Predtým, ako som sa začala sťažovať

Koľkých z nás rozčuľujú dôchodci, ktorí majú prázdnu električku, ale chcú sedieť na našom mieste? A koľkí z nás sa s nimi potom pohádajú alebo si dajú slúchadlá a ignorujú ich a koľkí z nás sa iba znechutene postavia a frflú si popod nos, že to museli urobiť? Koľkokrát to miesto uvoľníme bez napomenutia?Je to teda naša chyba, že sa nepostavíme vždy alebo ich chyba, že chcú ísť na naše miesto? Mince, ktoré mám vo vrecku ja, majú dve strany. Postaviť sa v plnej električke vtedy,keď príde niekto, komu sa stojí oveľa horšie ako mne, je pre mňa prirodzené. Rovnako prirodzené aj po milion situáciách, kedy sa nado mnou niekto rozčuľoval, že nemôže sedieť práve na mojom mieste(hoci má jedno hned za mnou voľné) a ja som sa nepostavila. Som presvedčená o tom,že mama a učiteľky,ktoré ma učili úcte ku starším, by sa za mňa nehanbili. Presvedčená o tom,že tomu, kto chce sedieť práve na mojom mieste, nepomôžem tým, že sa postavím, ale snahou byť človekom, ktorý sa ich zajtra pri čakaní na električku opýta, či im môže tašku do nej vziať. Tým, že im potom prajem pekný deň a spravím to ešte stokrát potom, ako na mňa škaredo pozrú v MHDčke, ked budem sedieť.

Lekárka sa sťažuje na zlé podmienky, či už platové, materiálne vybavenie oddelenia, prostredie nemocnice.Sťažuje sa na to,že nekonečne dlho pracuje. Že si stovky vecí musí robiť sama a nik jej nepomôže. A potom študentovi nedá priestor na otázky a ak ich dostane, nechce odpovedať. A potom sa hnevá,keď ten istý študent,ktorému nič nevysvetlila, príde do praxe,nevie robiť veci, ktoré robí ona. Áno,je to stáletá istá lekárka, ktorá sa dennodenne sťažuje, že si všetko robí sama a niet človeka,ktorý by jej pomohol, tá, ktorá hovorí, že študenti sú hlúpi, že nič nevedia, tá, ktorá ich ku ničomu nepustí,lebo neverí tomu, že by niečo mohli vedieť. K tejto lekárke potom príde pacient, voči ktorému vystupuje nervózne a nevrlo, hoci je úžasnou odborníčkou, lenže stres a únava a nedostatok spánku a zlé ohodnotenie, sa na jej vystupovaní podpíšu. Pacient odchádza nespokojný,nepokojný, pochybuje o jej kvalitách a už sa k nej nechce vrátiť. Nechce sa vrátiť presne k tej doktorke, ktorá sa niekde medzi škôlkou a atestáciou zabudla pozrieť na to, čo tomu nefungujúcemu systému dáva a môže dať ona. K tej istej doktorke, ktorej by niekto veľmi rád pomohol, keby vedel a mal možnosť vedieť ako.

Medzičasom študent,ktorý sa nemohol spýtať a nemohol pomôcť a ten, ktorý chce všetko tak dobre vedieť, je presne tým,ktorý nechce ostať na stáži o dve hodiny dlhšie,lebo už sľúbil kamarátovi,že pôjdu na futbal. Po niekoľkomnoho pokusoch dozvedieť a naučiť sa to, čo ho zaujíma, už neverí, že k tomu raz dôjde a keď k tomu dôjde,tak na to práve nemá náladu.Je to ten istý študent,ktorý si z pozície niekoho, koho pacienti zdravia dobrý deň, myslí, že pani upratovačka v bielom tričku nosí iné biele tričko ako on a že zdraviť ju je pod jeho úroveň. Ten istý študent,ktorý sa denne rozčuľoval, že niekomu nestojí ani za to,aby sa mu predstavil, teraz stretáva stovky pacientov a ani len mu nenapadne, skôr,ako vysype tisícky otázok, povedať, ako sa volá.

Všetci by sme kosili cudzie trávniky, a pred svojím domom nám nenapadne ani len pozametať.