(Ne)obyčajný deň, kedy som si zabudol okuliare...

Na ten deň si pamätám, ako by to bolo včera. Otrepané klišé, ale po pravde, bolo to predvčerom. Človek si povie, že "mne sa to stať predsa nemôže", lebo jednoducho - nemôže. Na druhú stranu, nie je vôbec ťažké skomplikovať si život behom pár minút, ale o to väčšie dobrodružstvo na človeka čaká.

Všetko sa to začalo jedno pochmúrne ráno, keď som si povedal, že si spríjemním sobotu obedom s mojou priateľkou a večer si zahrám biliard. Už keď som rozlepil oči, bolo mi jasné, že niečo nie je v poriadku. Samozrejme, že nebolo - miesto toho, aby som si nastavil budík na mobile, som ten telefón jednoducho vypol. Nič zložité, verte mi.

https://pixabay.com/

Čas na digitálnych hodinách, ktoré už roky stoja nehybne na parapete pri posteli ukazovali krásnych deväť hodín. Keď som prižmúril oči, všimol som si, že je vlastne doslova pol desiatej. To bol čas, kedy som už dávno mal mať za sebou raňajky, venčenie psa a aj sprchu. Miesto toho som mal za sebou nejaký sen, na ktorý určite behom pár hodín zasa zabudnem.

Okamžite som si obul ponožky, obliekol tričko, nohavice, sveter a bundu a rýchlosťou blesku sa presunul do predsiene, kde na mňa pozeral veľmi sklamaný a trasúci sa labrador Joe. Mal už nejaké roky, a preto som dúfal, že si na moju hlúposť zvykol, ale naopak. Keď som mu dal obojok a zabuchol dvere, pri čakaní na výťah mi okamžite preblesklo hlavou, že vidím akosi rozmazane. Okuliare!!! Ako som na ne mohol zabudnúť? Za vyše dvadsať rokov sa mi to ani raz nestalo. No nemal som čas sa pre ne vracať a navyše som si veril, že až tak slepý nie som a nejdem po obvyklej trase so psom prvýkrát.

Stlačil som tlačidlo vo výťahu na prízemie a čakal. Pohľad môjho psa hovoril za všetko. Zažil ma opitého, prítulného, smradľavého od opekačky, nervózneho, ufňukaného, no tentokrát mi dával jasne najavo, že zatiaľ čo jeho psí kamaráti sú už doma, on ide von ešte len teraz. Na moje strohé "prepáč mi Joe" ani nereagoval.

https://pixabay.com/

Na niektorom z poschodí sa otvorili dvere a do výťahu pristúpila jedna z mojich susediek, klasická pani v rokoch, ktorá je už na dôchodku a ide práve na obvyklú prechádzku k doktorovi, kde bude klebetiť so všetkými kamoškami čo jej ešte ostali.

"Privolala som Vás?" zaznelo z jej úst, hneď ako sa za ňou zatvorili dvere.

"Nevadí, neponáhľam sa." usmial som sa a čakal, kedy sa výťah pohne. Nedialo sa však nič. Potom stará susedka, mimochodom pani Jarmila, stlačila gombík, na ktorom bola znázornená nula, čo znamenalo prízemie, resp. terasu.

"Vy Ste nestlačili nulu, sused?" spýtala sa ma prekvapene, ako keby išla vo výťahu prvýkrát v živote.

"Stlačil." strohá odpoveď znamená ukončenie zbytočnej debaty.

"Ale nie je tu. Asi Ste omylom stlačili moje poschodie, ale nulu som teraz stlačila ja."

To bol prvý signál, že bez okuliarov niečo nie je v poriadku. Asi som stlačil niečo iné, ale každopádne som nemal chuť konverzovať ďalej. Čas bežal, madam Jarmila sa vliekla, rovnováha musí byť.

Keď sme sa vyrútili z brány von, Joe okamžite zamieril na malú lúku, ktorá je hneď pri našom paneláku, lemujúca školské ihrisko. Z neustáleho žmúrenia som začínal byť nervózny, ale stále som sa v hlave utešoval, že vlastne o nič nejde. O niekoľko minút neskôr okolo mňa prechádzalo niekoľko malých detí zo škôlky, ktorá je naproti cez lúku. Môjho psa samozrejme nenapadlo nič iného, než vykonávať svoju veľkú potrebu priamo pred nimi. Deti smejúce sa a komentujúce "vyprázdňovanie" sa môjho psa mi nebolo práve po chuti. Z úst jednej vychovávateľky som počul ako hovorí druhej : "Dúfam, že to po tom psovi zoberie do sáčku".

Nie moja, nechám to tu, lebo som rebel bez príčiny - to som jej presne chcel odpovedať. Na druhú stranu som sa na ňu usmial ako na starú známu a pohybom ruky do vrecka, som jej dal jasne najavo, že mám zo sebou aj sáčok na psie exkrementy. Keď som sa však pozrel na nekonečnú hŕbu lístia, nebolo mi všetko jedno. Teraz som sa musel zohnúť a tváriť sa ako ten exkrement beriem rutinérsky do sáčku. Lenže bez okuliarov som ho tam nevedel nájsť. Človek by si práve v takej chvíli povedal, že vidí úplné h****, no ja som ho práve vidieť potreboval.

Po dvoch minútach ma tento cirkus prestal baviť a okamžite som "niečo" nabral do sáčku aj s kopou lístia a ktovie s čím ešte a hodil to do koša. Zvyšok venčenia už bol taký, aký bol. O nič nešlo. Joe a ja sme sa vrátili domov, len mi trvalo nájsť správny kľúč a potom sa aj trafiť do kľúčovej dierky. Keď mi hneď po odomknutí zazvonil telefón, už podľa zvonenia "Metallica - Die, die my darling" som vedel, že mi volá moja priateľka. Pýtala sa, či stíham prísť na jedenástu a ja som jej povedal, že určite áno, a že sa na ňu teším. Keďže som ju chcel prekvapiť kvetmi a mal som naozaj málo času, pohladil som Joea a zamkol dvere. Samozrejme, okuliare ostali doma. Hovoril som si, že ten jeden deň nejak prežijem. Jasné, veď čo také by sa mi mohlo stať.

https://pixabay.com/

Keďže moja drahá polovička pracuje v neďalekom nákupnom centre, rozhodol som sa, že pôjdem pešo. Aspoň sa nestane nič zlé a všetko bude fajn. Počasie mi prialo, nepadal dážď a z vetra, ktorý hlásili včera v predpovedi sa vykľul iba slabý vánok, ktorý ma doprevádzal.

Pri vstupe do nákupného centra som zamieril rovno do kvetinárstva na prvom poschodí. Drahej som kúpil peknú kyticu kvetov, ktorá jej určite urobí veľkú radosť. No moje nadšenie už o pár minút vystriedal hnev. Cez výklad som videl, lepšie povedané snažil sa vidieť, ako práve pomáha obliekať nejakého chlapíka. Na jednu stranu som si povedal fajn, o nič nejde, veď pracuje v obchode s oblečením, ale netreba sa zákazníkom vnucovať za akúkoľvek cenu.

"Hééééj!" zakričal som na celú predajňu a zamieril k mojej milej Lucii, ktorá má určite pre mňa nejaké dobré vysvetlenie.

"Ahoj zlatko, čo kričíš? Si v poriadku?" pozrela na mňa presne tým pohľadom, ako keď Ti učiteľka povie, aby si išiel k tabuli a ty jej nahnevane odfrkneš, nech ti dá päťku, že aj tak nič nevieš.

"Ja? Jasné že som v poriadku. Ideme na ten obed, či čo?" nebudem Vám klamať, presne som vedel, že ten chlap ešte stále stojí za mnou a pohľadom sleduje moju Lucku. Úchyl jeden.

"Ideme, ideme, ale však sa aspoň ukľudni prosím Ťa, pozri ako sa chováš zlatko." snažila sa ma ukľudniť, ale už keď povedala pozri, a ja som pritom pozeral, ale nič nevidel, bol som vážne naštvaný. "Kde máš okuliare?"

"Doma." odpovedal som jej s chladnosťou ľadovca, čo potopil Titanic, dal jej kvety, ktoré si dala do vázy a otočili sme sa k dverám. Vtedy som si uvedomil, že tam ten chlapík stále stojí a čumí. Nechcel som mojej drahej robiť problémy v práci, ale nedalo mi to. Dal som mu jednu spakruky a povedal nech si ide ošahávať inde. Bude to znieť tak ako to znie, ale nikdy by ma nenapadlo, že budem v obchode kričať na figurínu a nakoniec ju ešte aj udriem. Totálny trapas, čo si budeme hovoriť. Nehorí. Ideme ďalej.

https://pixabay.com/

Keďže Lucia mala na obed iba polhodinu, zamierili sme dolu schodmi do Mcdonaldu na niečo fajné a nezdravé, mne to však bolo jedno. Poprosila ma nech jej objednám a že ide na poschodie obsadiť stôl. Samozrejme, opäť som si hovoril, že všetko je úplne fajn, hoci jej rozčarovanie z mojej komunikácie s figurínou ešte nevyprchalo.

Keď som prišiel k stolu kde sedela, položil som tácku pred ňu a a hanbil som sa na ňu pozrieť. Spustil som sám od seba tie klasické "drísty" o tom, ako ma to mrzí, že už sa to nikdy nestane, že som si jednoducho zabudol okuliare, že som musel ísť vo výťahu so starou Jarmilou, že Joe sa zas musel vyprázdňovať pred publikom, a že nech sa na mňa jednoducho nehnevá, že je to len blbý deň.

"Blbý si možno akurát tak ty." odpovedala mi podráždeným tónom od vedľajšieho stola. Prisadol som si k úplne cudzej slečne, ktorá sa na mňa dívala vyplašene ako gazela na leva. Taktne som sa odmlčal a prisadol si k správnej osobe a správnemu stolu. Ospravedlňovanie vol. 2 pokračovalo, zatiaľ čo moje jedlo už stihlo fajne vychladnúť. Chcel som sa nad tou zúfalou situáciou rozosmiať, no s Luciou sme boli spolu už piaty mesiac a tak som si nechcel pokaziť môj zatiaľ najdlhší vzťah , aký som kedy mal. Dojedli sme, obaja sme sa už boli v pohode, niekoľkokrát sme si dali pusu a dohodli sa, že sa uvidíme doma. Opustil som "obchoďák" a šiel si po svojom za kamarátom, s ktorým som sa mal stretnúť v jednom podniku v meste. Mal ma tam čakať o jednej, no miesto toho som tam dorazil neskôr. Deň blbec nemal konca kraja.

https://pixabay.com/

Chcel som kamarátovi, aby Ste boli v obraze, volá sa Šaňo, ešte zavolať, aby sme si prípadne potvrdili, že keby jeden z nás meškal, veď prečo nie, že?

Keď som prižmúril očami na telefón, vyťukal správny kontakt a položil si telefón k uchu, hneď ako som počul, že to Šaňo dvihol spustil som :

"Počuj ty degeš, buď tej lásky a skús dnes nemeškať. Ja mám taký deň, že neuveríš, už mi len chýba podpáliť si barák, alebo prísť o prácu!"

"S tou prácou to nemusí byť tak nereálne. Dopočutia."

Myslíte, že som ťukol na telefóne na Š? Áno. Myslíte, že som sa dovolal Šaňovi? Nie. Dovolal som sa Šéfovi, konkrétne tomu môjmu, ktoré som mal uloženého v telefóne iba ako "Šéf". Stručný to pánko, čo si budeme hovoriť. V tú chvíľu som preklínal toho, čo vymyslel abecedu, písmeno e a neviem čo ešte. Na telefonát so Šaňom som už chuť nemal. V hlave som si vypracovával životopis.

Prešiel som sa po moste a snažil sa prísť na iné myšlienky. Na moment som bol na seba hrdý, že aspoň na ten most som trafil a aj to na správny. Humor sa ma snažil neopustiť. Čo ma však opúšťalo každou minútou bol môj zrak. Mal som pocit, že vážne slepnem, alebo že ma porazí.

Cestou do podniku som si uvedomil, že sú aj horšie veci. Napríklad by som sa práve mohol tlačiť v plnej MHD-čke. Aké šťastie, že som chytil poloprázdny spoj. Mal som si aj kam sadnúť, hoci som zo sedadla takmer najprv spadol, keďže som si myslel že je bližšie. Verte mi, nebolo. Ale šťastie ma opustilo hneď ako som videl, že ideme do Vlčieho Hrdla. Nerozumel som prečo. Trvalo mi asi desať sekúnd kým mi trklo. Jasné, že som nesedel v správnom autobuse a nastúpil na totálne iný, do úplne inej časti Bratislavy. Začal som sa nahlas sám pre seba rehotať. Oproti mne sedel tučný pán s troma plnými nákupnými taškami. Viete si predstaviť, ako som na neho asi pôsobil, keď som mal prižmúrené oči a rehotal sa? Nič moc. Myslel si, že sa rehocem na ňom, ale zas na druhú stranu, keby som mu rozpovedal, aký mám deň, to mi radšej mohol dať dve-tri facky a hotovo.

Pohotovo som vystúpil a počkal na ďalší autobus a chcel som prestúpiť na električku. Dvakrát som pozeral na prichádzajúcu osmičku, či je to naozaj ona, áno bola. Mám vyhraté, aspoň niečo pozitívne na dnešku. O niekoľko minút sme všetci museli vystúpiť, lebo električka sa jednoducho rozhodla štrajkovať a niečo sa na nej pokazilo. Čo sa môže pokaziť na električke? Pán vedľa mňa zavtipkoval, že asi výfuk, alebo defekt. Zasmial som sa tak nasilu, ako sa len dalo, naozaj.

https://pixabay.com/

Nemal som chuť a ani čas čakať na ďalšiu električku, alebo zbrklo prestúpiť na autobus, ktorý by ma odviezol do Čuňova, alebo do Tramtárie. Zavolal som si taxík. Myslíte, že som sa poučil s telefonovaním? Nie. Namiesto "Taxi" som ťukol na "Teta".

Nasledujúcich skoro štyridsať minút som trávil na telefóne s mojou tetou Irenou z Remetských Hámrov a odpovedal na jej otázky. Viete si predstaviť ako odpovedáte na otázky, ako napríklad či som dnes jedol, či už som sa oženil a prečo som sa neoženil, a či som vychodil tú vysokú školu a prečo nie, kedy ju konečne prídem pozrieť na východné Slovensko či jej nechýbam a tak ďalej. Bol som na pokraji psychického i fyzického vyčerpania. Ale sľúbil som tete Irene, že po Novom roku ju prídem pozrieť. Tak ako som jej to sľúbil každý rok. Tetu Irenu som naposledy videl keď som končil základnú školu. Uvedomil som si, že som hrozný klamár a ako synovec tiež nič moc. Teta Irena je ale hrozná osoba, ba dokonca horšia ako ja. Pamätám si, ako som si u nej raz na prázdninách zlomil zápästie, keď som padol z jablone. Vtedy sa tá babizňa prvýkrát zasmiala. Tak po Novom roku zas, bejbe, to vieš že áno.

https://pixabay.com/

Konečne! Konečne a ešte raz konečne som sa stretol zo Šaňom. Síce som ho spoznal až na druhýkrát, ale aspoň bude na čo spomínať. Prvý pán, ktorý som si myslel že je Šaňo, ním nebol, neuveríte. Našťastie bol tak opitý, že si na to nebude pamätať. Zato ten druhý reagoval na oslovenie "Degeš z dediny" veľmi podráždene. Ospravedlnil som sa mu a kúpil mu pivo. Keď ma chytil pod krk, pridal som k tomu frťana a polkilové hranolky s kečupom. Trocha charity ešte nikoho predsa nezabilo, ale načo riskovať všakže?

Skutočný Šaňo ma pozoroval z diaľky a div že nepraskol od smiechu. Skôr ako sa spýtal čo robím, v rýchlosti som len povedal, že som si zabudol okuliare, ale to nič nie je. Nemienil som sa strápňovať, že bez nich netrafím na biliarde pár gúľ. Prezradilo ma až to, keď mi podal tágo a ja som ho nechytil.

Obaja sme si objednali po pive a začali sme hrať. Prvá hra bola rýchla. Pri rozstrele som zničil plátno. Argument, že som to urobil zo srandy na Šaňa nezabrala. Našťastie nás poznal majiteľ a nebral to tragicky. Horšie bolo, že keď sme si chceli dať "high-five" buchol som ho dlaňou do čela. Opäť sa musím pochváliť, slepý medzi jednookými. Druhá hra tiež nič moc. Po pár strkoch som trafil bielu guľu na vedľajší stôl. Začínal som sa cítiť celkom pod psa a nevedel som , či by nebolo lepšie ísť sa schovať na toaletu a tam sa vyrevať ako malé decko.

Pri tretej hre som trafil tágom pri oslave podareného strku toho istého chlapa, ktorý práve dojedol mnou zaplatené hranolky a dopil ich pivom, ktoré si tiež neplatil on sám. Bez okolkov priznávam, utekal som revať na wecko, kde som rumázgal ako malý chlapec, ktorý si myslel že chytil pokémona, ale miesto toho len chrípku.

"Are from Japan or China my friend?" spýtal sa ma chlapík, čo si vedľa mňa umýval ruky, kým ja som si oplachoval tvár. Odpovedal som mu slovensky so slzami v očiach, že ja len tak žmúrim, lebo som si zabudol okuliare. Moja odpoveď ho zaskočila. Možno keby som povedal, že som z Japonska alebo Číny, ešte by som dostal po papuli, len aby som nezabudol, že som na Slovensku.

https://pixabay.com/

Ďalší Šaňov nápad bol, aby sme si zahrali šípky. Vedel som, že ten zmrd to navrhol naschvál a vedel, že ja necúvnem. Jednoducho som povedal, že to zvládnem a že v šípkach som ho vždy porazil a on bol ten, kto odišiel z podniku s dlhým nosom. Tentokrát cítil, vzhľadom na môj hendikep, že výhra bude jeho. Dokonca som si bol tak sebaistý, že som ho nechal ísť prvého. Ani raz netrafil stred a to hral machra, ako keby práve vyhral milión v lotérii.

Ja som raz trafil terč, raz stenu vedľa terča a raz som trafil presne do jukeboxu. Koho bol ten svetový a famózny nápad zároveň, dať vedľa terča na šípky jukebox? Samozrejme, že som chcel odvetu. Šano opäť trafil terč a samozrejme všetkými šípkami. Keď mi oznámil, že si môžme radšej zahrať kartovú hru Oko berie, chcel som ho udrieť. Dokonca som to skúsil. Netrafil som ho, ako inak.

Práve keď som išiel hádzať tretiu šípku (to kde skončili prvé dve je moja osobná vec), stalo sa presne to, čo sa stávalo iba v komédiách ako bola Policajná akadémia a podobne. Tretia šípka skončila v krku presne toho milého pána, ktorému som zaplatil večeru. Prečo Bože, prečo ja? Šaňo navrhol okamžite zaplatiť a utiecť. Aby som bol konkrétny, on išiel platiť, ja som utekal.

Ak si práve hovoríte, kto bol pri východe prvý, áno, ja nie. Bol to Šaňo, ktorý stihol zaplatiť a dať si cigaretu, kým som sa zjavil mierne krvavý vo dverách. Skôr ako otvoril ústa a spýtal sa čo sa stalo, dostal som zo seba, že som zakopol o schod, potom o ďalší, potom ma chytil ten týpek so šípkou v krku a dal mi jednu vzduchom chladenú, a keď som sa mu konečne vyšmykol, skončil som v plnej rýchlosti vo dverách. Kedysi mali v miestnosti kde boli šípky a jukebox otáčacie dvere, to vám boli časy. Dnes tam už majú klasické dvere, ktoré vám dajú jedno po papuli, pokiaľ si zmyslíte, že ich otvoríte hlavou. Neotvoríte, naozaj nie, nie a ešte raz nie.

https://pixabay.com/

Zážitok z nemocnice vám tu rozpisovať nebudem. Jediné čo stojí za zmienku, že kým som v čakárni vyplňoval nejaký dotazník ako z amerických seriálov, musel mi to všetko čítať Šaňo a chudák to za mňa vypisoval. Normálne by som mu bol vďačný, ale keď si ma dovnútra zavolala sestrička a doktor si čítal čo Šaňo napísal, zvrieskol po mne, že on tu nie je na srandu králikov a že ešte uvidím.

"No to dúfam, že ešte uvidím, lebo dnes som kompletne slepý pán doktor." rozrehotal som sa na starej stoličke, ktorá si podľa mňa pamätala ešte Napoleona. Doktor sa ma pýtal na veci z dotazníka, kým som si vyzliekal tričko. Priznal som sa mu, že sa nevolám Jozef Ručkavslipoch, moje bydlisko nie je v Mordore a že moja poisťovňa sa nevolá "Firma - Chyť ma." Po každej kolónke som sa ospravedlnil. Spoza dverí som počul Šaňa ako sa rehoce. V myšlienkach som ho zabil niekoľkokrát holými rukami. Keď som vyšiel z čakárne, Šaňo mi zavolal taxík a ja som mohol ísť konečne domov.

Samozrejme, cestou v taxíku som sa opäť rozplakal. Taxikár sa ma spýtal, č plačem kvôli tomu že mám osobné problémy, alebo kvôli taxametru. Povedal som mu, že na taxameter nevidím. To ma rozplakalo ešte viac a jeho to naopak rozosmialo.

Vyhodil ma pred panelákom, ktorý som štyrikrát skontroloval, či je to naozaj on. Pomyslel som si, že všetko je fajn, najhoršie za nami.

https://pixabay.com/

Keď som prišiel domov, nevedel som koľko je hodín. Dobre, dobre nevidel som koľko je hodín, ale to je vedľajšie. Podstatné bolo, že Lucka vyvenčila Joea a ja sa k nej môžem pritúliť do postele. Vyzliekol som sa a hodil rýchlu sprchu. Pri pohľade do zrkadla jej budem mať zajtra čo vysvetľovať. Určite lepšie rozbitá huba než cucflek, pomyslel som si.

Ľahol som si v trenkách ku svojej milovanej a jemne ju chytil za zadok a v ten rovnaký moment som jej pobozkal zátylok. Voňala krásne, voňala úplne inak ako dnes.

"Ty si snáď už naozaj robíš srandu, však?" ozvala sa Lucia. Veľmi rád by som Vám povedal, že sa ozvala kým som ju držal v náručí, ale úprimne...nie. Stála vo dverách a kričala na mňa, že som ju evidentne zas nepočúval, keď mi hovorila, že príde jej sestra k nám, prespí a zajtra idú na nákupy.

Položil som si hlavu do dlaní a rozplakal sa. Už nikdy si nezabudnem okuliare.