Just a moment to decide

Z tiahlej ulice klesajúcej od lesa smerom ku kostolu sa okrem spevu vtákov v neďalekom parku ozývala prázdnota. Voňalo ihličie, vlhké a lesklé.

Prázdno bez šumu lístia, pokrikov naháňajúcich sa blonďavých detí s vláskami v copíkoch, dokonca ani len cyklista neprešiel za dlhú, dlhokánsku chvíľu. Obďaleč sa z ničoho vynorilo len pár tichých starších párov držiacich sa za ruky, pokojne prechádzajúcich a s obdivom sa dívajúcich na tlmené slnečné lúče nad čarovnými kopcami. Vlnovíté biele kopovité oblaky obijímali posledné lúče slnka. Predavači na ulici sa usmievali od ucha k uchu, akoby mal ich úsmev povedať, že sú turisti vítaní srdečne a s otvorenou náručou.

Tmavý večer naberal svoje kontúry a vzduch strácal na teplote. Vlhkosť zo zeme stúpala a nad zemou bolo vidieť jemnú bielu paru pohybujúcu sa do strán.

V malej útulnej kaviarničke na rohu však život pulzoval v žilách mladej krásnej dievčiny, sediacej na samom konci priestoru. Popíjala červené víno z ktorého jej pery chytili modrastý nádych, akoby chceli ukryť nádhernú marhuľovú farbu, ktorá dopĺňala jej hlboký, vrúcny pohľad. Cez plecia si prehodila šatku s ružami vyšívanými pestrofarebnými niťami.

Jej nevinnosť podčiarkovali svetlo modré šaty. Voňali za domovom a ženskosťou. Len ťažko sa k nej mohol niekto priblížiť, aby cítil dotykom, ako ju nežne hladia na koži. Pohrával sa s nimi vietor a myšlienky všetkých mužov, ktorí dnes prešli okolo a nechali si hlavou prejsť nenútené pravidelné pohyby jej vlniacich sa bokov a jej ženského lona. Nečakala na nič, ani na nikoho. Len si odpila dúšok červeného a čítala z tvári prechádzajúcich spokojných chodcov. Vôbec nie je kam sa náhliť. Sedela vystretá rovno a na perách mala jemný úsmev. Akoby jej práve niekto oznámil, že je krásna.

Nebola na tomto mieste a v tomto okamihu sama, ktorá vnímla svoju ženskosť. S každým nádychom akoby privolávala spoločnosť protipólu.

Bol vysoký a kráčal sebavedomo. Hneď si ho všimla. Mal hnedé vlasy a nádherné lícne kosti. On ju nevidel. Pozorovala ho a cítila sa v tej chvíli, akoby celý svet čakal, ako zareaguje. Sledovala ho akoby cez kľúčovú dierku. Zapáčili sa jej jeho ruky, ktoré mal pevné, silné a krásne tvarované. Ako by priam volali: ,,skoč mi do náručia''.

On svoj krok spomalil, chcel zamieriť do vedľajších dverí budovy, no vtom si ju všimol. Za krátky okamih mal jasnú predstavu. Všimol si len rozpustené plavé vlasy, ktoré nevedel prečo, preňho signalizovali, že je slobodná a voľná. Nie príliš komunikatívna a možno uzavretá do seba. Bál sa čokoľvek riskovať. Bál sa, že by nepatril do jej sveta. Vošiel teda do dverí budovy, kde sa zastavil a ostal chvíľu stáť sám, so všetkými svojimi myšlienkami.

Čoho sa bojím?

Kto je to dievča?

Čo ak môj prvý pocit a zdanie klamú, aby ma odradili, od voľby, ktorú som mohol uskutočniť?

Prečo mi rozum bráni pred dobrodružstvom?

Čo ak by môj prvý krok vyvolal jej pozitívnu reakciu?

Pobozkala by ma, ak by som ju odprevadil domov?

Ona rýchlo dopila pohár svojho vína a chystala sa na odchod. Jeho síce stratila z dohľadu, ale vedela, že naňho ešte narazí. Vystrela sa, vypla prsia tak, aby jej reč tela hovorila o jej dobrej nálade, pripravenej na súhru a kontakt. Hlboko sa nadýchla, zubami si prešla pomaly spodnú peru a rozhodla sa prejsť okolo neho tak, aby na to nezabudol. Vykročila smerom na ulicu, jej podpätky klopkali a odhaľovali jej nádherné dlhé nohy. Pomaly míňala dvere, do ktorých vošiel. Chvíľu predvídala. Výjde náhle von, či ostane dnu?

On práve vychádzal.

Stretli sa.

Bol to len moment.

Pohľady, iskra, nadšenie, ktoré vyvolalo u oboch pozorovateľskú túžbu. Túžbu nahliadnuť pod povrch, vidieť viac, ešte viac, viac ako sa dá. Zistiť, niečo, čokoľvek, meno, kto si, hocičo, čo si s tebou počnem, pokiaľ ma necháš zájsť. Nech nezostane nič ničím. Nech z toho urobíme niečo.

Naklonila hlavu nabok, usmiala sa a prižmúrila oči. Bol to presne ten výraz, ktorý volá o pomoc. Hovoril: zachráň ma, som maličká srnka, ktorá sa v lese stratila od svojej mamky a čaká na silného odvážneho bojovníka, ktorý si ju vezme do náruče a bude ju nežne hladiť a usmievať sa na ňu z výšky. Taký, čo naňu nebude mieriť, ako tí ostatní. Zasype ju láskou a nehou, ktorú mu ona, ako lesné stvorenie nekonečne a bezpodmienečne vráti.

On sa však rozhodol ustúpiť. Je volanie nezachytil a príbeh si nevypočul. Urobil krok bokom a pridal na tempe. Pousmial sa nesmelo a bez hlbšieho premýšľania vykročil opačnou cestou ako ona.

Ona sklamane a smutne zrýchlila.

Predavačka na ulici sa pozerala a krútila hlavou. Cítila voči mužovi zvláštnu nenávisť a nepochopenie.

Prečo nechá tak nádhernú ženu odísť? Keby som to bola ja, poriadne mu ukážem, o čo prichádza. Pritisla by som sa oňho a ospravedlnila sa, že som takto omylom narazila. Veď by videl, aká som zbraň, ktorá je schopná zabiť jeho túžbu s úsmevom.

On sa po krátkej chvíli boja vo svojej vlastnej hlave zastavil, chytil sa rukou za bradu a stisol pery k sebe. Rýchlym pohľadom do zeme začal vytvárať film. Bol zrazu nepokojný a cítil sa vinný. Vzápätí sa otočil, aby ju ešte raz mohol uvidieť. Aspoň pozrieť sa, keď sa na viac nezmohol.

Ten jeden pohľad, ktorý sa mu vryl do pamäti, ako trvalá spomienka na moment, ktorý uplynul ale preňho nikdy neskončí.

Daj mi ruku, chyť ma.

Postarám sa o teba.

Chcem sa dotknúť tvojej jemnej pokožky, lesknúcich sa vlasov privoňať si k nim.

Mal v hlave jasno.

Vedel presne, čo povedať, akým tónom a silou v hlase.

Bolo však neskoro.

Ona tam už nebola.

A ani sa nikdy nevrátila. Nechcela, aby ju objavoval, skúmal a zamiloval sa do nej človek, ktorý od nej odišiel bez povšimnutia.

Nechcela byť jeho druhým pokusom ani skúšajúcou a čakajúcou iskrou nádeje, ktorá by možno nikdy nevzbĺkla. Nevytvorila by oheň, po ktorom tak túžila.

Odišla sama aj keď nevedela, ako veľmi ho sklamala- ako sekunda času rozhodla a o rokoch ich životov.

Ako nádej, ktorú mal, vyfúkla z jeho hlavy ako jesenný vietor odfúkne najkrajšie farby lístia a prinesie zimu.

Spiacu a mrazivú. Chladnú a plnú nesplnených snov. Ako rozprávky. Tie ktoré milujeme, ale predsa nežijeme.

D.