Za noc s pastierom pozbieraj výkaly a ešte ti k tomu dáme kopanec pod koleno

Kráčam fotegenickou hnedastou dolinou, stúpanie je príjemné, rovnomerné, len slnko už viac berie ako dáva. Pred štyrmi hodinami som vyrazil z dediny menom Boľševik, bezvýznamnej usadlosti v Kirgizsku neďaleko mestečka Kochkor.

Týždeň predtým sme sa vyštverali k jazeru Ala Kol. Zažili sme zelenú alpínsku krajinu, s vysokými ihličnanmi dole a tyrkysovým jazerom vo výške tritisíc metrov nad morom. Stretli sme len zopár turistov a nevtieravých domácich.

Tu, v strede Kirgizska, s cieľom dôjsť k jazeru Kul Tor, som už kráčal sám, keď stretávam štvoricu ľudí. Starého pánka, malé dievčatko a dvoch mladších pastierov. Lámanou ruštinou si vymeníme základné informácie. Ľuďom tu v krajine sa veľmi páčí, keď im poviem, že som zo Slovenska (resp. z Československa). Zdieľali sme rovnakú stranu železnej opony a vieme sa ako tak dorozumieť. Niektorí si vojenskú službu odkrútili v našich končinách. Okrem dievčatka majú všetci sklený pohľad, číra fľaša evidentne koluje už dlhšiu dobu. Uistia ma, že mám dobrý smer a kráčam ďalej.

Po chvíli ma dobehnú dvaja mladíci na koňoch, jeden z nich sa na ňom ledva drží. Nasledujúcu zdvorilostnú debatu nepovažujem za obohacujúcu, ale snažím sa to nedať najavo a držať falošný úsmev. Ten opitejší z dvojice ma neustále núka fľašou, ja ozaj nemám chuť, no nedá sa odbiť. Sám sa nahne, zoberie mi fľašu vody z ruksaku, vytiahne nôž a posunkami naznačuje, že si z fľaše môže urobiť stakan (pohár). Ten nôž v jeho ruke, neprítomný veselý pohľad a odhodlanie mi už trochu kazia dojem z túry, no našťastie zasahuje jeho menej opitý kolega, zakývame si a odcválajú preč.

Prichádzam k miestu, kde rieka vo veľkom zerodovanom koryte križuje cestu. Je badať zvyšky starého mosta, ktorý neprežil poslednú búrku. Odpočívam na mieste, kde ma dobehne starší pastier s dievčatkom, starí známi z nižšej časti doliny. Vysvetlí, že malá je jeho vnučka a požiadajú o fotografiu. Spoločne mi ukážu miesto, kde sa dá rieka prebrodiť a už ich nevidím. Zároveň sa dostávam na dohľad skupiny asi troch pastierskych nomádskych obydlí, tzv. yúrt.

Dole v meste som sa dozvedel, že tu sa dá prenocovať za menši poplatok, preto neisto pristúpim k staršej žene sediacej pred vchodom yurty. Presne vie, o čo ide. Povie mi cenu a opýta sa, či mi nepripraví čaj. Tu ho robia veľmi silný, čierny a sladký, presne to, na čo mám chuť. Muža ma pravdepodobne stále niekde v horách, možno som ho už stretol. Yurty slúžia ako obydlie, statok a salaš. Nachádzame sa v širšej časti údolia, dokonca sa tu zmestil i menší trávnatý kopec, ktorý je posiaty kozami a ovcami všetkého druhu. O cene za noc, večeru a raňajky sa mi zjednávať nechce. Som spokojný, že dnešné putovanie je na konci. Plán je ďalší deň pokračovať vyššie, obísť obrovské jazero Koľukok a pokúsiť sa nájsť cestu k menšiemu jazeru Kul Tor vo výške 3600 metrov nad morom. Značky tu neexistujú a vzhľadom na koniec sezóny sa už nemôžem spoľahnúť na správy od schádzajúcich turistov. Pastierske cesty sú však dobrým vodítkom. Následne mám v úmysle zísť naspäť k yurtám, prespať a tretí deň zostúpiť do civilizácie.

Zhadzujem ruksak, vyberám karimatku a chystám sa dočítať knihu počas poslednej hodiny zapadajúceho slnka. A potom to začalo.

Myšlienkami sa presúvam do deja knihy, keď ku mne pristúpi pani domu a kombináciou otázky a rozkazu naznačí, že by bolo fajn, ak s ňou pôjdem podojiť kobylu. Poviem si: no dobre! Nechce sa mi, ale môže to byť sranda. A aj je. Mojou úlohou nie je priamo dojiť, ale udržať žriebä od matky za pomoci drsného motúza. Malý zlatý koník je silnejší ako jeho krehká stavba tela napovedá. Motúz si musím omotať okolo ruky, inak mi prereže dlaň po kosť. Hovorí sa, že stáť za koňom nie je dobrý nápad. Nikto mi však nepovedal, že i stáť bokom sa nevypláca. Ten malý čert vie kopať do strany! Kým sa poučím, stihne ma kopnúť dva razy do pravej nohy. Nechcem kvíkať pred tetou, preto sa len ako debil usmejem so slzami v očiach. Ako malé decko, čo sa pred kamošmi tvári, že ten pád z bicykla vôbec nebolí.

Keď vidím, že podojila tak štvrťku vedra, rozmýšľam, či sme to robili naozaj, alebo len kvôli mne. Aby si rozmaznaný Európan vyskúšal, čo je to robota. Slnko je už skoro za horou, no stále je príjemné sa zvaliť na zem a vrátiť sa ku knihe. Vzhľadom na výšku cez dvetisíc metrov je vzduch extrémne príjemný. Vidím tetu ako opäť mieri ku mne a ja už tuším, že to nie je preto, aby sa opýtala na dej knihy.

Ukáže na kopec plný pasúcich sa oviec a kôz. Nechápem, čo odomňa žiada. Teda, jej ústa, ruky a slová vyjadrujú, že je treba nahnať tých dvesto kusov zvierat do ohrady pod nami. Mám však pocit, že tu sa stretli dva svety, ktoré nenachádzajú porozumenie. Viete, ja som z dediny. Agroturistika nie je moja šálka čaju. Moja šálka čaju je ten čaj, ktorého sa neviem dočkať od momentu príchodu. Nepoznám však miestnu etiketu. K ľuďom, Kirgizom, ktorí veľkú časť roka trávia v horských dolinách, mám značný rešpekt a netrúfam si oponovať. Opýtam sa na postup a teta rozhodenými rukami znázorní proces, ktorý mám aplikovať. Našťastie mi prichádza na pomoc šikovnejší pomocník, pes, ktorý celé stádo obieha zo strany na stranu, breše a robí deväťdesiat percent všetkej roboty. Do hodiny sa mi podarí rukami natlačiť posledné zviera do ohrady veľkej ako jednoizbový byt. Zatváram drevenú bránu a ... nemám vôbec super pocit. Je mi to totálne jedno, som zničený, smädný, vydávam arómu podobnú najšpinavšej koze. Následne chcem predísť sklamaniu, preto si už neľahám a rovno zamierim do yurty k tete, opýtať sa, s čím ďalším by som ešte vedel pomôcť. Slnko už dávno zapadlo, stmieva sa rýchlo a viem, že ku knihe si najbližšie ľahnem už len s čelovkou.

Teta ukáže na piecku a na ohradu. Dá mi do ruky vedro a povie, že mám doniesť desať vedier toho, čo sa tu v horách používa ako palivo. A čo to je? No predsa ovčie a kozie hovienka. Ako si tie zvery v ohrade stoja, kakajú pod seba a udupávajú to na tvrdú zmes, ktorá sa následne vyberá a necháva sušiť vedľa ohrady. Špinavý som tak, že by ma vyhnali aj z bratislavskej hlavnej stanice. Preto len ponachádzam naukladaný suchý trus, olamujem ho rovno do vedra, vynesiem hore k yurtám a postup opakujem desať ráz. KONIEC. Teta povie, že sa môžem ísť zložiť do vedľajšej yurty a potom prísť na čaj a večeru k nej.

Vchádzam do svojho príbytku a skoro ma vystrie, keď zbadám rovno pri vchode ležať kozu. Ale nie je to koza, je to len odrezaná kozia hlava. Ďalšia visí na stene, podobne ako sušiace sa kusy mäsa a vnútorností, rovno nad miestom, kde si môžem rozložiť karimatku. Miesta nie je veľa, yurta slúži ako sklad, špajza a hosťovská izba v jednom.

Prichádzam do hlavnej yurty, usádzam sa na zem, keď počujem kopytá koní a vravu. Vchádza pán domu, s ním ďalší piati mužíci, všetko pastieri. Večer prebieha rýchlo, snažím sa svoj čaj očami ochladiť čo najrýchlejšie. Nie je mi tu dvakrát príjemne. Snažím sa nadviazať debatu, ale ide to ťažko. Pastieri sa bavia v kirgizštine, pozerajú na mňa, povedia si niečo a smejú sa. Po rusky sa ma opýtajú, či sa bojím vlkov. Že vraj na druhý deň určite nejakého stretnem. A rehocú sa opäť. Na stôl sa vyloží uvarená baranina. Ochutnám prvý mastný kúsok a s radosťou si spomeniem na čokoládovú tyčinku, ktorú mám v ruksaku. Rozlúčím sa, poďakujem a odpracem sa do "svojej" yurty. Vydržím čítať ešte chvíľu a zaspím. Smrad je tam taký, že môj spacák mi pripomínal túto noc ešte dva roky potom.

Tvrdý spánok mi naruší teta s baterkou, ktorá mi povie, aby som sa posunul, lebo traja chlapi tu idú spať so mnou. Traja podnapití pastieri, ktorí si ľahli takmer plece ku plecu vedľa mňa. Zalomili hneď. Jeden z nich buď nezaspal alebo začal hovoriť zo sna. Do pár minút všetci spustili chrápajúci orchester. Prepadla ma nostalgia za nocami v stane, sám pod hviezdami, s večerou zo sušenej stravy. Po hodine snahy zaspať som si povedal, že ďalšiu noc tu nestrávim ani za boha.

Nastavil som si budík na 4.30 ráno, ktorý vôbec nebol nutný, keďže som sa len prevaľoval po zvyšok noci. Potichu som sa pred svitaním vyparil, po dlhom kráčaní údolím, pri východe slnka, som si ohrial čaj, raňajkoval, vyšliapal si k dvom nádherným horským jazerám, stihol zostúpiť naspäť k yurtám, pozbieral všetky veci a stihol prísť do civilizácie do západu slnka. Zničený, špinavý a šťastný.

Jazero Kul Tor

A teraz vážne. Za to, čo som v Kirgizsku videl a zažil, by som kľudne strávil aj desať takýchto nocí, až kým by som sa s každým Kirgizom nepoznal po mene. Opísať sa to nedá, fotky sa o to môžu pokúsiť.