Múzeá Speyer & Sinsheim lietadlom

O týchto dvoch fascinujúcich technických múzeách som sa dozvedel nevinným zhliadnutím príspevku na sociálnej sieti jedného z priateľov, pilota z ČSA. Preto sme sa rozhodli podeliť o svoje zážitky aj my.

Práve sme s Jurajom pristáli v Prievidzi, sedíme v Aeroreste, pekné slnečené poobedie, z terasy sa pozeráme na "vlečnú" (Zlin-526), ako "ťahá" jeden vetroň za druhým a barmanka nám prináša dve kofoly. Plánujeme ďalší výlet.

Vzhľadom na to, že sme obaja s kolegom Jurajom milovníci techniky a aktívni piloti vo výcviku, v ktorom musíme nalietať približne dvesto hodín, je nám nám určite príjemnejšie sedieť štyri hodiny v lietadle ako deväť hodín v aute.

Našli sme na stránkach múzeií „kombo“ vstupenky do oboch múzeií s ubytovaním v jednom z miest, raňajkami, na nemecké pomery v celkom priaznivej cene .

Jedinou neznámou bolo počasie a trochu aj dostupnosť lietadla. Počasie rozhodovalo, pretože odsledovať rozsiahlu tlakovú výš prakticky nad celou strednou európou nebolo ľahké. Rovnako uprostred leta prenajať lietadlo na tri dni a bookovať ho „na poslednú chvíľu“ potrebovalo pár pokusov. Trvalo približne mesiac, kým sa nám podarilo všetko zosúladiť tak, aby sme boli pripravení na odlet.

Nakoniec sme sa dočkali. Stabilná tlaková výš bola v predpovedi, prakticky „bezoblačné“ počasie. Lietadlo bolo voľné a posádka tiež.

Skoro celý jeden deň pred odletom sme strávili samotným plánovaním, bookovaním hotelov, zisťovaním informácií o letiskách, dostupnosti paliva a podobne.

Jurovi meškal vlak, tak doslova večer prebehli posledné prípravy, prešli sme si spoločne trať, priestory cez ktoré prelietavame, plánovanú výšku letu, počasie, letiská po trati. Na spánok nám ostalo približne šesť hodín, no veľa sme sa nevyspali, pocity o následujúcich pár dňoch boli silnejšie 😊.

O 7:00 sme dorazili na letisko v Trenčíne, kde nás čakala 100-koňová Katana OM-KLS. Čas odletu bol prispôsobený otváracím hodinám prvého letiska po trati na doplnenie paliva.

Po walkarounde, nabalení do lietadla, poslednom pozretí počasia po trati a doslova pred zavretím kabíny nás inštruktor Maťo oslovil či „náhodou“ nechceme foto ...

Po motorovke sme odleteli v čase 07:56 LOC. Vypočítaný čas letu do medzi pristátia bol približne dve a pol hodiny 230NM (cca 425km).

Prvý leg a dotankovanie bolo naplánované na letisku Vilshofen ( EDMV ), ktoré nám odporučili kolegovia a takisto sme ho poznali z insta „approachov“ pilotov.

Approach bol vážne zážitok, dodržaných minimálne 50ft nad cestou v zostupovej rovine, v blízkosti pekného mosta a priľahlého Dunaja. Letisko má na svojej internetovej stránke vypublikované postupy na prílety a odlety - pred príletom odporúčame naštudovať.

Letisko má peknú, dostatočne dlhú betónovú dráhu (1138x20m) a príjemný personál. „Selfservice“ tankovanie bolo pre nás trochu nezvyk (neskôr sme zistili, že v Nemecku je tento spôsob štandard) poplatky za palivo a pristátie sa platia hore na veži.

Po natankovaní sme prerolovali na trávnatú stojánku, zaplatili palivo, pozreli ďalší letový plán, opäť skontrolovali počasie po trati, doplnili tekutiny, chvíľku si vychutnávali okolie a samozrejme prílety a odlety.

Za okamih sme opäť nasadali do lietadla, aby sme stihli odletieť podľa „plánu“.

Vzhľadom na fakt, že nám pomohol vietor a dokázali sme preletieť prvý leg o približne pol hodinu skôr ako sme plánovali, čoraz viac nám vrtala v hlavách Jurova myšlienka „načať“ francúzsky vzdušný priestor a doletieť až do Štrasburgu. Z Vilshofenu sme odleteli podľa plánu o 11:00, prílet do Speyeru bol vypočítaný na približne dve hodiny, s ohľadom na palivo sme vedeli, že jediná možnosť je práve dnes. Ako bod rozhodnutia sme si určili mesto „Kunzelsau“, bod na trati. Zaletenie do francúzska by nám predĺžilo let približne o hodinu a vyžadovalo zmenu letového plánu za letu. Blížili sme sa ku spomínanému bodu a začali sme vybavovať preplánovanie našeho letového plánu. Žiadali sme o dva orbity nad letiskom Štrasburg Neuhof (LFGC). Naša žiadosť bola prijatá, zmenili sme kurz priamo na všesmerové rádionavigačné zariadenie KRH, z ktorého sme pokračovali priamo na Štrasburg. Približne nad týmto rádionavigačným zariadením relatívne ďaleko od Francúzskych hraníc nás preladil nemecký riadiaci francúzskemu.

Francúzsko to ešte nebolo, no krajina sa začínala podobať na klasické francúzske vinice, vedeli sme že sme „na dostrel“.

No stále sme neverili že sme tak blízko Francúzka, až kým sme v slúchadlách nepočuli: „Oscar Mike - Kilo Lima Sierra, Strasbourg radar, bonjour, radar contact“.

No hneď ďalšia veta riadiacej bola: potvrďte destináciu EDRY (Speyer), pretože vaša destinácia je severne od vašej polohy. S Jurom sme sa pousmiali, oboznámili sme ju s našim plánom, ktorý nám následne schválila. Nastavili sme miestne QNH a pokračovali sme dalej.

O chvílu sme už „točili“ prvé orbity ...

Naše pocity boli asi takéto:

Pokračovali sme spať približne po totožnej trati resp. priamo na Speyer (EDRY).

Opäť nás preladili na nemeckého riadiaceho, boli sme približne 5 minút od Speyeru, žiadali sme uzavrieť letový plán, na čo nám odpovedal striktne nemecky: „Negative – until you will have airfield insight“ . O chvíľu sme mali letisko v dohľade, uzavreli sme letový plán, preladili nás na Speyer, krátky briefing, klesanie, podrovnanie a zrazu sme na aprone otvárali kabínu a hneď sme vedeli, že sme „dobre“ 😊 ...

Až ked sa zastavila vrtuľa sme pocítili, že vonku bola teplota tak 35 stupňov, nikomu z nás sa nechcelo opäť sadať do rozpáleného kokpitu a prerolovať, tak sme si katánku „dotlačili“ pár metrov na opät selfervice tankovanie.

55 litrov Avgasu a „ Cvak“, je plná.

Rýchlo vybrať batožinu z lietadla, hore na vežu zaplatiť poplatky a hurá do múzea! Na veži nám dali radu do budúcna: na západnom aprone je priechod do múzea prakticky ihneď, my sme boli na východnom aprone priamo pod vežou, takže sme museli obísť celé letisko .

Cesta z letiska na hotel trvala podľa navigácie približne 20 minút, no s radosťou sme ju absolvovali.

Speyer je pekné lokálne riadené letisko s vežou .

GPS log našeho druhého legu z Vilshofenu z Speyeru cez Štrasburg . Let nakoniec trval tesne cez tri hodiny, dĺžka 306NM (cca 566km).

O chvíľku sme boli na recepcií hotela, ktorý bol oproti múzea, check-in, dostali sme každý vstupenku do múzea Speyer aj Sinsheim, rýchlo vybaliť na izbu, sprcha a konečne do múzea.

O 14:30 sme už boli v múzeu, ktoré nás fascinovalo najmä množstvom technických exponátov, ale hlavne svojou až neuveriteľnou veľkosťou a interaktivitou. Väčšina exponátov bola prístupná aj z vnútra, čo naberá pre múzeum úplne iný rozmer. Skoro všade boli tlačidlá na spustenie výkladu z reproduktorov o priľahlom exponáte. Pravdu povediac, nikdy som si ani nevedel predstaviť, že by bolo možné zhromaždiť také množstvo tak zachovanej techniky na jednom mieste.

Samozrejme venovali sme sa hlavne lietadlám a motorom, ktorých tam bolo neúrekom, ostatné sme doslova „prebehli“.

Niečo neskutočné, pre milovníka techniky je to doslova raj !

Ruský raketoplán Buran.

Pohľad do "nákladného priestoru" raketoplánu.

Junkers 52.

Situácia po prístátí na mesiaci.

Popis o jednotlivých posádkach, dráhach letu, polohe ich pristátí na mesiaci, ich oblečenie, osobné predmety a podobne.

Americký F4 Phantom U.S. Navy a Blue angels.

Juro v RB 211 :)

Interaktívny elektrický system z DC-10.

Nemci sa s tým vedia vyhrať :) .

Lietadlá, motory, lode, lokomotívy, ponorky a samozrejme Boeing 747-200.

Motory.

Modul medzinárodnej vesmírnej stanice.

Nechali sme si 747-mičku nakoniec, na krídle je pochôdzna vyhliadka, tá nerezová špirála je "suchý" tobogán, stačilo si zobrať "koberec" a spustiť sa :).

Veľkosť "jumba" bola ohromujúca.

Výhľad z krídla bol parádny :)

Prvá polovica trupu bola ako ju poznáme.

Druhá polovica trupu bola ako v čase montáže, ten mechanik hore v zelenom už robí asi cez normu :) .

Kokpit bol zachovaný, škoda, že za sklom. Asi práve preto bol tak zachovaný :) .

Sprístupnili aj cargo priestor.

Ostávalo nám ešte asi päť minút do záverečnej, tak sme navštívili ponorku.

Exponátov bolo neuveriteľne veľa, fotili sme tie najzaujímavejšie pre nás.

Múzeum sa zatváralo o 19:00, využili sme ho úplne do poslednej chvíle. 19:10 sme sa „zobudili“ sediaci na lavičke pred múzeom. To, čo bude nasledovať, sme vedeli. Od rána sme vyhladli, išli sme na skok pozrieť námestie, odtiaľ sme sa presunuli k rieke v blízkosti hotela a vyhľadali dobre hodnotenú reštauráciu.

Keď sme k nej prišli bola veľmi veľká, no ľudia stáli doslova pri stoloch v rade a čakali, kým sediaci odídu - trochu nezvyk na nás ...

Po približne 15 minútach a troch pred nosom „vyfúknutých“ stoloch sme sa „začlenili do spoločnosti“ a zaradili sa hneď za časníčku s bločkom, ktorá kráčala k stolu. Nakoniec sme mali asi najlepší stôl hneď pri výhlade na rieku 😊 pivo bolo super, večera na "istotu" tiež a parádny deň za nami.

Ďalšie pivo a „účet prosím“ nasledovala 10 minutová cesta priamo do postelí.

Nemohli sme sa dočkať nasledujúceho rána, kedy nás čakalo „preskočenie“ do Sinsheimu a navštíviť ďalšie múzeum, kde nás čakal zlatý kliniec Concorde a neskôr let do Prahy, kde sme už mali zabookovaný hotel.

Pokračovanie nabudúce.

Martin a Juraj