.

S ubytovaním to tu nie je žiadna sranda. Na jednej strane, je veľmi ťažké vôbec niečo nájsť na krátku dobu, na druhej ruke si tu za to pýtajú nehorázne peniaze. Pes je zakopaný v tom, že z malého mesta, o veľkosti Žiliny, sa v krátkom čase stalo centrum biznisu celého ostrova. Podľa oficiálnych štatistík majú okolo stotisíc obyvateľov, no v skutočnosti je to minimálne dvakrát toľko. Tisíce pracovníkov zo zahraničia. Basementy medzinárodných firiem, asi kvôli daniam a praniu. Bývať v centre mesta je luxus. Mnoho ľudí dochádza z priľahlých dedín, či dokonca z Larnaky alebo Paphosu, lebo je to lacnejšie. Situácia na realitnom trhu je taká, že čivava jebe bernardína. A viete si predstaviť, ktorý z nich je dopyt a ktorý ponuka.

Potlačil som v sebe frustráciu spôsobenú štrapáciami s ubytovaním a zameral sa na školu. Je vzdialená asi dvadsať minút pešo od hotela, cez dve ulice hore kopcom. Po úvodných formalitách a testoch, do akej úrovne ma zaradiť, som nakoniec skončil v triede, kde nás bolo päť študentov a učiteľka, asi 45-ročná pani, Meggie. No ale mega piča! Na úvod nám pol hodinu, preafektovaným prízvukom, oduševnene vysvetľovala, že pochádza z Walesu. Nakreslila na tabuľu mapu Británie, aby sme si vedeli predstaviť, že kde to asi je. Vyzeralo to skôr ako zdegenerované embryo somára afrického, než mapa UK. Patrične dôležito nám vylíčila, že tam vyštudovala drámu a divadelnú vedu, ale tak nakoniec sa teda rozhodla presťahovať na Cyprus. By som teda chcel vedieť skutočné dôvody.

Po svojom nekonečne dlhom antré nás vyzvala, aby sme sa predstavili a povedali niečo o sebe, lebo že je “very curious”. Keď na mňa prišiel rad, hovorím “I am Martin, I am from Slovakia, I am 32…” “Thank you very much, Martin,” zrušila ma ako žiadosť o nájomný byt a s klipkajúcimi očami a nepríčetným úsmevom sa otočila k dievčaťu na druhej strane učebne, že “What about you, cutie? Where are you from? Tell me something about you.” Hovorím si, však dobre, moja, aj tak som nemal v pláne ti tu vyrozprávať celý svoj životopis. Hoci nás tam bolo päť, nezapamätala si meno ani jedného. Preberali sme Present Perfect Simple na príkladoch z učebnice, kde sa riešilo, aké povahové typy sú jednotlivé národnosti ako turisti.

Písalo sa tam, že Briti sa vraj nevedia poriadne pobaliť na dovolenku a polovicu veci zabudnú, potom to všetko musia kupovať na mieste, a tak majú doma sedem fénov a štyridsaťdva párov flip-flopov. “That's interesting! Ha ha ha! And what about Macedonia?” klipkajúcimi prešminkovanými očiskami, vyškerene pozerá na mňa. “I'm from Slovakia,” hovorím jej so zdvihnutým obočím, ako keď vám v pondelok niekto povie, že je streda. “Oh, so sorry, my dear,” zaafektovala a išla si ďalej svoje. Asi po hodine sme riešili, že turisti z nejakej krajiny (no zaboha si nespomeniem, z ktorej, a v tých papieroch sa mi isto nechce hrabať) na dovolenke v reštaurácii vychvália do nebies všetko, čo im dajú na tanier, aj keby to bola čerstvá grcanica. “How about tourists from Jugoslavia?” pýta sa a zas pozerá na mňa!

Keď to urobila tretikrát, a už si teda nepamätám, akú pičovinu zas zarvala, dvetisíc mega ampérov a tristo barelov ropy do mňa vošlo, para pod tlakom 50 barov mi šľahala z uší od zúrivosti, postavil som sa a odišiel si zapáliť pred budovu. Tak takáto britská mrochta, čo sa celá zožrala na raňajky, ma tu teda angličtinu učiť nebude! My ju platíme a ona by nám mala trčať z riti, nie my jej. Tvári sa ako pupok sveta a pomaly očakáva, že si od nej budeme pýtať podpis karty! Keď mi tlak klesol na priateľnú hodnotu, nabehol som na študijné, že teda takýmto spôsobom kamaráti nebudeme a žiadam zmenu učiteľa. Našťastie, ubezpečili ma, že je to len dočasné riešenie, kvôli Veľkej noci a dovolenkám, a že budem mať iného pedagóga. Ona vraj učí beginners a tí, predpokladám, majú jej výlevy a povýšeneckosť u riti. Dúfam teda.

Po troch dňoch sa v tej hotelovej izbe nedalo vydržať. Nebol tam šatník, a tak som mal všetky veci rozhádzané po manželskej posteli, nechával som si len úzky pás vpravo pri okne, aby som mal kde spať. Proste chaos a bordel, asi ako na súčasnej politicko-spoločenskej scéne na Slovensku. Popoludnia som trávil bezcieľnym labzovaním po meste alebo som vysedával na terase pred hotelom, šuchajúc či ťukajúc palcom po displeji telefónu. V lepšom prípade som si robil domáce úlohy. Za kamarátov, s ktorými som mohol pokecať, som tu mal len milú dámu recepčnú, ktorá mi k poháru whisky vždy dala aj pollitrovú fľašu minerálky a sáčok orieškov zadarmo a staršieho pána v kiosku oproti. Lebo keby som chcel pozerať telku na izbe, potreboval by som ďalekohľad.

Toto je u Cyperčanov jedna z vlastností, ktorú si budem nadosmrti vážiť. Ľudia sú tu milí, usmievaví, vždy radi a ochotne pomôžu alebo aspoň kamarátsky pokecajú. O čomkoľvek. A na rozdiel od tej britskej fuchtle zo školy, všetci vedia, kde je Slovensko a minimálne 80 percent z nich vie aj to, že naše hlavné mesto je Bratislava. Samozrejme, že aj tu výnimky potvrdzujú pravidlo, ale všeobecná nátura je taká, že úsmev na tvári je “must” a keď sa kohokoľvek na čokoľvek opýtaš, tak namiesto toho, aby ťa - ako je to u nás zvykom - poslal do psej matere, tu z toho urobia misiu a tešia sa, že ti môžu pomôcť. A nezištne. Oni už totiž dávno pochopili, že s odutým ksichtom, neochotou a nedajbože homofóbiou (srdečne pozdravujem tetušku, majiteľku rodinného penziónu Roháč v Zuberci na Orave) tu ďaleko nezájdu.

Jednou z prvých vecí, z ktorých som tu bol vymlátený jak žito, boli divé mačky. Celé mesto, celý ostrov je nimi okupovaný. Najčastejšie sa zgrupujú okolo kontajnerov a odpadkových vriec, ktoré tu domáci nechávajú len tak voľne pohodené po chodníkoch. (Ale o cyperskej odpadovej politike nabudúce.) Ono, však hovorím si, čo ti taká mačka urobí? Veď to predsa nie je krvilačná beštia! V najväčšej pohode si kráčam večerným mestom, keď tu zrazu z modrého vreca, pohodeného na “pavemente” v tmavom kúte, vreštiac jak zmyslov zbavená, vyskočí na mňa vypelichaná mršina! Ak by mala byť pravda, že každé takéto vyľakanie človeka oberie o päť rokov života, tak som už dávno mŕtvy.

No nič to, však cicky si tu nažívajú v harmónii s človekom, a to je super. Ale to by ste mali zažiť, čo to tu je, keď sa to začne jebať! Ó májn goš! Také rošambo, to si neviete predstaviť. Asi tretí deň na hoteli ma uprostred noci prebudili také zvuky, že konečná, hotový horor! Vydesený som vyskočil z postele a utekal k oknu, že tam reku asi režú malé deti zaživa, či čo (číčo) a idem volať 112! Len matne sa mi niečo marí, a asi nie z prírodovedy na základke, že oni to tam majú s tou jebačkou trochu komplikovanejšie. Že kocúr má nejaký pazúr na kokôtiku, a že chuderku mačku driape v pošve, a preto tak kvíli? Hrôza čo i len pomyslieť! Pochopiteľne, bola to pre mňa jedna z prvých tém, ktoré som riešil s miestnymi.

Situácia sa má nasledovne: Legenda hovorí, že dávno, pradávno v minulosti sem nabehla bohyňa Helena. Vraj z Grécka. No, bohyňa... Jedni tvrdia, že bohyňa, druhí, že svätá Helena. Jedni, že z Grécka, druhí že z Egypta. Nuž, sami sa nevedia dohodnúť a ja to mám v zásade dosť na saláme, či bola svätá a odkiaľ vlastne prišla. Každopádne, nabehla sem nejaká tetka Hela, a keďže vraj bol celý ostrov plný hadov, tak sem dotrepala svoje štyri (či koľko ich bolo) mačky, aby tie hady požrali. Tak sa tu nakoniec pomnožili a spokojne si tu v desaťtisícoch, spolu s ľuďmi, nažívajú dodnes. A ja spolu s nimi. Miestni ich majú radi, rešpektujú a kŕmia ich. Proste, ukážka spolupatričnosti. Ozaj, čo som to zachytil o potkanoch na Kamennom? Či sa mi to len snívalo?

Dva dni predtým, ako by som sa mal presťahovať z hotela do skurvene drahej garsónky a stále som nič lepšie nenašiel, vybral som sa do centra na večeru. V reštaurácii pri Limassol Castle som si objednal pivo a grilovaný, ten ich slávny, syr halloumi. Pri vedľajšom stole sa partia miestnych náramne na niečom bavila. Keď som dožul, pýtajú sa ma, či im môžem požičať oheň. No a hneď otázky, “where are you from?”, “what are you doing here?” a veď však, prisadni si ku nám, ak chceš. Nebolo mi treba dvakrát hovoriť. Keď sa ma spýtali, kde tu bývam a povedal som im meno hotela, spustili taký rehot, ako keď priemerná Slovač sleduje v telke Kredenc, až im slzy tiekli. Pozerám, že “what the fuck, what's fucking funny, guys?” Tak, prosím pekne, ten hotel, ktorý som tu okupoval, je preslávený tým, že tam ľudia chodia na hodinové jebačky.

Bolo mi veru divné, že na to, aký je malý, stretávam až príliš často rôznych ľudí, ale nevenoval som tomu pozornosť. Keď som už vedel, aký je “main business”, začal som dianie na recepcii sledovať pozornejšie. A fakt! Nechodili hlavným vchodom, ale zo zadu, aby ich nikto nevidel. Zamračený, pupkatý pánko na starom mercedese s mladou cickou - check in 15:30, check out o 17:00 - odchádzal vysmiaty jak lečo. Dievča sa dvakrát nadšene netvárilo. Panička v strednom veku, oháknutá, no isto nie v H&M, s mladým nabúchaným zajacom - check in 16:00, check out 18:15. Uprostred noci som z vedľajších izieb počul zvuky. Podobné, ako robili tie mačky na ulici. Tieto však mali občianske preukazy.

Nuž, oni sa jebali navzájom a mňa iba fakt, že nemám kde bývať a dilema, či idem zobrať tu skurvene predraženú garsónku alebo si nájdem nejakú ubytovňu...