Život s okuliarmi či bez?

Už cez 5 000 dní spravím každé ráno to isté - začnem sa hádzať po posteli a jednou rukou hľadať okuliare, ktoré aj tak častejšie nenájdem. Pokiaľ ich nájdem po 15 minútovom hľadaní, cítim sa úplne super, v tom horšom prípade cez celý byt prosím mamku aby mi ich prišla nájsť.

Študujem na gymnáziu, ktoré si vyžaduje celkom veľa a často sedenia nad knihami. Doslova nad, s tvárou pootočenou smerom dole a keďže gravitácia stále funguje, často sa mi zošmyknú smerom na učebnice/zošity. O škole ani nevravím a hlavne keď ťa učitelia potom upozorňujú, že nemáš sedieť ako na pive, no niekedy to bohužiaľ fakt nejde.

Ďalšia nepríjemná vec je keď ti kamaráti navrhnú: “poďme do 3D kina” (ešte lepšie je 5D kde to s tebou ešte okrem všetkých problémov aj potrasie). Prečo problém? Daj si okuliare, na okuliare, preži neskutočnú bolesť hlavy a potom ešte užívaj si film. Naozaj to nejde!

Nasleduje telesná v škole, bežne ti profesor povie: “Patrícia, keď hráme basketbal, daj si pre istotu dole okuliare aby sa ti náhodou nerozbili”. Celé to je pekné, tá starostlivosť, ibaže keď si dám dole okuliare, tá lopta rozbije mne hlavu.

Raz na dovolenke, keď mi ponúkli aby sme si išli zašnorchlovať, všetko to znelo super, pokým som to naozaj neskúsila. Ukazujú mi tam ryby, bohužiaľ ja vidím maximálne nejaké farebné škrvny a machule, musím uznať, dobrý zážitok.

Toto je moja “krátka” skúsenosť s okuliarmi.