SKLÍČKA DOTYKOV

okuliare, -ov muž. r. pomn. optický prístroj v podobe dvoch skiel vpravených obyč. do rámu, umožňuje lepšie vidieť a nosí sa na nose: silné, slabé o.;. Základ slova okuliare hovorí, že je to OK, v skutočnosti sú to všetko len liare.

Na začiatok som si pomohol mojou vernou a jedinou priateľkou a bibliou každého poctiveho študenta slovenčiny(nie som slovenčinár), zároveň pliagou nás erazmákov/cépečkárov z východného Slovenska hlavne čo sa týka používania dvojtvaru dve a dva, a teda Krátkym slovníkom slovenského jazyka.

Nekonečný obdiv a chvála profesorom, ktorí sa rozhodnú dať svoju vzácnu a nepreskočiteľnú prednášku s prezenčkami o siedmej ráno. V zimnom semestri. Sneží. Tri centimetre v Bratislave znamenajú štvrtý stupeň pohotovosti, ktorý zahŕňa už len zemetrasenie s Richterom na sedmičke a Macronov prechod cez Most SNP.

Vstal som z vyhriatej postele, obliekol sa do troch vrstiev a nasadil som si okuliare. Mám tie s hrubým čiernym rámom, ktoré nosia influenceri a ťažký stŕhači davu ako štýlovky. Nie preto, že ich potrebujú, ale preto, že sa im hodia. Asi si kúpim nové, páčia sa mi tie potterovské. Ktosi mi raz povedal, že v nich vyzerám dosť čarovne. Mohol by som dokonca jazdiť Rytierskym autobusom, navyše sa k nim fakt hodia moje Ginny.

Boh stvoril zrnká kávy, aby vyrovnal profesorské zlo a dal študentom šancu na prežitie, preto som si urobil na zahriatie trojité espresso do papierového pohára. Vonku fúkal vcelku kvalitný vietor, aj on sa chcel k niečomu pritúliť. Zašiel som ledva k turniketom, keď sa mi predné sklíčka zahmlili, mal som pred očami dva teplé poháre mlieka, no kašlal som na to, o chvíľu je tu tridsaťdeviatka, o ktorej nevedno kedy príde, lebo je ako sama zima, a znova nastane typické študentské túlenie. Obvykle mi to nevadí, pretože je to najľahší spôsob, ako zažiť ľudský kontakt, v období zápočtov taký vzácny. Našťastie dnes žiadny zápočet nie je, na zelenej míli smerom do školy by som si aj tak nemohol čítať poznámky a učiť sa posledné zbytočné poučky, keďže vidím maximálne ruku, čo mi prechádza cez ksicht k hornej obruči autobusu.

Teraz sa neviem rozhodnúť, či je lepšie mrznúť alebo sa potiť. Okuliare sa mi šmýkajú po nose a provokujú už tak dosť labilnú psychiku. Narazil som si ich ku koreňu nosa ramenom a znova sa chytil obruče, ktorú všetci tak úpenlivo objímame. Cítil som čiusi ruku. Bola maličká a jemná, s akými prsteňom na malíčku. Trochu sa odtiahla. Hovorí sa, že keď je človek slepý, zostria sa mu ostatné zmysly. Mal by som povedať, že sa mi vtedy rozbúchal každý zmysel, pretože v mojich predstavách tá ruka istotne patrila útlemu dievčatku zabalenému v kožušinovej bunde a huňatej čiapke s brmbolcom. No jediné, čo som vtedy cítil bol odporný pot a nesmierna túžba neurobiť nejakú idiotinu.

,,Prepáč,“ môj hlas sklamal a znel ako pricviknutý semenník. Za to môže nádcha, počasie a pretrvávajúca tlaková níž, ktorá sa mala podľa doktora Iľka už dávno pobrať do teplých krajín.

,,To nič,“ povedala ona. Počul som ju, aj cez napchatý dav, to muselo niečo znamenať. Sladký hlas sa niesol pomedzi hrubé vetrovky, cez čiapku a pristál mi v ušiach, prerážal každú prekážku. Teraz by som si mal zložiť okuliare, pretrieť si ich a uvidieť ju. Vryť si ju do pamäte, povedať jej niečo pekné, pozvať ju na obed do Venzy a obetovať pre ňu jednu zľavu. Z toho všetkého som schopný len povedať jej niečo pekné, a ak by kompliment o jemných rukách prijal nejaký dvojmetrový rukojemník, hádam by mi pomohol zložiť okuliare.

Autobus prešiel cez slávny Veľký hrboľ pod Lafranconi, obľúbenú destináciu tlmičov, všetkých nás nadhodilo a mal som pocit, že som sa jej znovu dotkol. O chvíľu stojíme. Najlepšou stratégiou počas zápchy je účinné preháňadlo zvané električka. Masa sa pohla a vystúpila cez vražedné dvere. Konečne sa dalo nadýchnuť a.. utrieť si okuliare. Nasadil som si ich a obzeral sa, kde je to dievčatko, do ktorého hlasu som sa naslepo zaľúbil. Nik tam nebol. Ostalo tu len pár vystresovaných medikov a STU party, ktorí sa očividne nikam neponáhľali. Prilepil som sa na dvere a pozeral von na zablatené chodníky. Z davu rútiacemu sa na električky vykúkala červená čiapka s brmbolcom, obzerala sa okolo seba a nechávala sa nechtiac unášať. Bola to ona, cítil som to. Zamrznutá ofina jej padala okolo očí, rukavice skrížené na hrudi a v nich hrubé Rímske právo. Usmievala sa, niekoho hľadala. Odrazu som všetko videl tak jasno!

Zdalo sa však, že dobrý autobusár nezdieľa moje rozčarovanie, preto sa pohol najjemnejšie, ako mu dezén v tejto chujavici dovoľoval a pomohol mi napraviť okuliare príjemným ťuknutím o sklo. Veľmi mi to nepomohlo, mohli by sme to skúsiť znova, ujo šofér, čo poviete? Našťastie sa nerozbili. Ale na ušiach mi nesedeli, bolo ich treba narovnať. Zložil som ich bezpečne do vnútorného vrecka.

Pôjde na deviatku alebo na štvorku, tak chodia právnici vždy. Vystúpil som na Kráľovskom údolí, prebehol na druhú stranu a zistil, že som práve chytil decembrové vylepšenie nohavíc v podobe stekajúceho snehu. O chvíľu sa dovalila električka, sneh na nohaviciach však už stihol zmeniť skupenstvo. Nastúpil som. Oklepal som si nohy o schody a ostal na nich stáť, aj tak to bolo lepšie ako stáť vonku. Niekde tu musí byť, vystúpim na každej zastávke, akože uvoľňujem miesto a pozriem sa, či náhodou nevychádza.

Hm, schody. Odkedy majú štvorky a deviatky schody? Dúfam, že oddnes. Bytče! Posledná nádej na to, že ju stretnem sa stratila ako Dankova rigorózna práca. Alebo niečo také. Zhlboka som sa nadýchol a vymenoval vybrané pejoratíva po p a k. Hľadím do zadýchaných dvier električky číslo 5. Nado mnou sa ticho hádže a drží navzájom hrubá masa ľudí, rovnako nešťastných a zablatených ako ja.

Potom som sa hlúpo usmial a uvedomil si, že sa dnes už nič nemôže pokaziť. A ak sa tomu dievčaťu dokázalo zapáčiť nejaké nabalené indivíduum v bielych okuliaroch, čo vyzeralo ako černobyľský prieskumník, nie je to až také hrozné. Niečo som v to ráno predsa len vyhral. Možno ju už nikdy nestretnem a nehnevám sa na svoje oči. Aspoň mám dôvod kúpiť si nové okuliare.

Jediný vhodný obrázok

zdroj: skicár