Ako Anči stratila veľa nervov za málo muziky v Zeitlos

Občas zúrim. Občas si len tak idem von, ako väčšina ľudí. A občas sa mi stane, že namiesto piva pením ja. Nechce sa mi naťahovať s čašníkmi, lebo väčšinou aj tak vyzerajú, že to majú tažko niekde, a občas vyzerajú, že sa rozplačú. Tak zúrim tu. A tam pením. Len tak, pre seba a pre spolusediacich.

Prvýkrát, keď sme boli v Zeitlos, bola to taká normálna návšteva podniku. Taká, čo neurazí. Okrem nás tam boli ešte asi dva stoly. Normálne sme si objednali, popili, zaplatili a odišli. Vravím si okey, môže byť.

Druhá návšteva bola už o čosi zmätenejšia. Teda, zmätený bol čašník a poriadne zmiatol aj nás. Polovicu vecí čo boli v ponuke nemali, nápoje a jedlá sme dostávali v zvláštnych fázach a celé to bolo také… nesmelé. Vravím si, nevadí, nie každý deň je nedeľa - prídeme zas, veď je tam príjemne!

Priestor je fakt pekný. A tam som asi pri poslednej návšteve s pozitívami skončila.

Do tretice všetko dobré…

Prišli sme, pozdravili a naivne sme si mysleli, že keď nám bolo odzdravené, boli sme zaznamenaní na radare. Eeej neboli! Cca 15 minút sme si užívali prostredie, bolo to fajn, len ono po čase vyschne v hrdle. Keby sme chceli len tak nasucho sedieť a užívať si prostredie mohli sme ísť aj do parku, lebo aj tam je pekne.

Nič no, dočkali sme sa. Prišla slečna s rozpustenými vlasmi, zadychčaná pozdravila a podstrčila nám menu a už aj utekala k ďalšiemu stolu. Asi som old school, ale nie som fanúšik vlasových nápojov. Nevravím, že jej hneď všetky vypadali do pohárov, ale veď joooj, gumička do vlasov je celkom módny hit a ešte je to aj praktické.

Hlavne v obsluhe.

Odporúčam všetkým.

Aspoň vám vlasy nebudú zavadzať pri otváraní vína. Hej, to bolo tiež divadlo.

Raz, keď som brigádovala v reštaurácii, mi povedali, že sa nemám opovážiť položiť tú fľašu na stôl a tak to víno otvárať. A nech mi ani nenapadne nalievať a držať fľašu v oboch rukách. Ale to sme možno boli len veľmi “posh”. Neviem. Vtedy sa mi nezdalo. Ale “normy” sa už asi zmenili. Usudzujem z toho čo sledujem okolo.

Každopádne, keď už si to víno položila na stôl, mohol aspoň ten korok ostať v celku. Nevadí. Toto bolo pri inom stole. Takže len sprosto ohováram. Ale len pravdu.

K nášmu sa opäť vrátila zadychčaná, už vedela, že sme tam. Boli sme na radare.

V nápojovom lístku bolo, že limonády podľa ponuky. Pýtam sa, že aká je teda ponuka. Vraj je tam zlá cena… Má byť vyššia. Vravím si okey, nevadí, dýchaj… aké sú teda limonády? Tak som si teda jednu objednala. Aj so zlou cenou. Už som bola naozaj smädná. Limča dobrá, zlú cenu som rozdýchala, ideme ďalej.

Hranolky s tatarkou mi prišli ako dobrý nápad. Nadšenie ma prešlo hneď ako som dostala tatarku, ktorá očividne v mištičke už nejakú tú hodinku stála. To som ešte netušila, že sa im do hranoliek vysypala soľnička. Burger bol vraj dobrý.

Ono by sa mohlo zdať, že toto je len ďalší slovenský hejt… Môžete to tak brať ak sa vám to tak pozdáva. Ale nebolo by pekné keby sa z toho niekto poučil? Napríklad povedzme majiteľ alebo prevádzkar. To by bolo fakt super. Ono by možno stačilo aj dať na terasu viac čašníkov, aby chúďa dievča nemuselo pobehovať s vyplazeným jazykom a ostala jej sila aj na súvislé vety typu: “Ospravedlňujem sa, máme v nápojovom lístku uvedenú zlú cenu, mrzí ma to, správna cena je xy, prajete si limonádu aj napriek tomu?”

Ešte väčšia pecka by možno bola keby boli v nápojovom lístku správne ceny od začiatku (tip na dnešný deň: dajú sa aj prepísať/prelepiť) a obsluha by nemusela také vety zo seba vôbec súkať.

Každopádne, priestor má veľký potenciál. To treba uznať. Nuž, ale čo sa s tým potenciálom robí je už vec druhá.

Štvrtú návštevu si už naozaj asi radšej odpustím a pôjdem peniť zase niekam inam, nech si aj tam užijú.

Dohovorené.

Anči.