Napíš blog a sútažíš o zájazd do Dubaja alebo Paríža
Zapoj sa do súťaže
Súťaž prináša

Od čínskych hraníc až po zátoku HaLong

Dva týždňe v prostredí severného Vietnamu.

Počas večere v Bratislavskom Hanoi Garden mi napadlo, že by nebolo zlé skúsiť vietnamské dobroty priamo v krajine ich pôvodu. Priateľka Miška zdieľala rovnaké pocity a keď na nemenovanom portáli s pelikánom v logu vyskočila akciová ponuka na letenky do Hanoja, okamžite sme v práci vybavovali voľno a začínali plánovať našu cestu.

Po prečítaní niekoľkých blogov nám bolo jasné, že nechceme navštíviť tie najznámejšie miesta, nakoľko Vietnam je čím ďalej tým viac populárnejší a tlačiť sa s tisíckami turistov nie je to čo tam chceme zažiť.

Náš plán bol teda jasný - bez plánu fungujeme najlepšie a tak to celé začalo.

Prvého Apríla sadáme do auta smer Budapešť odkiaľ nás čakal približne 4 hodinový let do Dubaja. Na letisku v Dubaji nevynecháme moju obľúbenú reštauráciu spoza Atlantiku - Mc Donald´s a s nechuťou v žalúdkoch pokračujeme v ceste asi 5 hodín do hlavného mesta Vietnamu.

Po pristáti nás ovalí horúčava a túžba ísť čo najskôr do sprchy a trocha sa schladiť. Berieme batožinu a opúšťame letisko. Autobusom sa presúvame do centra mesta odkiaľ by nám mal ísť ďalší autobus do provincie pri čínskych hraniciach Ha Giang. To sme ešte nevedeli, že sme na zlej zastávke. Behom nasledujúcich štyroch hodín, cestou na správnu zastávku a čakaním na správny autobus, sme začali pochybovať, či to bol dobrý nápad ísť bez plánu. Desiatky taxikárov, predajcov a rôznych exotov, čo vás vidia len ako kráčajúcu peňaženku, nám dosť znechutili úvod našej cesty.

Po nastúpení do autobusu však peklo pokračovalo. Čakala nás nekonečná cesta kľukatými cestami severom Vietnamu v autobuse, ktorý mal namiesto sedadiel lehátka - lehátka robené na mieru priemerným Vietnamcom o výške 160 cm. To, že sme sa s našimi 180 cm nevyspali nebolo až tak hrozné ako tie trojcentimetrové chrobáky všade navôkol. V polovici cesty sme zastavili na odpočívadle kde bola toaleta, ktorú nedokážem bližšie popísať, nakoľko už zo spomienky na ňu mi prevracia žalúdok. Ľudia v autobuse kašľali, všetko bolo špinavé a nám vŕtalo v hlave či sme sa nemali radšej zaočkovať. Hodinu pred cieľom nás šofér budí a hovorí na nás po vietnamsky s telefónom v ruke, avšak nerozumieme a tak sa obraciame chrbtom a spíme ďalej. Po ôsmych hodinách, ešte pred východom slnka prichádzame fyzicky aj psychicky zničení do mestečka Ha Giang.

Vystupujeme z autobusu a hľadáme požičovňu motoriek, kde po krátkom zaškolení odovzdávam vodičský preukaz ako zálohu majiteľovi, ktorý povedal, že ho aj tak nebudem potrebovať. Vo Vietname neplatí ani medzinárodný vodičský preukaz, jedine ten Vietnamský.

Prvé stovky metrov mojej jazdy na motorke vytvárali na Miškinej tvári prvé vrásky. Rovnováhu som mal ako po kvalitnej piatkovej rozbíjačke. Napokon sa odhodlala a sadla za mňa - konečne začína to na čo sme sa tešili. Hneď na prvej križovatke sme si uvedomili, že ak nie teraz, tak na ďalšej nás niečo určite zrazí a cestovaniu je koniec.

Za mestom nás už víta krásna príroda a vypúšťame z hlavy uplynulých 24 hodín. Pri ceste vidíme malý domček a tetušku čo varí. Zastavujeme a pýtame sa či nám spraví niečo na jedenie. To bol posledný človek na najbližšie 3 dni čo ako tak vedel anglicky.

Posilnený skvelým jedlom vyrážame na cestu po provincii Ha Giang. Cesty sú skoro na úrovni tých slovenských, tak sme nútení ísť pomerne pomaly. Zuby už mám plné múch, no neprestávam sa usmievať. Domáci na nás hľadia a usmievajú sa tiež. Nie je to tu až tak preplnené turistami ako v iných oblastiach a teda aj deti sa tešia našej prítomnosti. Kývajú nám zakaždým keď okolo nich prefrčíme rýchlosťou 40km/h. Dievčatá sa po cestách prechádzajú s byvolom na špagátiku podobne ako tie v Riverparku s čivavou. Miestami je cesta plná adrenalínu - keď sa z jednej strany na úzkej vozovke máte vyhnúť nákladným autám a z druhej strany máte zdanlivo bezodnú priepasť.

Keďže bola veľká noc..

Cesta je čím ďalej tým horšia, miestami už nie je ani asfaltový povrch. Našťastie neprší, ale dochádza nám benzín. Zastavujeme teda na prvej "pumpe" alebo teda niekomu pred domom, kde je stojan s benzínom. Ceny sú lepšie ako u nás, iba 15 000 dongov za liter čo je v prepočte asi 65 centov.

Pred západom slnka prichádzame do dediny Du Gia kde chceme prespať. Vítajú nás psy s penou na tlame a vytočenými hlavami. Nezastavujeme a s vetrom vo vlasoch ideme až na druhý koniec dediny kde objavujeme na prvý pohľad sympatický guest house. Pred spaním večeriame, ani poriadne nevieme čo a popíjame pivo nesúce meno hlavného mesta Hanoi. Postele boli iba tvrdé matrace na zemi s moskytiérou. Nám to však po náročnom cestovaní úplne stačilo a vyspali sme sa omnoho lepšie ako už v spomínanom autobuse.

Na ďalší deň máme budíček v podobe miestneho rozhlasu čo nás celkom šokovalo, keďže bolo iba 6 hodín ráno. Jeden z turistov nám vysvetlil, že je to preto aby zobudili a vytiahli farmárov na polia, nakoľko vo Vietname využívajú slnečný svit naplno a teda od rána je tu rušno. Naraňajkujeme sa, sadáme na motorku a vyrážame ďalej. Pozoruhodná príroda lemuje celú našu cestu, avšak narážame aj na tú horšiu stránku tohto kúta sveta - miestny sú dosť neporiadní a odpadky sa len tak povaľujú po uliciach dedín.

Prechádzame ponad priesmyk Ma Pi Leng, ktorý nám ponúka krásne výhľady. Zastavujeme a okamžite robíme asi tisíc fotiek, veď čo keby som bol na nejakej strapatý.

V strmých kopcoch vidíme na poliach malé deti i starých ľudí. Cesty sú lepšie a teda aj jazda je rýchlejšia. Na mape hľadáme miesto kde by sme mohli prespať. Zvolili sme si mestečko neďaleko čínskych hraníc - Dong Van. Pred mestom nás ceduľka s nápisom Homestay smeruje do lesa a zhodujeme sa, že ubytovanie mimo mesta bude lepšie. Po nie ani 700 metroch na horskej ceste vidíme dom, od ktorého sa na nás rúti rozhnevaný pes. Motorku nestíham otočiť a tak ostávame v pokoji stáť s nádejou, že nám nič nespraví. Po chvíli dobieha majiteľka a s prútikom po hlave mu dohovorila aby sa upokojil. Pýtame sa na možnosť ubytovania a ona s úsmevom prikyvuje hlavou na znak súhlasu.

Zaviedla nás na poschodie domu, na povalu kde sú kôpky sena, matrace na podlahe a namiesto okien iba diery v stene. Perfektné, berieme to, skladáme veci a vyrážame ešte na výlet k veži Lung Cu - najsevernejší bod Vietnamu.

Slnko zapadá a my to máme približne hodinu cesty naspäť na ubytovanie. Sadáme na motorku a za zhoršujúcej sa viditeľnosti upaľujeme "domov". Prichádzame až za úplnej tmy akurát na večeru, ktorú nám domáci pripravili. Množstvo dobrôt, domáca kukuričná pálenka ale i sprievodný program v podobe tradičných odevov a lekcie tanca nám spríjemňujú večer. Po uložení sa do provizórnej postele počujeme, že i termity majú hody a dúfajúc, že nás do rána nič nezje zatvárame oči.

Po prebudení nás čakajú palacinky a dlhá cesta späť do mesta Ha Giang. Cesta už je ďaleko kvalitnejšia ako to čo sme doposiaľ prešli a miestami dosahujeme neuveriteľnú rýchlosť 70km/h. Cestou nás dostihol dážď, vietor a chlad, no my sme stále s úsmevom uháňali vpred. Zadky nás už boleli z nekomfortného sedadla a Ha Giang už bol na dosah. Do mesta prichádzame v podvečer, vraciame motorku a ideme prespať do miestneho hostela. Naproti hostelu má "reštauráciu" stará pani. V menu stojí "stuffed pancakes" čo som pochopil ako plnené palacinky a pýtame hneď dve porcie. Tetuška nám doniesla polievku, v ktorej plávalo kadečo, no od palacinky to malo ďaleko. Vtedy nám prišli vhod zásoby našich slovenských Kakaových rezov, keďže nám to veľmi nechutilo.

Na izbe sme spoznali partiu zo švédska, ktorá sa chystala na podobný výlet aký sme absolvovali. Odovzdali sme im naše "know-how" a šli sme spať.

Nasledujúce ráno nás čakala opäť cesta autobusom do Hanoja, čiže 8 hodín utrpenia v mini sedadle, s chrobáčikmi kade tade a príjemnou zástavkou na "odpočívadle".

Prichádzame do Hanoja a hľadáme autobus, ktorý smeruje do mesta Ninh Binh kde by sme chceli ostať niekoľko dní. Do Ninh Binh ide menší a výrazne komfortnejší autobus približne 4 hodiny. Taxíkom sa dopravíme až na miesto ubytovania, ktoré sme cestou v autobuse našli cez AirBnB. Víta nás milo pôsobiaci hostiteľ so svojou rodinou. Ubytovanie je diametrálne odlišné od toho čo bolo na severe - pohodlná posteľ a čistá kúpelňa. Príjemným bonusom bola možnosť chytania rýb v jazierku, ktoré sme mali hneď pred izbou.

Nasledujúce dni využívame na návštevu rôznych miest v okolí. Tu sme si neodpustili niektoré body záujmu masového turizmu, ako plavbu malou loďkou Tam Coc, vyhliadku z Hang Mua či návštevu Budha Cave a národného parku Cuc Phong.

Jedno z najkrajších miest v oblasti a zároveň prvé miesto vo Vietname, kde som na zemi nevidel ani smietku bolo Buddha Meitreya, kde i napriek množstvu hlučných turistov z Číny našiel každý svoju oázu pokoja.

Ninh Binh bola pre nás skôr taká oddychovka, v oblasti sme najazdili ďalšie stovky kilometrov, dostali defekt, prežili adrenalínové prejazdy križovatkami v mestách, slnko nás riadne spálilo, ale vždy nás poriadne nakopli miestne jedlá, či čerstvé ovocie, ktorého chuť bola neporovnateľná s tým čo máme k dispozícii na našich trhoch.

Jedno miesto Vietnamu ma však zaujalo už ako malého chlapca a vždy som ho chcel navštíviť. Bola to zátoka HaLong, do ktorej sme sa teda aj vybrali. Ďalších 5 hodín v autobuse sme už brali ako bežnú činnosť v našich životoch. Cestou sme hľadali ubytovanie niekde ďalej od centra mesta HaLong. Po príchode do mesta sme si dali jarné rolky a prišiel po nás náš hostiteľ. Zaviezol nás asi 15km od mesta a ubytoval do skromnej izby.

V zátoke HaLong je možné ísť na plavbu výletnou loďou preplnenou turistami, pomedzi vyčnievajúce skaly, zaplávať si tu a vychutnať si večeru na lodi čo nás veľmi lákalo, no bez tých turistov by to bolo omnoho lepšie. Nášho hostiteľa sme sa spýtali, či by nevedel pre nás vymyslieť autentickejší zážitok. S jemným úsmevom povedal "yes" a vzal nás na starú drevenú loď. Následne sme sa plavili asi hodinu k zátoke, kde sme chytali ryby s miestnym rybárom, či navštívili "tajnú" jaskyňu. Večer sme zjedli nachytané ryby a na druhý deň ráno pred odchodom sme ešte stihli "vybehnúť" na vrch Bai Tho odkiaľ sa nám naskytol parádny výhľad na zátoku.

S výhľadom na zátoku HaLong sa začal koniec našej cesty, tentokrát sme si dopriali odvoz luxusnejším mikrobusom späť do Hanoi kde sme navštívili vojenské múzeum, nakúpili suveníry, čaje, kávu a iné veci, ktoré sme si chceli z Vietnamu odniesť. Po zotmení odchádzame na letisko a vraciame sa späť domov na Slovensko.

Aj keď to bolo asi nekonečne dlhé čítanie, tak šlo len o krátke zhrnutie našich dvoch týždňov vo Vietname, ktorý odporúčam každému dobrodruhovi. Ako každé miesto, aj toto má svoje mínusy, ale nádherná príroda, milí a pohostinní ľudia či chutné jedlo zanechali v našich srdciach spomienku, ktorú len tak nezmažeme.

Viac foto na IG: @stanoidas a @michalka.yu

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
8
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Stanoidas pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.