Vycestoval som, ale navždy. Pred mojím domom totiž strieľali ľudí

Chcem vám porozprávať príbeh, ktorý sa ma osobne dotkol. Odovzdať vám myšlienky a slová človeka, ktorý bojoval s vlastným osudom a neraz sa postavil na piedestál: život či smrť? a vydal sa do sveta s čestnou dávkou odvahy. Jeho slová ma viedli zamyslieť sa nad tým, že sme až príliš zaškatuľkovaní a pohodlní.

My cestujeme, pretože chceme. On išiel, lebo musel

Ako som stretla Endrita, opisovať nebudem. Teleportujme sa už na trnavské námestie a na príjemnú kávu, kde sedím s kamarátmi a Endritom. Pochádza z Albánska, no na prvý pohľad ani nespoznáte, že je cudzinec. Husté kučeravé vlasy, príjemný úsmev a sympatický vzhľad 28-ročného študenta medzinárodného politického práva v Terame, v Taliansku, vás vytrhne z dávky každodenného stresu. Endrit je dušou aj telom priebojný chlapec, ktorý ovláda až 7 jazykov - taliančinu, portugalčinu, gréčtinu, angličtinu, španielčinu, francúzštinu a svoj materinský jazyk - albánsky.

Viete, prečo ovláda Endrit vo svojom veku 7 jazykov? Lebo sa nebojí. Aj to je jedna z jeho vlastností. Po taliansky sa začal učiť, keď mal šesť a pozerával futbalové zápasy. "Športoví komentátori rozprávajú čírym jazykom. Nalepilo sa to na mňa..."

Zdroj: archív E.

Endrit ostal ako malý sám s bratom a mamou, jeho otec odišiel ilegálne z Albánska do Talianska. Keď mal Endrit 18, urobil to isté. Jeho zámer bol odlišný; nechcel sa iba ilegálne skryť a báť sa celý život. Hľadal nádej pre lepšiu budúcnosť, chcel pracovať, mať rodinu a šťastný život.

"Chcel som odísť, nemal som žiadne príležitosti ani možnosti pre moju normálnu budúcnosť."

Mal 18, keď skončil strednú. V Albánsku hral futbal, ktorý má rád aj dodnes. "Mal som dostať aj zmluvu, ale z toho platu by som nevyžil," hovorí Endrit.

Po skončení gymnázia kontaktoval muža, ktorý pomáha ľuďom dostať sa von z krajiny. To ešte nevedel, že ho vonku čaká lepší osud, ale tvrdá a náročná cesta.

Bežal cez hory, pred zrakmi vojakov a vo vlastnej vidine zrelého JA

V jednu noc mal Endritovi muž zavolať, aby nasadol do autobusu. Spolu s ním odviezol ostatných ľudí na juh Albánska a na hraniciach s Gréckom ich vysadili.

"Išli sme 4 dni a 3 noci pešo cez hory. Dvakrát nás naháňali vojaci. Videli nás, no my sme ušli. Nebolo to jednoduché, " odmlčí sa Endrit a ja si so sklenenými očami odpijem z kávy. Z jeho rozprávania necítim žiaden pátos, ale silnú emóciu. "Vieš, boli sme bez vody. Viac ako jeden celý deň. Potom sme našli špinavý potok, ale boli sme tak smädní, že sme pili aj tak, " dodáva Endrit.

Zdroj;

Dramatický prechod do Grécka pokračoval. Z tepla do zimy, zo zimy do tepla, do ešte väčšieho tepla... Do jednej dodávky dali až 24 ľudí . Strávili v nej dlhšie ako 8 hodín. "Cestou do Atén nám bolo príliš horúco, keď som vystúpil, moja telesná teplota mala 42°C," hovorí Endrit. V Aténach už svitalo na "lepšie časy" - zotrval istú dobu u tety, ktorá v Grécku dlhodobo žije. Jeho cesta sa neskončila, práve naopak, toto bol začiatok.

Za hranice bežných možností

Keď sa Endrit dostal z horúčok, musel začať riešiť situáciu, ako sa dostane za otcom do Talianska. V Aténach sa stretol s mužom, ktorý mu vydal falošný pas za 1 500 EUR. Bolo na ňom rumunské meno, ktoré nevedel vysloviť. Začínam byť zvedavá - Endrit, nebál si sa?

Jasné, že sa bál. Strach prežíva každý z nás. Niekoho zväzuje viac, niekoho menej. Strach je najrozšírenejšou ľudskou emóciou. Je to ako cit v prstoch... (zdroj: J. Werich: Fimfárum). "Mal som šťastie. Povedal som, že som bol na dovolenke a pustili ma do lietadla," opisuje svoju cestu z Grécka do Talianska Endrit. Moja zvedavosť sa stupňuje - Čo by sa stalo, keby ti na to prišli?

Endrit ma dostáva do obrazu: "Zbili by ma a poslali späť do Albánska. Ak by v Albánsku videli, že mám falošný pas, išiel by som do väzenia alebo by som musel zaplatiť 12-tisíc EUR."

Moja zvedavosť naberá grády vol. 3 - Kde si bral neustály impulz ísť ďalej a bojovať o svoje budúce JA?

Endrit hovorí, že mu jeho rodná krajina chýba, ale keď mal 8 rokov, v krajine zúrila občianska vojna. "Často som videl, ako sa deti hrajú v Albánsku so zbraňami. Dva metre predo mnou padali mŕtvi."

Zdroj;

Dodáva, že v Albánsku bola situácia skutočne ťažká. Aj preto ich otec nechal samých a odišiel. Endrit hovorí, že v Albánsku ťa môžu vykradnúť, napadnúť, ublížiť ti. Po uliciach je veľa vojakov, keďže kriminalita je skutočne silná. Dnes už je situácia lepšia. "Polícia príde do pár sekúnd," hovorí. Zároveň mi s úsmevom ukazuje fotky, kde mnoho turistov chodí na dovolenky. "Veď to vyzerá ako Male Divy, hovoríme o tej istej krajine?" smejem sa.

Zdroj; Albánsko je ostatné roky vychytanou turistickou destináciou

Začiatky sú vždy ťažké, jeho chcel osud na talianskej univerzite

Prvý rok žil v Terame Endrit ilegálne, potom si začal vybavovať oficiálne papiere. Falošný pas spálil. " Mám šťastie, že som v Taliansku stretol veľa dobrých ľudí, ktorí mi ukázali, že život sa dá žiť aj inak, ako násilím a v strachu," hovorí so širokou dávkou skromnosti a šťastím Endrit.

Veľa mu pomohol otec, jeho brat je mu najlepším priateľom. Po istom čase prišli do Talianska za ním aj brat, aj mama. Otec bol od rodiny odlúčený 12 rokov, dnes žijú s mamou v L'Aquille, 70 km od Endrita.

Zdroj: archív E.

Endrit najskôr pracoval ako záhradník. Potom pracoval pre ľudí so zdravotným postihnutím a vďaka tejto práci dostal aj povolenie na dobu neurčitú. Neskôr začal pracovať na stavbe, nakoľko nemal iné možnosti. "Každý deň som strávil 12 až 13 hodín na stavbe a s veľmi slabým platom, menej než tri eurá na hodinu," hovorí Endrit.

"Takto to však ďalej nešlo. Nebol som si istý, či to ďalej chcem, no nemal som na výber. Veľmi si rozumiem s bratom a bez môjho vedomia sa rozprával s mojou rodinou - chcel ma prihlásiť na univerzitu. Podporili ma a ja som súhlasil tiež," hovorí Endrit. Medzinárodné politické štúdiá boli u neho tým pravým, dokonca zoštátnicoval skôr. Po dokončení školy chce odísť do Londýna.

Zdroj: archív E.

Zdroj: archív E.

Vnímaj samého seba TU a TERAZ

Endrit hovorí, že sa so xenofóbnymi sklonmi (strach z cudzieho, pozn. aut.) alebo diskrimináciou stretol aj v Taliansku. "Ľudia sa Albáncov boja. Majú nás zaškatuľkovaných, že niekomu ublížime. Ja som sa často len niečo spýtal, alebo niekoho pozdravil. Na univerzite to je iné, ľudia ma podporujú, rešpektujú a sú veľmi priateľskí," hovorí.

"Často som sa cítil na univerzite ako doma, spolužiaci ma pozývali k sebe domov, máme veľmi blízky vzťah," s úsmevom dopĺňa Endrit. Na päťmesačnej multispoznávačke kultúr rôznych chutí sveta bola aj Zuzka, ktorá s Endritom bývala a študovala s ním na univerzite. "S tým som sa stretla aj ja. Sú voči sebe veľmi otvorení a priateľskí, navzájom sa počúvajú, jedia spolu raňajky, obedy, večere, chodia spolu na kávu a vnímajú samých seba navzájom," hovorí Zuzka, ako reagujú na Endrita jeho spolužiaci v Taliansku.

Následky jeho divokej minulosti trvali dlho, vysporiadal sa však sám. Keď zaspával, trhal sa zo sna. Niekde v jeho podvedomí ešte stále zúrila vojna, no v hĺbke duše svoju krajinu má rád. Endrit, thank you for your honesty.

Tento príbeh nemá záver, má len myšlienku:

Nie všetci cestujeme, lebo chceme.

Niektorí cestujú, lebo...

Tento blog vznikol počas Endritovej (aktuálnej) traineeship na FMK UCM v Trnave.

Za jazykový support ďakujem Zuzke, za fotky Endritovi a aj za to, že sa rád delí so svojimi myšlienkami.