K úspechu stačí niekedy naozaj málo

Stávalo sa aj tebe, keď si bol mladší a možno niekomu sa to stáva aj teraz, že si zo seba dal všetko, zamakal si najviac ako sa dalo, ale aj napriek tomu to nestačilo a niekto bol lepší ako TY ? Ty si zostal druhý a on si stál na stupni víťazov ? A nie raz, ale dialo sa ti to niekoľko rokov ?

Toto je presne môj prípad. Moja vášeň, hobby na plný úväzok a môj sen, niečo dokázať, boli kolky. Poznáš kolky? Je to jeden šport, niečo podobné ako bowling ale oveľa ťažšie, pretože je tam menší počet kolov rozmiestnených ďalej od seba a aj menší priemer gúľ. Samozrejme aj úplne iné pravidlá.

Trénoval som denno-denne, tréneri mi už hovorili, aby som sa nevysilil, aby som zvládol zápas. A ja? Ja som si išiel bezhlavo za svojím cieľom. Denno-denne 500hodov. Niekto si to nevie predstaviť, ale ja som si išiel za svojím cieľom a myslel som si, že týmto spôsobom to dokážem.

Bolievali ma kolená. Musel som používať rôzne kolenačky a rôzne mastičky. Trénoval som aj cez bolesť, len aby som dosiahol svoj cieľ. Vždy som na majstrovstvách skončil na popredných priečkach. Druhý, tretí, štvrtý z celého slovenska, no vždy bol niekto lepší ako ja !!

Povedal som si, že budem musieť niečo zmeniť. Vždy som si pred zápasom veril, vedel som, že som namakaný, že všetko ovládam na 100%, žiadna spadnutá pozícia ma nemôže prekvapiť. Ale potom, ako som sa postavil na dráhu, tak som začal mať strach, stres, potili sa mi ruky, a zostal som úplne nekoncentrovaný. Preto som začal sledovať správanie a koncentráciu tých najlepších z najlepších tímov a pýtať sa ich, ako sa správajú, alebo čo oni robia pred zápasom, aby boli plne koncentrovaný.

Všetci sa zhodli na tom, že sa musím sústrediť aj na celkové správanie a hlavne nástup na dráhu. Aby som bol nastavený na JA a DRÁHA (nič ma nemohlo rozptyľovať). Aby som zostal sústredený a maximálne koncentrovaný za každých okolností !!!

Prišlo to. Toto bolo to, čo mi chýbalo k tomu, aby som prekonal aj tých najlepších z mojej vekovej kategórie. Ihneď na nasledujúcom zápase som si spravil osobný rekord a aj rekord dorastencov na piešťanskej kolkárni, 629 zvalených kolov (pamätám si to, ako by to bolo dnes). Do dnes som ten rekord neprekonal.

Na ďalších majstrovstvách Slovenka som sa stal majstrom. Vďaka tomu ma zaradili medzi slovenskú reprezentáciu a nominovali na majstrovstvá sveta. Ihneď nato nastalo veľké sklamanie. Majstrovstiev sveta som sa nakoniec nezúčastnil aj napriek tomu, že som mal už podpísanú nomináciu doma na stole. Môj môj zdravotný stav ľavej nohy mi nedovolil sa zúčastniť. Aj po extra rýchlej operácii, plus niekoľkých sedeniach u doktora kde mi aplikoval plynové injekcie, ktoré mi pichal do stehenného svalu pre urýchlenie regenerácie. Nepomohlo. Namiesto mňa išiel iný nominovaný. Všetko je tak, ako má byť, hovoril som si zo smútkom a slzami v očiach.

Aj tak som sa nakoniec dal dokopy a pokračoval v zápasoch, ale už za mužský tým v 1. Lige. Pomohol som vybojovať postup do Extraligy (najvyššia slovenská liga), ale musel som s mojim najobľúbenejším športom náhle seknúť.

Dôvod ? Dokončil som strednú školu a ako 19 ročný som odišiel do rakúska umývať riady (otročiť). Áno, čítaš správne. Ja s vychodenou SPŠE (strednou priemyselnou školou elektrotechnickou) v Piešťanoch ako elektrotechnik s maturitným vysvedčením som šiel do rakúska umývať riady. Najskôr ma ani umývať riady nezobrali, pretože som neovládam vôbec nemecký jazyk. Našiel som si prácu ako barman/čašník v jednom malom kafebare, ktorý vlastnila slovenka a slovák. S nimi som komunikoval slovensky a týmto im veľmi ďakujem, že mi dali túto možnosť. Vedel som, že sa musím zdokonaliť v nemčine a to veľmi rýchlo.

Po mesiaci som sa rozhodol osloviť sestru, aby mi pomohla napísať na papierik, čo mám povedať, alebo ako mám požiadať majiteľa reštaurácie, kde som mal ísť umývať riad, aby mi dal šancu a zamestnal ma. Všetko bolo napísané. Teda nič dlhé, približne 5 viet dokopy. Po príchode do reštaurácie, som sa na recepcii spýtal kde nájdem šéfa. Poslali ma do pivnice, kde práve spracovával mäso. Bol utorok a vždy v utorok bola zabíjačka. Prišiel som za ním, ruku som mu ani nepodal, pretože ju mal po lakeť od krvi. S roztraseným hlasom som mu to prečítal všetko z papiera. Zafungovalo to a povedal mi aby som sa ráno o 9:00 dostavil na skúšku. Povedal mi, že mám 3 skúšobné dni a potom sa rozhodne. Pracoval som tam nakoniec 1,5 roka.

Na začiatku som si myslel, že tam budem maximálne 2 mesiace. Pracoval som ako otrok. Od 9:00 - 14:00 a od 17:00-21:00. V stredu a vo štvrtok som mával voľno, ale pre 19 ročného chalana je to katastrofálne. Žiadny víkend s kamarátmi ani nič podobné. Vedel som že tam dlho byť nemôžem, tak som sa zlepšoval každý deň v nemčine. Každý deň som si napísal 10 slov a týchto 10 slov som sa aj v robote naučil. Bol som prekvapený a aj ľudia okolo mňa, že som sa tak zlepšil v komunikácii. Perfektný pocit. Bola to naozaj ťažká práca.

Namiesto umývania riadov, som musel pomáhať pri zabíjačkách, musel som mlieť mäso a vyrábať klobásky, predával som pizzu, burgre a hranolky v bufete pri jazere. Musel som rozvážať jedlá na rôzne akcie a v neposlednom rade, každé ráno o 10:00 som musel chodiť vypustiť sliepky, skontrolovať či majú dosť žrádla, pozbierať vajíčka. Po pozbieraní som ich musel vlastnoručne, jedno po druhom umývať a ukladať do košíka na predaj. Denňe ich bolo oko 150kusov.

Povedal som si OK , teraz je čas, aby som sa posunul ďalej. Rozhodol som sa poslať životopis do jednej z najväčších firiem na okolí. Je to firma v ktorej sa vyrábajú zbrane, takže zbrojársky priemysel. Osobne som rozniesol životopisy aj do iných firiem, nie len tam, aj keď práve táto firma bola moja vysnívaná. Sem som sa chcel dostať hneď, ako som prišiel do rakúska. Dokopy ich bolo 7. Prišiel mi list, že sú radi za môj záujem, ale nemajú pre mňa voľné miesto. Tak som na ďalší deň napísal nový životopis a znova som im ho bol zaniesť. Takto sa to opakovalo 4 krát. Na piaty krát sa to podarilo. Zavolali mi a pozvali ma na pracovný pohovor. Zapáčil som sa im, a od 1.6.2016 som u nich zamestnaný.

Dnes je už rok 2020 a aj napriek tomu, že pracujem v rakúsku vo firme, kde si vždy chcel pracovať, mám super čistú prácu a nezarábam zle, bol som stále nespokojný. Nespokojný preto, lebo stále som musel myslieť na to, že musím pracovať ešte 40 rokov, a nezarábam aj tak toľko, koľko si predstavujem. V 65ke ísť na dôchodok ubolený a bez síl niečo poriadne zažiť ? O to tiež nemám záujem. To nieje môj sen a ani nikdy nebol.

Ďalší plán bol otvoriť si kaviareň. Ale pri štartovacom kapitále minimálne 50 000€ a so žiadnou zárukou, že to bude 100% fungovať, sa mi tento plán velice rýchlo rozplynul.

Potom som sa dozvedel o sieťovom marketingu. Konečne som našiel niečo, kde môžem s nízkym štartovaním kapitálom rozbehnúť svoj vlastný biznis, pomáhať ľuďom, vzdelávať sa a posúvať sa v živote niekde ďalej. Dostal som možnosť zúčastniť sa seminárov, kde sú najznámejší svetoví rečníci, ako je napríklad Eric Worre, ktorý napísal aj knihu GoPro, Tony Robbins, veľmi známi rečník, kauč a motivátor. Mal som možnosť naživo vidieť hviezdy ako spevák Pitbull či herec Arnold Schwarzenegger.

Nikdy ma nič tak nemotivovalo, niečo v živote dokázať, ako to, čomu sa teraz venujem a rozbieham popri zamestnaní. Vedel som, že aj keď budem najlepší zamestnanec firmi v ktorej pracujem, nebudem zarábať toľko, koľko môžem zarobiť v biznise ktorému sa venujem. Preto som rád že som sa k takejto možnosti dostal, a mám veľký cieľ a novú motiváciu niečo dokázať.

Vždy som si išiel za svojím cieľom a ani teraz to inak nebude! Verím že to dokážem a za krátky čas (8 mesiacov), som vybudoval organizáciu v ktorej je 80ľudí a pokračujem v plnení svojho ďalšieho sna !!! Riadim sa mottom:

,,Nikdy nevieš čo si schopný dokázať, pokiaľ to nevyskúšaš !!“

V rakúsku som dodnes a viem že to bolo moje najlepšie rozhodnutie. To najlepšie, čo som mohol v športe dokázať som dokázal, a splnil som si svoj sen stať sa najlepším, stať sa majstrom. Plniť si sny je krásny pocit a mienim v tom pokračovať.

Vyplýva z toho jedno ponaučenie. Nieje všetko o tom, ísť do toho bezhlavo a rýchlo, lebo potom budete ako ja, keď som hádzal 500hodov denne. Niekedy stačí spraviť malú zmenu, inak sa pozrieť na vec, naplánovať si všetko a začať si plniť svoje sny !!!

Ak si myslíš, že som urobil dobre, že si popri práci rozvíjam svoj biznis, tak sa pridaj ku nám a pomôž nám ho budovať spoločne. Nie som žiadny spisovateľ, ale chcel som sa s tebou podeliť o svoj životný príbeh. Možno ťa motivuje, možno sa v ňom nájdeš a možno ti otvorí oči, aby si sa pohol z miesta, opustil svoju komfortnú zónu a začal na sebe makať naplno. Buď úspešný a nezabúdaj, že úspech začína rozhodnutím 😉

Na plnenie snov nikdy nieje neskoro.

Martin Dzuro 👨🏻‍💻 (PROLYCUS)