Zahmlené okienka do mojej duše

Mohla som byť tak v piatej triede, keď sa na mňa kamaráti začali hnevať, že som im neodkývala v jedálni alebo prešla okolo nich bez povšimnutia v preplnenej chodbe. Samozrejme, vysvetlenie bolo jednoduché. Nevidela som ich. Alebo aj videla, ale z ich vysmiatej tváre som sotva dokázala zaostriť na dve tmavšie machule, ktoré som považovala za oči, a ružovkastú podlhovastú machuľu, čo boli pravdepodobne ústa, kričiace moje meno. V rámci mojej všeobecnej snahy predísť trápnym situáciám, v prípade ak by to bol niekto cudzí kto kýval a volal na úplne inú Ivanu, som väčšinu takýchto pozdravov ignorovala.

Problémy s rozpoznávaním rozmazaných machúľ ma prenasledovali aj domov, až kým jedného dňa mamina nevyhlásila, že sa poslednú dobu strašne veľa mračím. Keďže som mala iba jedenásť, pripísať to tíneďžerskému odporu zatiaľ nemohla. Chtiac, nechtiac, musela som priznať, že škúlenie bol jediný spôsob ako rozoznať, či nastupujem do auta k tatovi alebo veľmi prekvapenému fúzatému pánovi v pokročilom veku (áno, aj to sa mi raz podarilo).

Zdroj

Aj keď som si to nechcela priznať, moje genetické predispozície ma od narodenia predurčovali stať sa okuliarnikom, a môj osud bol spečatený v jedno slnečné pondelkové ráno, keď som u oftalmológa víťazoslávne a s hrdosťou vyhlásila, že prvé písmenko prvého riadku je jednoznačne B. Nasledovalo smutné pokrútenie hlavou pána doktora a zhrozené zhíknutie mojej mamy, plné sklamania a hanby. A je to tu, jej podozrenia boli potvrdené. Jej dcéra je oficiálne krátkozraká.

Vyfasovala som moje prvé okuliare, ktoré boli hranaté, s tmavo-ružovým rámom, a vďaka ktorým som sa cítila ako mucha Puk. Predstavte si k tomu krivý úsmev pospájaný drôtikom, v márnej snahe vyrovnať zuby ktoré boli jednoducho príliš veľké, a bodky na tvári značiace príchod puberty. Hotová katastrofa. Moja reputácia dostala úder, z ktorého som si nebola istá či sa niekedy spamätá.

Samozrejme, iba ja som to brala tak strašne tragicky. V kruhu mojich kamarátov som bola jediná slepá, a teda keď som prišla do školy vo vtedy ešte nedoškriabaných okuliaroch, predstavovala som pre nich potenciálnu zábavku. Keď mi vtedy prvýkrát mávali rukou pred očami a natešene sa pýtali koľko prstov ukazujú, prišlo mi to vtipné, smiala som sa s nimi a tipovala náhodné čísla. Prirodzene, hneď na to si ich chceli všetci aj vyskúšať, a zisiť, aké to je.

Zdroj

Táto situácia sa odvtedy zopakovala nespočetne veľakrát, a zakaždým mala rovnaký priebeh ako cez kopirák. Natešený kamarát/kolega/spolužiak si nasadí okuliare. Hneď sa prekvapene zháči, mračí, škúli a na to rezolútne vyhlási: „Bože, ty fakt musíš strašne vidieť!“. Alebo „Och, ako ich môžeš nosiť? Veď ma z nich hneď strašne rozboleli oči!“. Naozaj za to nemôžem, pán Sherlock Holmes, proste bez nich nevidím.

Na jednej strane boli okuliare prvým predmetom, vďaka ktorému som zažila ten bájny Heuréka moment. Fakt takto ľudia bežne vidia? Fakt sa môžem pozerať na telku zo vzdialenosti väčšej ako pol metra? Fakt majú pouličné svetlá definovaný tvar a nie sú len záhadnými žiariacimi guľami? Svet je naozaj tak krásny a farebný? Aká bláznivá predstava. Avšak, za tie roky som zistila, aký strastiplný život s okuliarmi môže byť, a čomu musia čeliť len ľudia s pokazeným zrakom.

Zdroj

Počasie sa čoskoro ochladilo, prišla neskorá jeseň. Človek premrznutý a poriadne prefúkaný podtatranským vetriskom natešene vbehne do krásne vyhriatej predsiene a čo uvidí? No, vôbec nič. S novým ročným obdobím prišiel aj fenomén vždy zahmlených skiel, ktorý som však počas niekoľkých rokov dokázala aj umelo vytvoriť pri vyťahovaní koláča z rozohriatej trúby, pití horúceho čaju či dochucovania vriacej polievky. Samozrejme, stále prichádza do úvahy dať si okuliare dole, ale efekt je rovnaký (stále nič nevidím).

S jeseňou prišli aj časté lejaky. Krásne sfarbené padajúce lístie, divoká obloha a vôňa mokrej zeme. A s nimi aj voľba, či budem kráčať do školy s okuliarmi pokrytými kvapkami vody, ktoré sa ani neoplatí každú chvíľu zotierať, alebo riskovať čelnú zrážku so stromom. Na jednom upršanom školskom výlete som sa odvážne rozhodla nechať okuliare v batohu, a ako sa o odvážnych hovorí, idu hlavou proti múru – v mojom prípate proti stĺpu verejného osvetlenia.

Zdroj

Prešlo zopár rokov, a zrak sa mi čoraz viac zhoršoval. Ľahké a jednoduché okuliare som nahradila väčšími, o čosi ťažšími, s hrubším rámom a sklami, ale za to krajšími. Čo som však nečakala, boli oležaniny na ušiach a nose. Počas strednej som sa cez deň väčšinou nezastavila, až na obede som konečne zložila okuliare (už zahmlené od horúcej polievky). Samozrejme, na nose mi po nich zakaždým ostala červená čiarka, na ktorú sa ľudia vypytovali, či je to stará jazva, znamienko alebo nebodaj popálenina. Vtipné.

Možno aj z toho dôvodu ostávali okuliare čoraz častejšie v batohu. Staré známe trasy som poznala naspamäť, kamaráti ma väčšinou zastavili keď som chcela nastúpiť na nesprávny autobus, a v reštaurácií mi veľmi ochotne aj keď pobavene prečítali menu na tabuli, ktoré by dokázali hravo prečítať aj z druhého konca ulice. Vyslúžila som si za to pár zmätených pohľadov od obsluhy, keď premýšľali či som analfabetka, alebo ani nepremýšľali a proste im to prišlo vtipné. Zvykla som si veci nevidieť a na tých pár minút sa mi hrabanie v taške neoplatilo.

Po prvom ročníku výšky som sa konečne nechala ukecať na šošovky. Neviem prečo som tak dlho odolávalá, nebála som sa že si vypichnem oko, alebo že sa mi šošovku nepodarí nájsť a zostane tam na veky vekov. Možno trošku. Ale vyriešili mi toľko problémov! Kľudne som mohla ležať pri knihe na boku alebo sa oprieť o priateľovo rameno bez toho aby mi rám skĺzol z nosa, posunul sa cez pol tváre a tlačil mi do hlavy. A šport! Mohla som opäť hrať volejbal bez strachu, že by mi nejaká zatúlana lopta vrazila do tváre a rozbila okuliare na cimpr-campr.

Zdroj

Väčší stres z toho mala asi moja mamina, ktorá sa nemohla ani len pozerať keď mi pani v optike ukazovala, ako si nacapiť kus plastu na oko. Prekvapivo to vôbec nebolelo, a šošovky sa stali mojim najlepším kamarátom na festivaly alebo koncerty. Len ich nesmiem večer zabudnúť vybrať.

Najhoším nepriateľom šošoviek je však moja lenivosť. Keď ráno rozlepím oči, je oveľa pohodlnejšie siahnúť po okuliaroch, než loviť takmer priehľadnú šošovku v celkom priehľadnom roztoku, a potom ju presviedčať aby sa mi prilepila na oko. A hlavne zaistiť, aby tam aj celý deň zostala.

Nie som na to hrdá, ale väčšinou spravím čokoľvek, čo mi zaručí pár minút spánku navyše. Takže poslednou dobou, keď je to nevyhnutné, nosím buď okuliare, alebo ich bezradne poslepiačky hľadám, prípadne sa pýtam priateľa či ich náhodou nevidel. Ten ich so svojim bezchybným zrakom zbada do troch sekúnd, chvíľu sa mi vysmieva a potom na ne úkáže - zvyčajne ich mám rovno pod nosom.

Aj keď sa ma snaží presvedčiť že mi pristanú, a že v nich vyzerám roztomilo, nosím ich len keď musím. Niekedy, keď sa v mojich ojedinelých momentoch plných sebavedomia pozriem do zrkadla, takmer s ním súhlasim.

Takmer.