Dívaj sa..

Prvýkrát som začal registrovať, že potrebujem okuliare v siedmich rokoch. Vtedy nehrozilo žeby som si mal ten nános rámom obaleného skla položiť na nos a chodiť v ňom.

Zamietnuté! Ani si nespomínam či som ich vtedy mal alebo vôbec nie.

V škole to bola pohoda. Môj zrak potreboval korekciu pod úrovňou jednej dioptrie. Na základnej škole, keďže som bol z tých “výstrednejších” žiakov, ma učiteľka posadila do druhej lavice v strednom rade. k tomu spolužiakovy, ktorý bol naopak ten najkludnejší. Asi som ho mal zmeniť, možno on mňa. Neviem, ale rozhodne to nefungovalo. Taká vzdialenosť mi nerobila problém opisovať poznámky z tabule.

Vraví sa že, ak nenosíš okuliare a mal by si, kazí sa ti zrak. Ak ich budeš nosiť stále, je šanca že zrak sa začne zlepšovať.

Prišla stredná škola a ja som dovtedy vadu v zraku nepociťoval. No hneď v prvý deň som zaujal pozíciu v pravo v zadu. Čím ďalej od katedry a čím bližšie k exitu.

Tam prišiel problém s malými písmenkami na tabuli. Kým všetci dreli opisovaním poznámok do zošitov, ja som čmáral po lavici. Koncom roka som musel priniesť vybračnú brúsku do školy a vyčistiť ju.

Zdroj: https://goo.gl/images/7zvXni

Samozrejme prišli aj dôležité veci, ktoré som si musel poznamenať.

Vtedy som skúšal naťahovať si viečka a ostriť. Fungovalo to, ale tak na jedno, max dve slová. Po tomto počine som mal oči plné sĺz.

Nevadí, adaptoval som sa, takže tabuľu mi netrebalo vidieť. Našťastie ma môj odbor zaujímal. Tak namiesto zapĺňania strán v zošitoch som začal aktívne komunikovať s učiteľmi a celou strednou som prešiel hravo. Až na predmety ako angličtina, kde sme tabuľu skoro vôbec nepoužívali. Myslím, že práve tomu sa vraví paradox.

Niekedy keď som potreboval vidieť dopredu, som jednoducho požiadal o pomoc spolužiakov. Samozrejme im nešlo do hlavy prečo si nesadnem bližšie, ale to človek ktorý nemusí nosiť okuliare nepochopí.

Nastal druhý problém. Reputácia. Chodil som po chodbách a ľudia ma prirodzene zdravili aj z diaľky. Nereagoval som. Nepozeral som sa ďaleko, lebo to pre mňa nemalo zmysel. Videl som len siluletu človeka. Bádaš nejaké pohyby rukami, nohami, netrúfneš si odhadnúť aké má vlasy a tvár je ako z počítačovej hry z čias, keď ešte Windows neexistoval. Týmto som si vyslúžil reputáciu namysleného chlapca.

Zdroj: https://goo.gl/images/DiZQRr

Chodil som na internát do krajského mesta. Chcel som ho spoznať.

Teraz si to predstavte.

Chlapec z dediny fascinovaný ruchom mesta.

Na zastávku MHD sa blíži autobus.

Snažíš sa zaujať čo najlepšiu strategickú polohu pri rozpíse spojov.

Autobus sa blíži, ale z diaľky nedokážeš zistiť aké ma číslo.

Je len 10-15m pred tebou.

Máš pár sekúnd na to, aby si zistil kam smeruje, no zastávka je preplnená. Nechce sa ti už stáť na daždi, tak to riskneš a nastúpiš.

A je tu neplánovaná obhliadka mesta do častí, ktoré si ešte nevidel.

U mňa klasika.

Vychovávateľka na intráku si myslela, že používam iba lacné výhovorky.

Zdroj: https://goo.gl/images/Dp5kV3

Škola sa skončila a ja som sa vydal na západ pracovať. Medzi tým som si poriešil okuliare, len pre prípad, ak mi ich bude treba. Aby som sa v tom hlavnom meste nestratil.

Strašne som nemal rád ten pocit mať ich na nose. Prekážali mi. Nemohol som si na ne zvyknúť.

Tŕpol mi z nich nos, bolela hlava. V lete som ich nestačil chytať, ako mi padali. Mierne opantanie zmyslov, keď som si ich zložil a do toho mi ešte kolegovci vraveli, že mi vôbec nepristanú. To mi stačilo a odložil som ich.

Veď viem fungovať aj bez nich, tak prečo sa obmedzovať.

Prešla nejaká doba.

Som človek, ktorý nevydrží dlho na jednom mieste a stále túži po zmene. To ma doviedlo k tomu, že som začal robiť taxikára v meste, ktoré som poznal najlepšie. A tu prišli ďalšie problémy. Trebalo zistiť súpisné číslo na domoch, bez okuliarov = bez šance. K tomu vozím ľudí, vidieť by som mal dobre.

Siahol som po inej možnosti a to kontaktné šošovky. Bolo to pre mňa jediné východisko. Zaľúbil som si ich už v optike. Keď som ich tam prvýkrát skúšal.

Pocítil som len jemný, mrazivo šteklivý pocit v oku, ale inak bez problémov. Bez pálenia, bez nepríjemných pocitov. Sadli jak ric na šerbeľ ;-)

Život sa mi zmenil. Dvihlo to moje sebavedomie. Videl som všetko a všade, čiste a jasne. Dali mi doslova iný pohľad na svet.

Zdroj: https://goo.gl/images/ettNKT

Ale báječný pocit netrval dlho. Spolu s nimi pribudli aj iné starosti.

Keď som šiel do vody, musel som si ich dať dole. V horúcich letných dňoch v aute pri zapnutej klimatizácii som nemohol vydržať to svrbenie a pálenie, nehovoriac o cestách vlakom, lietadlom. Raz v zime v silnom vetrisku mi ju surovo odfúklo z oka.

Občas sa mi stávalo, že po nejakej párty som nespal doma.

A tu to prišlo.

Zaspal som bez toho, aby som si ich dal dole.

Keď som sa prebral, nevedel som si rozlepiť oči.

Musel som si pomôcť prstami.

Potreboval som sa ihneď dostať do kúpeľne pred zrkadlo. Problém bol v tom, že obraz ktorý som videl bol ako cez mikrotenový sáčok.

Keď sa mi to konečne podarilo, oči som mal plné kaprov ako rybník pred vianočným lovom.

Po dvoch rokoch pravidelného používania šošoviek ma aj oni začali obmedzovať.

Stále roztok.

Nedajbože aby som si kúpil kuchynské utierky, ktoré zanechávali čiastočky na rukách.

Treba si dávať pozor čo prenesieš na svoje oči.

Pár krát sa mi stalo, že šošovka sa mi schovala. Zrolovanú som ju cítil v oku, ale nie na tom mieste, kde mala byť.

Raz mi zašla až za okraj oka, odkiaľ som ju nemohol vybrať.

Inokedy bola prilepená o viečko, z toho som bol zúfalý. Nevedel som si pomôcť.

A boli aj také situácie, kedy som ju jednoducho nevedel nájsť.

Tieto boje trvali niekedy aj 15 min.

Veľmi nepríjemne situácie po ktorých som mal úplne dobabrané oko. Myslím, že zrovná toto je nepredstaviteľne pre človeka, ktorý nemusí nosiť okuliare.

Potom som začal vnímať, že sa mi zhoršuje zrak. Pomaly ale iste. Neni divu však?

Začal som sa zaujímať o laserovú operáciu oči.

Ale prenesieme sa teraz do Špiskej novej vsi. Robil som tam chvíľu v jednej špinavej fabrike.

Vedľa mňa mal stôl týpek Jano, ktorý podstúpil takúto operáciu. Rozprávali sme sa veľa o tom.

Na jednej nočnej šichte, z ničoho nič prestal vidieť na jedno oko. Volál som mu záchranku. Potom dva týždne maródil.

Vrátil sa a vravel že pohoda. Že mu na chvíľu vypadlo oko ale v rámci reklamácie mu to opravili.

Skvele vyhliadky. Nakonfigurujú mi nejakým spôsobom oko a keď sa niečo porúcha.. nevadí, veď mám na to záručný list. V pohode.

Mňa to vtedy zaskočilo. Premýšľal som takýmto spôsobom:

Koľko rokov sa robia takéto operácie oči? 15-20.

Jestvuje na svete niekto kto je dlhšie ako 20 rokov po tejto operácii?

Nie.

Čiže, ak mám dnes 27.

Pojdem na operáciu. Ak sa vyhnem hociakým vedľajším účinkom, tak do 50tky by som mal vidieť.

Ale čo v 60tich, 70tich rokoch??

Čo ak to po viacerých rokoch jednoducho prestane fungovat? Predsa to je zásah do ľudského tela.

Nechcel by som prežiť starobu ako slepec.

Zdroj: https://goo.gl/images/7mhmu7

Ako čas šiel, získal som super job v cz, kde som pravidelne cestoval vlakom. A tak jednou cestou z Prahy som sedel v kupéčku vedľa sympatickej mladej dámy, s ktorou som sa pustili do reči.

Zistil som, že pracuje práve na tej klinike kde sa robia takéto zákroky. Povedal som jej môj názor (opísaný v odstavci vyššie). Sama nosila okuliare a povedala, že presne koli tomu ani ona nechce ísť na tento zákrok.

Prestal som zvažovať túto možnosť.

Vzhruba rok po tom som už nechcel viac nosiť kontakte šošovky.

Oči sa mi pernamentne hlienili. V jeden krásny deň ma začalo oko na nevydržanie svrbieť. Tak som si ho spodnou časťou dlane šúchal cez viečko. Bol som v práci a chcel som dokončiť rozrobenú vec. No zrazu som si to už až tak drel, že nakoniec som si šošovkou zarezal do oka okolo sietnice. Celý pól kruh okolo nej pre spresnenie. Vytiekla mi len jedna mini kvapka krvy. Mal som potom problém vybrať šošovku von, kalné oko 2 dni a červenú jazvu ktorá desila ľudí nasledujúci mesiac. To ukončilo moju éru čočiek.

Oči sa mi zhoršili, z 1,25 na 1,5 ľavé a 1,75 práve oko. Zhoršilo sa mi aj vidienie v tme.

Siahol som opäť po okuliaroch. Nosím ich už od leta a celkom som si na ne zvykol. Spočiatku som ich stále niekde zabúdal.

Najhoršie to bolo, keď som sa vydal na 5 dňový hudobný festival do neďalekého Maďarska. Samozrejme, že som sa balil na poslednú chvíľu a zabudol si tam vziať oči. Všetky tie nádherne scenérie som videl len tak rozmazane.

Ale aj bez nich to bol neopísateľný zážitok.

No nechcem ísť nosiť. Obmedzujú ma hlavne pri športovaní. Neviem čo to bude v zime. Okrem tých zahmlených skiel.. myslím, že v mrazoch pribudnú aj iné problémy. Ku kontaktným šošovkám sa vraciať rozhodne nebudem.

Radšej sa posuniem ďalej.

Aj napriek mojim zážitkom som odhodlaný podstúpiť túto operáciu, nech dopadne akokoľvek. Veď za tých 20 rokov, čo to lekári praktizujú sme sa určite niekam posunuli.

Život s okuliarmi nieje taký hrozný, ale ak sa to dá uľahčiť, tak prečo to nevyužiť. Ja som sa rozhodol.

Svet chcem vidieť v pestrých a jasných farbách bez pomocí krehkých veci, ktoré nám vedia skomplikovať život.